Aj keď mnohí náš príbeh z rozprávania poznáte, rozhodli sme sa vám ho viac priblížiť. Ďakujeme, že ste boli v myšlienkach a na modlitbách s nami.
Od začiatku sme mali s Petrom túžbu mať aspoň tri deti. Obaja sme sa zhodli i v tomto. Pol roka po sobáši nás Pán Boh požehnal v tomto smere. Deväť mesiacov sme túžobne očakávali na narodenie nášho synčeka Samka a plne sme dôverovali, že bude zdravý. Ešte pár dní po očakávanom termíne pôrodu sme sa vybrali na dlhú vychádzku po zasneženej a zľadovatenej krajine a videli sme aj čerstvú medvediu stopu. Ani pohyb a ani medveď nepomohli na spustenie bolestí a museli sme sa vybrať do nemocnice, kde pôrod vyvolali. Boli to doslova kruté bolesti, ale Samko sa narodil v poriadku 5.1.08 o 16:58. Mal veľké očká, akoby chcel vidieť celý svet. Keď volali Petra aby si ho odfotil, prosila som ho aby ma neopustil, kým neskončia šitie a dodnes si pamätám na svoj výrok, že Samka ešte budeme fotiť po celý život, ale teraz Petra potrebujem. Tak ostal pri mne.
Na izbe sme sa ešte Pánu Bohu za Samka poďakovali. Ráno mi ho priniesli o 6:00, zdalo sa mi že ťažšie dýcha. O 8h ho prišli okúpať, no hneď po rozbalení vraj omodrel, ja si pamätám už len hrozný pohľad lekárky. Ešte som si myslela, že asi má zlý deň. Ale len čo Samka odniesli, začal sa krutý boj o jeho život.
Samka odniesli na kardiologické vyšetrenie. Peter ma čakal na chodbe a ako som k nemu pomaly prichádzala, s úsmevom som mu vravela aby na mňa s takou hrôzou nehľadel. Ale on mi len vravel, že Samko má vadu srdca, s ktorou sa nedá žiť. Ani vtedy som ešte nechápala. Lekárka objednala sanitku s inkubátorom a so slzami zmáčanou tvárou sme sa so Samkom lúčili. Peter šiel za sanitkou do Bratislavy, ja som ostala v nemocnici v Bojniciach.
Samkove srdiečko malo vyvinutú len ľavú komoru (diagnóza pravokomorový hypoplastický syndrom). Aj keby to gynekológ bol býval videl a informoval nás počas tehotenstva, pravdepodobne by to nemenilo nič ani v jednom našom rozhodnutí. Veríme, že to tak malo byť.
8.1.08 mal byť Samko prvý krát operovaný. V ten deň ma za ním prepustili z nemocnice a pamätám si, že som v aute spievala pieseň „Hospodin nedá ti viac, viac než dokážeš zniesť, pretože rád ťa má, v čase skúšok a bied k nemu obráť svoj zrak on ruku ti podá. Zo skúšok pozdvihne ťa a vráti úsmev na tvár, slzy z očí zotrie, Duchom Svojim občerství, do srdca istotu dá, že nad tebou vždy bdie...“
Prišla som však až po operácii a pri pohľade na jeho postieľku som len tušila, že to môže byť on, bol však opuchnutý na nepoznanie. Lekár nám oznámil že počas operácie došlo aj ku komplikácii, podarilo sa však predísť krvácaniu. Ďalej nás informoval (Petra už pred zákrokom), že Samka ešte čakajú minimálne 2 operácie v budúcnosti, možné komplikácie a že sa musíme vyrovnať so skutočnosťou, že Samko môže odísť z tohto sveta kedykoľvek, aj počas pobytu doma. Aj keď sme sa to všetko snažili chápať a prijať, nevedeli sme si predstaviť takto žiť- s vedomím, že naše dieťatko môže zomrieť kedykoľvek.
Na RAPku (resuscitačno – anestez. oddelenie) sme chodili za Samkom 2,5mesiaca. Počas tohto obdobia musel podstúpiť ešte 2 ďalšie katetrizácie (zákrok cez artériu), chirurgickú revíziu (pri otvorení hrudníka), prežil pár resuscitácií, sepsy, arytmie, infekcie, a musel byť veľa tlmený (uspávaný) a výživu mal len parenterálnu (kvôli masívnemu chylothoraxu). Ak zhrnieme toto obdobie, spája sa s prúdom sĺz vyliatych pre naše dieťatko a s neustálymi modlitbami, no i chválami dúfajúc v Božiu pomoc a vyslobodenie. Mnohé piesne s veršami a žalmami, ktoré sa nás predtým osobne nedotkli, stali sa nám teraz útechou. Jedna z nich je ...aj keby som dolinou šiel kde tôňa smrti svoj príbytok má, nebudem sa zlého báť veď Ty si stále so mnou... Každé ráno som sa budila doslova do „tmy“ skutočnosti a túžila uniknúť zo sveta reality. Nebolo to však možné.
