Milí naši konfirmandi, chcem vám dnes venovať báseň, ktorú mi napísala večer pred mojou a sestrinou konfirmáciou manželka otcovho bratranca uja Jara Moncoľa, farára v malej dedinke Horný Tisovník. Tá báseň veľmi dobre vystihuje môj život s Pánom Ježišom a nech je aj barlou a pomôckou aj pre vás spolu s týmto svedectvom.
V útlom detstve som mal vzor viery v mojej milej starkej. Nesmierne pracovitá sedliačka, vždy keď skončil deň a všetko mala porobené, vošla do našej izby, zapálila si nočnú lampu a prečítala si niečo z Biblie, potom tichým nádherným altom prespievala pieseň z Tranoscia. Keď som sa začal mrviť, tak sa ma láskavo spýtala: „Milanko, spíš?“ Na moje nevrlé „hej“ nasledovalo: „A pomodlil si sa?“ Na moje druhé „hej“ nasledovalo: „Nepočula som nič, tak ešte raz!“ Dožila sa 91 rokov, ale posledných 10 rokov bola odkázaná na pomoc svojich dcér, a tak žila striedavo v Lučenci a v Rimavskej Sobote. Hoci si už nepamätala dokonca ani mená dcér, vždy keď som za ňou prišiel, zaspievali sme si jej obľúbené piesne z Tranoscia. Ja som spieval z kancionála, ale ona spamäti.
Vrátim sa však k mojej konfirmácii. Na ňu nás dva roky pod starostlivým dohľadom uja Jara pripravoval otec. Ujo Jaro bol s mojím prístupom spokojný, ale sestre sa veľmi nechcelo. Bolo nemysliteľné, aby som chodil na náboženstvo, pretože otec mal za sebou polroka vyšetrovačky, podmienečné odsúdenie. Hoci mal kvalifikáciu vyučovať na strednej škole, bolo mu dovolené učiť len na základnej. Ak by ma nahlásil na náboženstvo, iste by sa on aj moja mama- učiteľka museli rozlúčiť so školstvom. Toto vy, milí konfirmandi, a ani vaši rodičia, vďaka Bohu, nepoznáte.
V deň konfirmácie sa ráno zhromaždila celá rodina a po otcovej modlitbe sme so sestrou poprosili rodičov, krstných rodičov a starkú o odpustenie, ak sme ich svojimi pestvami niekedy nazlostili, poďakovali sme sa za strádania a trápenia, ktoré museli prekonať, aby nás vychovali a priviedli ku konfirmačnému dňu. Poďakovali sme sa aj ujovi Jarovi a tete Anke za trpezlivosť a lásku, s ktorou sa nám venovali.
A tak sa vás pýtam: „Uvedomujete si svoju závislosť od rodičovskej lásky? Ste im vďační za všetko, čo pre vás vykonali? Dáte im to najavo?“ Dáte najavo svoju vďaku aj tým, ktorí vás viedli na besiedke, doraste a pripravili vás na deň, kedy potvrdzujete pred naším zborom svoju krstnú zmluvu? Mám na mysli hlavne brata farára Michala Zajdena, naše sestry Zuzky a bratov Martina, Gaba.
Mnohí mladí ľudia si po konfirmácii myslia, že „pojedli“ všetku múdrosť sveta a nepočujú varovanie z listu Židom: „Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku.“ Z vlastnej skúsenosti viem, že život s Ježišom je už tu na zemi radostný. Pamätajte na slová apoštola Pavla z Listu Filipským: „Radujte sa v Pánu vždycky! Opakujem: radujte sa!“ Prajem vám, keď budete v mojom veku, aby ste mali na čo pekné spomínať, nemali sa za čo hanbiť a hlavne, aby ste zostali po celý život verní Ježišovi.
.: Autor: Milan Zajac
