„Dievčatko moje, drž sa Pána Boha!“
- tak moja stará mama vravievala.
Ja vtedy samá ruka, samá noha
som sa jej slovám iba vysmievala.

 Život ma časom zavial do ďaleka,
prinášal búrky, radosti aj žiale.
A plynul rýchlo ako horská rieka
či vo veľkom meste, či v dedinke malej.

Že bdel si, Pane, stále nado mnou
som dlho, príliš dlho nechápala.
Ty niesol si ma v náručí, Otec môj,
keď som už často sama nevládala.

Dnes žijem z Tvojej milosti a lásky
a vravím ako stará mama mnohá,
keď hladím mojej vnučke zlaté vlásky:
„Dievčatko moje, drž sa Pána Boha!“

.: Autor: Ľubomíra Slobodová