Jedného dňa však Boh vykonal zázrak nad problémom, kvôli ktorému Samko nemohol prijímať stravu. Lekári už naplánovali ďalší chirurgický zákrok, ktorý sa však nekonal. Výpotok z hrudníka sa po asi 2 mesiacoch stratil 2 dni pred plánovanou operáciou. Boli sme za to sme nesmierne vďační.
Napokon bol Samko preložený na JISku, kde sa začalo obdobie kŕmenia, no z dôvodu vysokej frekvencie srdca bolo treba Samka pri záťaži – počas plaču uspať 1-5 krát denne. Z dôvodu problémov so zvracaním sa vykonali ďalšie vyšetrenia, príčina sa však nenašla. Dôvodom bola asi zlá adaptácia žalúdka a čriev, ktoré od narodenia nepracovali prirodzene a Samkovi sa jedenie spájalo s negatívnou asociáciou aj kvôli častému odsávaniu cez nos a krku, čo vyvolávalo kašeľ. Kašeľ a napínanie sa prejavoval počas i po jedení a tak bol úspech ak Samko nezvracal.
Ale toto bol jediný mesiac, kedy sme videli aký Samko skutočne bol, aj keď to bol mesiac plný obmedzení a najskôr sa musel uzdraviť z abstinenčných príznakov, ktoré mal v dôsledku dlhodobého tlmenia počas závislosti na ventilátore (podpore dýchania).
3,5 mesiaca som bývala v nemocnici so Samkom a Peter za nami chodieval cez víkendy a sviatky keď nemal službu. Veľmi mi chýbal a každé lúčenie bolo nesmierne ťažké. Nezabudnem na situáciu kedy bol Samko v ťažkej sepse a mne sa zdalo, že je už koniec. Vytýkala som Pánu Bohu ako to môže dopustiť a hnevala som sa na deň keď som sa narodila. Ale v zápätí som svoje rozhorčenie vyznala a oľutovala. Verím, že aj keď sa zdalo, že Pán Boh mlčí, videl náš bôľ a utrpenie nášho synčeka a mal preňho i pre nás svoj dokonalý plán. V ten deň som volala s Petrom a vyčítala mu, že nie je pri mne, ale v práci. Veľmi som ho potrebovala. Myslím, že to bolo prvý krát, že som sa bála, že sa v myšlienkach a v boji so zlom utrápim či zbláznim. Som vďačná, že za mnou Peter ihneď prišiel a vytiahol ma z tohto stavu. A po celý čas držal našu rodinu tak, že mi v bázni pripomínal ako nás Boh miluje, že svojho jednorodeného syna dal ako obeť za nás aby nás vykúpil a spasil. Aj Samka. A že sa mu oplatí dôverovať. Toto som si pripomínala, keď to bolo nesmierne ťažké. Že Boh miluje Samka dokonalou láskou, kým my len nedokonalou. A pritom tá naša je už tak veľká.
Lekári k nám boli od začiatku veľmi pozorní a ochotní venovať nám a Samkovi všetok potrebný čas. Trpezlivo k nám pristupovali a zniesli aj moje rozhorčenie, keď som Samkov stav ťažko niesla. Najviac ma bolelo, keď som dlho čakala, aby som so Samkom mohla byť, či už kôli príjmom, zákrokom, vizitám, alebo keď som sa Samka nemohla dotýkať, lebo bol nestabilný, alebo mal vysokú frekvenciu srdiečka. A ešte- nikdy som nevedela čo sa udeje, keď so Samkom nie som. Viac krát sa stalo, že ma už lekár čakal na chodbe aby mi oznámil, že Samko musel byť oživovaný a keď som ho uvidela bol biely, opuchnutý, alebo naopak chudý a opäť na dýchacom prístroji. Lekári robili čo len mohli, ale náš prípad bol proste jeden z mála, kedy sme museli prijať to, že nám Pán Boh postupne ukazoval, že pre Samka bude lepšie odísť.
Vrátim sa však k času od 11.3.08. Ten mesiac na JISke ma Samko, ak nespinkal, takmer každé ráno čakal s úsmevom na tvári. Len čo ma počul prichádzať, a ja som ho už z diaľky spontánne oslovila „Sami“, spozornel a čakal, kým si vydezinfikujem ruky a upravím plášť. Inak sme k nemu nemohli. Bol úžasný, lekári boli šťastní, že vyzeral tak dobre. Mal ružové pery, väčšinou dobrú náladu, aj keď krútil hlavičkou do strán, čo je vraj príznak dlhodobej hospitalizácie u nemluvniat. Vedel povedať „A, Á“ a často sa tak prihováral k nám alebo ku svojmu obľúbenému medvedíkovi. Kopal nožičkami, mával rukami. Raz cez víkend Peter priniesol aj gitaru a mohli sme Samkovi spievať. Zobudil sa a počúval nás s radosťou.
Dvoch vecí sme sa však báli. Zvracania po jedení, aby sa nezadusil a plaču. V tomto bol Samko mimoriadne dieťatko. Nevedel papať a nemohol plakať. Jeho srdiečko totiž pri plači a vysokej frekvencii vypovedalo viac krát. Takže ak plakal, musel byť uspatý (chloralhydrátom). Zvracanie bolo u neho časté preto, že sám od malička nepil a musel byť väčšinou kŕmený sondou. Jeho žalúdok a pažerák neboli zvyknuté na normálny príjem potravy.
Od začiatku musel mať Samko kaval – vstup do artérie, cez ktorý dostával infúzie, transfúzie, lieky proti bolesti, na uspatie a pre parenterálnu výživu. Ten mal najčastejšie v slabine, ale kvôli infekcii bolo treba po 10-14 dňoch kaval vymeniť. Jedného dňa, kedy už infekcia prepukla, bol opäť potrebný tento zákrok. Akoby som tušila, že ma Samko bude zase potrebovať viac než predtým, hodinu pred zákrokom som bola s ním. Spinkal mi spokojne na rukách. Poprosila som sestričku aby ho zo spánku hneď uspali, aby neplakal. Ešte ráno sme sa s lekárkou rozprávali aký je Samko nádherný, nevedela som, že to bolo posledný krát, kedy vidím jeho radostný úsmev s jeho plným vedomím.
Zákrok trval hodinu, žilu sa lekárom nepodarilo napichnúť, takže museli pichať artériu. Pól hodinu po zákroku ma k Samkovi pustili, bol malátny, nehľadel priamo na mňa, ale ešte vravel to svoje „A“. Držala som ho v náručí, ale začal plakať či už od hladu, či z bolesti, asi oboje. Sledovala som monitor a videla, že to nie je dobré. Spievala som mu pieseň „Náš Pán on je kráľov Kráľ, jeho trón bude naveky stáť, On má všetku vládu a moc, Náš Pán on je kráľov Kráľ...“ Po 13-tich minútach vysilujúceho plaču nastal zlom... 195-111-50 sledovala som srdiečko na monitore a vedela som len, že Samko nikdy nemá frekvenciu 111. Pozorovala som jeho zmenu farby pleti, z bielej na sivú a zrazu Samko zamdlel. Volala som hlavnú sestru a začali Samka predýchavať. Veľa krát som počula o týchto stavoch u Samka, ale túžila som vtedy pri ňom byť. Teraz som mohla, ale nevedela som mu pomôcť. Mne samej omodreli ruky a bola som v šoku nejaký čas. Samka sa rozhodli preniesť späť na RAPku. Keď ma k nemu nepúšťali, išla som sa prejsť ako zvyčajne na Kamzík k vysielaču a volala som ako zvyčajne Petrovi a všetko som mu vyrozprávala. Keď som sa po dlhšom čase vrátila, ešte vždy ma k Samkovi nepustili, tak som čakala na chodbe hodinu. Lekár ma informoval, že tentoraz trvalo oživovanie príliš dlho (hodinu) a už si mysleli, že je koniec, keď srdiečko predsa začalo biť. Keď som Samka uvidela, bol to ten najhorší stav, v akom dovtedy bol. Na druhý deň, keďže Samko bol úplne uspatý, očká, hlava, ruky, telo prikryté a ja som bola vysilená, rozhodla som sa odísť na pár dní domov. S Petrom sme sa modlili a zhovárali o všetkom, neustále volali do nemocnice a čakali. Ako už od Samkovho narodenia. Dozvedeli sme sa, že Samko mal multiorgánové zlyhanie- vážne poškodenie obličiek, pečene, mozgu, možný začiatok detskej obrny, a prebiehala dialýza. Od začiatku sme vedeli, že Samkov vývoj bude iný ako u zdravých detí, ale tu už začali naše otázky ako dlho sa dá s liečbou pokračovať. Kvôli Samkovi.
Keď sme sa vrátili do nemocnice, videli sme Samka v žalostnom stave ako nikdy predtým. Lekári navrhli poslednú možnosť Samka katetrizovať a operovať, riešenie problému arytmií jeho srdiečka nám však nevedeli zaručiť ani operáciou. Srdiečko zlyhávalo pri najmenšej záťaži a nemalo rezervy. Modlili sme sa naďalej aj za zázrak, ale tentoraz sme vedeli, že Samko by ďalšiu operáciu pravdepodobne neprežil, nie v tomto stave. Ja ako matka ktorá svoje dieťa nesmierne miluje som sa už predtým často budila a moje prvé myšlienky boli ako výkrik „Neresuscitovať! Už nie!“. Nevieme si ani len predstaviť čím všetkým musel Samko skutočne prejsť, ale musel to pre neho byť trpký čas tu na zemi. Rozhodli sme sa, že ďalšiu operáciu nepodpíšeme. Samka odpojili od ventilátora, ukončili dialýzu a preložili na JISku. Nemala som silu už bývať v nemocnici, spávala som u rodičov, ale denne sme boli s maminou u Samka od rána do večera.
Samko sa relatívne zlepšoval, vedel zase povedať „A“, usmial sa. Prvý krát nám dovolili ísť na chvíľu na balkón, prvý krát mohol Samko počuť spev vtáčikov. Sme vďační za tieto chvíle.
29.4.08 bol ťažký deň, Samko veľa zvracal a mal často hnačky, veľa kašľal. Ale v ten deň sa ešte usmial na svojho sloníka, ktorý bol podľa Petra krížený s netopierom, tak z chuti, ako to len Samko vedel. Keď som večer od Samka odchádzala, len čo som vyšla z nemocnice Samko vraj prestal dýchať. Ale s pomocou prístroja sa dýchanie obnovilo. Plakala som celú cestu vo vlaku. Bola som rada, keď som na druhý deň Samka opäť uvidela v jeho postieľke. Sladko spinkal, ale srdiečko mu bilo zase rýchlo. Podarilo sa znížiť mu teplotu, ale s dýchaním Samko zároveň aj stonal. Myslím, že mal nejaké bolesti. O tretej počas jedenia začal byť nepokojný a to už nevedel stráviť ani 10ml mlieka.
2,5 mesiaca Samko nemohol piť moje mlieko, mrazila som ho pokiaľ sa dalo, aj keď to bolo mlieko odsávané sústavne s plačom a slzami. Nevedela som, či ho niekedy bude piť. Napokon ho dostával od 1.4.
30.4.08 začal byť Samko nekľudný a poobede aj plakať. Skúsili ho uspať, ale zobudili ho bolesti. Ani silnejšie lieky nezabrali. Bolelo ma, že neviem, čo prežíva. Frekvencia srdiečka sa stále zvyšovala a plač neustával. Celý čas som mala Samka na rukách, ale nevedela som mu pomôcť. Zrazu srdiečko opäť zišlo zo 195 na 80 a zas na 165, postupne nastala arytmia. Už som vedela, čo to znamená. To už ale dostal morfium a potom mi ešte dve hodiny ležal v náručí a mamine držal prst. Spievala som mu, tíšila ho, bozkávala na jeho voňavé vlásky, čelo, ale zároveň sme držali kyslík, aby sa mu lepšie dýchalo.
Ešte som mu čítala žalm 139:
Hospodine, Ty si ma preskúmal a poznal. Ty vieš, či sadám, či vstávam,
i moju myšlienku chápeš zďaleka. Ty pozoruješ, či chodím, či ležím,
o všetkých mojich cestách vieš. Ešte nemám slovo na jazyku a Ty, Hospodine,
už ho celkom vieš. Obkľučuješ ma zvôkol-vôkol, svoju dlaň kladieš na mňa.
Predivná mi je táto vedomosť a privysoká, nedosiahnem ju.
Kam by som mohol zájsť od Tvojho Ducha? Pred Tvojou tvárou kamže utekať?
Keby som vstúpil na nebesá, tam si Ty, a keby som si ustal v záhrobí, aj tam si Ty. Keby som si vzal krídla rannej zory a býval pri najďalšom mori,
aj ta by ma odprevadila Tvoja ruka a Tvoja pravica by ma uchopila.
Keby som povedal: nech ma aspoň tma pritlačí a nech je noc svetlom vôkol mňa,
ani tma nie je temnom pred Tebou, noc svieti ako deň, tma je ako svetlo.
Lebo Ty si mi stvoril ľadviny, v matkinom živote Ty si ma utkal. Ďakujem Ti,
že si ma úžasne divne utvoril, divné sú Tvoje skutky. A moja duša to dobre vie.
Neboli skryté moje kosti pred Tebou, aj keď som utvorený v skrytosti,
utkaný v hlbinách zeme. Tvoje oči ma videli, keď som bol v zárodku,
všetko to bolo napísané do Tvojej knihy, všetky dni boli vopred stanovené,
hoc ešte ani jeden z nich nejestvoval. Aké vzácne sú mi Tvoje myšlienky, ó Bože,
aký nesmierny je ich počet. Ak spočítam ich, viac ich je ako piesku,
keď sa prebudím, ešte vždy som s Tebou...
Preskúmaj ma, ó Bože, poznaj moje srdce, skús ma a poznaj moje myšlienky!
Viď, či som na ceste do trápenia a veď ma cestou večnosti!
Keď som si fúkala nos, otváral očká, ešte raz zastonal svojím sladkým hláskom. Očká sa mu postupne privierali, srdiečko bilo stále pomalšie a dýchanie sa spomalilo, až prestalo. Ešte raz som Samka dávala do Božích rúk, ako od začiatku, kým býval v mojom brušku. To bolo pre nás s Petrom to najdôležitejšie, aby naše dieťatko bolo spasené. Veríme, že je. Pre slová Pána Ježiša: „Nechajte dieťatká prichádzať ku mne, lebo takých je kráľovstvo nebeské“ Mt 19:14. Veríme, že bábätkám patrí kráľovstvo nebeské a nepotrebujú k tomu nič. Samko usnul v mojom náručí a bol ružový, len už nedýchal. Toľko krát nebolo možné byť so Samkom, keď nás iste veľmi potreboval, aj preto som tak veľmi vďačná, že som mohla byť s ním, keď opúšťal tento svet.
Ešte som mu vravela, že príde tatinko, tato, ale Peter sa na ceste modlil, aj keď si prial aby ho ešte raz videl, aby sa len netrápil. Ešte bol teplý, keď si ho zobral do náručia. Pred odchodom za nami mohol Samkovi vravieť modlitbu do telefónu a Samko ho počul. Vtedy sme mohli Samka obaja spolu držať v náručí a ďakovať za jeho život tu s nami i ten večný.
Po celé tie mesiace bolo veľkou skúškou nielen vidieť naše dieťatko trápiť sa a nevidieť východisko pre jeho úplné uzdravenie, ale tiež všetky tie príbehy a skúsenosti mamičiek, ktoré by sme inak nikdy nemohli počuť. Náš svet sa zúžil na nemocničné prostredie, v ktorom sa odohrávalo všetko tak zvláštne. Samko nás naučil neplánovať, žiť len tu a teraz, a tešiť sa z chvíle, kedy mu bolo čo i len trochu lepšie. Bolo pre mňa veľmi ťažké prijať, že vo väčšine prípadov bola liečba úspešne ukončená a iné matky s deťmi mohli ísť včas domov.
Raz som mala sen, že Samko už nebol napojený na žiadne vstupy ani na monitor a raz, že som si ho v autosedačke niesla domov. Peter mal však vidinu ešte keď šoféroval za sanitkou do Bratislavy, že bol na Samkovom pohrebe. Po celý čas sme sa modlili za Božiu vôľu, pomazali Samka olejom vždy, keď sme mu spoločne robili toaletu a modlili sa za jeho uzdravenie. Keď som hľadela z okna do parku a videla matky s deťmi, často som sa pýtala, či sa toho dožijeme aj my.
Jeden verš som si čítala často „Vzývaj ma v deň súženia, vytrhnem ťa, a ty ma budeš oslavovať!“ žalm 50:15 Nevedela som, ako nás Boh vytrhne zo súženia, ale aj tak som si ho čítala a dúfala.
Bola tiež pieseň „Tvoja vernosť“, ktorú mi poslali priatelia do mobilu a púšťala som ju aj Samkovi keď sa mal lepšie a sebe, keď Samka operovali:
Neviem, čo prinesie tento deň, sklamanie, či túžby,
neviem, čo skrýva zajtrajšok, predsa viem, že môžem dôverovať Tvojej vernosti.
Neviem, či tieto mraky znamenajú dážď, ak áno, či vylejú požehnanie, či bolesť?
Neviem, čo prinesie budúcnosť, predsa viem, že môžem dôverovať Tvojej vernosti.
S istotou, ako sa rieky vlievajú do mora, s istotou, ako slnko vychádza,
Môžem spočívať v tvojej vernosti.
Istejšie, než nežná láska matky, istejšie, než hviezdy žiariace z hora,
je, že môžem spočívať v tvojej vernosti.
Neviem, ako alebo kedy umriem, či budem mať šancu rozlúčiť sa?
Nie, neviem, koľko času ešte ostáva, ale napokon, spoznám tvoju vernosť.
Jeden deň, keď sme boli veľmi smutní a veľmi sme túžili po usmernení do našej situácie, volali sme nášmu milému pastorovi, ktorý nás sobášil a ktorý vedel čo sa so Samkom dialo. Vtedy 10.4. sa večer modlil za nás. Na druhý deň vravel, že ako sa modlil, videl obrovský smútok, žiaľ a tmu. Prijal len slovo, že ešte musíme čakať 3x7 dní. Nerozumeli sme tomu, ale s vierou, že je to Božie slovo do našej situácie, bolo nám treba čakať ďalej. Ako doteraz. To, čo nám hovoril sa však naplnilo presne na deň a Samko odišiel k Pánovi 30.4.08.
Nášmu Samkovi sme na rozlúčku prerobili aj túto pieseň:
Keď Samko náš, tam v nebesiach, pred Ježišom raz bude stáť,
ó Pane túžim byť tiež s ním a Tebe vrúcnu chválu vzdať.
Haleluja, keď bude znieť, haleluja keď bude znieť,
ó Pane, túžim byť s našim Samkom, haleluja keď bude znieť.
Otázku „prečo“ si už iste kládol každý. Len pár dní pred Samkom zomrel chlapček s touto vadou srdca ako 5 ročný. Aj on sa trápil. Nerozumieme Božiemu riadeniu, ale Jeho myšlienky nie sú naše myšlienky. Veríme, že v našom prípade bola smrť pre Samka vykúpením z nemoci do večného života. Celé tehotenstvo som dávala na Samka pozor ako som len mohla, predsa sa nenarodil zdravý. Spoznali sme i veľa detí konkrétne s takou diagnózou, ako mal Samko. Niektoré žijú, iné majú problémy, počuli sme o mnohých, ktoré tu už nie sú. Nevie sa čo budúcnosť prinesie, ale tieto deti sa na Slovensku operujú len 10 rokov. Keby Samko nebol operovaný, nikdy by sme ho nepočuli povedať „A“, jeho smiech, ktorý nás napĺňal radosťou, ani jeho plač, ktorý nás tak znepokojoval. Nemohli by sme ho držať v náručí, hrať sa s ním, spievať mu a modliť sa s ním. Nevieme prečo, ale veríme, že nás Boh touto skúškou veľmi formuje i naďalej.
Dnes sa učíme žiť tu doma bez Samka, a aj keď nám ho všetko pripomína, sme vďační za každú spomienku. Ja si zvykám na to, že už nie som matka. Že ma už náš Samko nepotrebuje. Je to veľmi ťažké.
Stretli sme sa s názorom, že nie je treba byť „tak veriaci“, ako sme napríklad my. Alebo, že máme takú zvláštnu vieru. Nie sme nábožní, len veriaci v odpustenie hriechov a večný život. Ako podal apoštol Pavol „Mne žiť je Kristus a umrieť zisk“ alebo „...lebo som si umienil nič iného nevedieť medzi vami, jedine Ježiša Krista, a to toho ukrižovaného“. Takže veríme, že keby sme túto vieru nemali, naše manželstvo by touto skúškou asi neprešlo. Lebo čokoľvek sa dialo, deje a bude diať, jedine Boh nám je útočiskom a silou v skúškach, keď hľadíme na Jeho Syna.
Neviem, čo s nami bude ďalej, ja si musím nájsť prácu, ale neviem kde. Keď som môjmu bývalému zamestnávateľovi oznámila, že čakáme bábätko a bola som pár dní na p.n., prepustili ma ešte v skúšobnej dobe. Vtedy ma to veľmi zarmútilo. Teraz som i za to vďačná, lebo som mohla byť doma so Samkom keď bol ešte v brušku, vlastne len tak náš domov poznal. Teraz už má domov večný.
Peter pri spomienke na Samka povedal:
„Nerozumieme celkom prečo sa veci dejú tak ako sa dejú, ale až teraz som si viac uvedomil, akú bolesť musel mať Boh keď dal svojho Syna umrieť za nás.“
Buďme vďační za ťažkosti a skúšky v našich životoch. Nimi nás Pán formuje oveľa viac na svoju podobu. Viac, ako keď sa nám darí a všetko ide hladko. Tak ako sa zlato čistí v ohni, tak sa naša viera skúša a prepaľuje v skúškach. Boh z nás nechce mať „Barbie- kresťanov“. Skôr chce vidieť tých, ktorí cez mnohé súženia vojdú do kráľovstva nebeského. Lebo len v ťažkostiach sa ukáže pravosť nášho vzťahu k Spasiteľovi.
Mať zdravé deti nie je samozrejmosť. Je to veľký dar. Boh sa vo svojej milosti rozhodol žehnať všetkých rovnako. Aj tých, ktorí v Neho neveria. Choroby a smrť sú však tiež súčasťou života všetkých ľudí, dokiaľ sme v tele. Ale je na nás aby sme sa rozhodli pre koho budeme žiť a mrieť. Predtým sa nám, zdravým rodičom zdala byť smrť tak vzdialená. Teraz sa nás „dotkla“ viac než predtým a museli sme jej hľadieť tvárou v tvár. Nikdy predtým sme nezažili takú úzkosť a toľký žiaľ. Viac než kedykoľvek predtým sme si uvedomili, že nie je potrebné ani možné, aby sme rozumeli všetkému, čo sa s nami deje. Ale je nevyhnutné vyznať svoju hriešnosť pred Bohom a prijať jeho dar zmierenia, aby sme mohli raz i my odísť v pokoji a bez strachu zo súdu a žiť večne. „Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej, ale ospravedlnení bývajú zdarma z Jeho milosti, skrze vykúpenie v Kristu Ježiši.“ (Rim 3:23-24).
A Pám Ježiš tiež povedal: “Ten, kto čuje moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a neprijde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“ (ev. Jána 5:24)
V tom je nádej pre každého veriaceho v Pána Ježiša. V tom je nádej, že sa s tými, ktorí sú už s Pánom, stretneme.
Na izbe sme sa ešte Pánu Bohu za Samka poďakovali. Ráno mi ho priniesli o 6:00, zdalo sa mi že ťažšie dýcha. O 8h ho prišli okúpať, no hneď po rozbalení vraj omodrel, ja si pamätám už len hrozný pohľad lekárky. Ešte som si myslela, že asi má zlý deň. Ale len čo Samka odniesli, začal sa krutý boj o jeho život.
Samka odniesli na kardiologické vyšetrenie. Peter ma čakal na chodbe a ako som k nemu pomaly prichádzala, s úsmevom som mu vravela aby na mňa s takou hrôzou nehľadel. Ale on mi len vravel, že Samko má vadu srdca, s ktorou sa nedá žiť. Ani vtedy som ešte nechápala. Lekárka objednala sanitku s inkubátorom a so slzami zmáčanou tvárou sme sa so Samkom lúčili. Peter šiel za sanitkou do Bratislavy, ja som ostala v nemocnici v Bojniciach.
Samkove srdiečko malo vyvinutú len ľavú komoru (diagnóza pravokomorový hypoplastický syndrom). Aj keby to gynekológ bol býval videl a informoval nás počas tehotenstva, pravdepodobne by to nemenilo nič ani v jednom našom rozhodnutí. Veríme, že to tak malo byť.
8.1.08 mal byť Samko prvý krát operovaný. V ten deň ma za ním prepustili z nemocnice a pamätám si, že som v aute spievala pieseň „Hospodin nedá ti viac, viac než dokážeš zniesť, pretože rád ťa má, v čase skúšok a bied k nemu obráť svoj zrak on ruku ti podá. Zo skúšok pozdvihne ťa a vráti úsmev na tvár, slzy z očí zotrie, Duchom Svojim občerství, do srdca istotu dá, že nad tebou vždy bdie...“
Prišla som však až po operácii a pri pohľade na jeho postieľku som len tušila, že to môže byť on, bol však opuchnutý na nepoznanie. Lekár nám oznámil že počas operácie došlo aj ku komplikácii, podarilo sa však predísť krvácaniu. Ďalej nás informoval (Petra už pred zákrokom), že Samka ešte čakajú minimálne 2 operácie v budúcnosti, možné komplikácie a že sa musíme vyrovnať so skutočnosťou, že Samko môže odísť z tohto sveta kedykoľvek, aj počas pobytu doma. Aj keď sme sa to všetko snažili chápať a prijať, nevedeli sme si predstaviť takto žiť- s vedomím, že naše dieťatko môže zomrieť kedykoľvek.
Na RAPku (resuscitačno – anestez. oddelenie) sme chodili za Samkom 2,5mesiaca. Počas tohto obdobia musel podstúpiť ešte 2 ďalšie katetrizácie (zákrok cez artériu), chirurgickú revíziu (pri otvorení hrudníka), prežil pár resuscitácií, sepsy, arytmie, infekcie, a musel byť veľa tlmený (uspávaný) a výživu mal len parenterálnu (kvôli masívnemu chylothoraxu). Ak zhrnieme toto obdobie, spája sa s prúdom sĺz vyliatych pre naše dieťatko a s neustálymi modlitbami, no i chválami dúfajúc v Božiu pomoc a vyslobodenie. Mnohé piesne s veršami a žalmami, ktoré sa nás predtým osobne nedotkli, stali sa nám teraz útechou. Jedna z nich je ...aj keby som dolinou šiel kde tôňa smrti svoj príbytok má, nebudem sa zlého báť veď Ty si stále so mnou... Každé ráno som sa budila doslova do „tmy“ skutočnosti a túžila uniknúť zo sveta reality. Nebolo to však možné.
Jedného dňa však Boh vykonal zázrak nad problémom, kvôli ktorému Samko nemohol prijímať stravu. Lekári už naplánovali ďalší chirurgický zákrok, ktorý sa však nekonal. Výpotok z hrudníka sa po asi 2 mesiacoch stratil 2 dni pred plánovanou operáciou. Boli sme za to sme nesmierne vďační.
Napokon bol Samko preložený na JISku, kde sa začalo obdobie kŕmenia, no z dôvodu vysokej frekvencie srdca bolo treba Samka pri záťaži – počas plaču uspať 1-5 krát denne. Z dôvodu problémov so zvracaním sa vykonali ďalšie vyšetrenia, príčina sa však nenašla. Dôvodom bola asi zlá adaptácia žalúdka a čriev, ktoré od narodenia nepracovali prirodzene a Samkovi sa jedenie spájalo s negatívnou asociáciou aj kvôli častému odsávaniu cez nos a krku, čo vyvolávalo kašeľ. Kašeľ a napínanie sa prejavoval počas i po jedení a tak bol úspech ak Samko nezvracal.
Ale toto bol jediný mesiac, kedy sme videli aký Samko skutočne bol, aj keď to bol mesiac plný obmedzení a najskôr sa musel uzdraviť z abstinenčných príznakov, ktoré mal v dôsledku dlhodobého tlmenia počas závislosti na ventilátore (podpore dýchania).
3,5 mesiaca som bývala v nemocnici so Samkom a Peter za nami chodieval cez víkendy a sviatky keď nemal službu. Veľmi mi chýbal a každé lúčenie bolo nesmierne ťažké. Nezabudnem na situáciu kedy bol Samko v ťažkej sepse a mne sa zdalo, že je už koniec. Vytýkala som Pánu Bohu ako to môže dopustiť a hnevala som sa na deň keď som sa narodila. Ale v zápätí som svoje rozhorčenie vyznala a oľutovala. Verím, že aj keď sa zdalo, že Pán Boh mlčí, videl náš bôľ a utrpenie nášho synčeka a mal preňho i pre nás svoj dokonalý plán. V ten deň som volala s Petrom a vyčítala mu, že nie je pri mne, ale v práci. Veľmi som ho potrebovala. Myslím, že to bolo prvý krát, že som sa bála, že sa v myšlienkach a v boji so zlom utrápim či zbláznim. Som vďačná, že za mnou Peter ihneď prišiel a vytiahol ma z tohto stavu. A po celý čas držal našu rodinu tak, že mi v bázni pripomínal ako nás Boh miluje, že svojho jednorodeného syna dal ako obeť za nás aby nás vykúpil a spasil. Aj Samka. A že sa mu oplatí dôverovať. Toto som si pripomínala, keď to bolo nesmierne ťažké. Že Boh miluje Samka dokonalou láskou, kým my len nedokonalou. A pritom tá naša je už tak veľká.
Lekári k nám boli od začiatku veľmi pozorní a ochotní venovať nám a Samkovi všetok potrebný čas. Trpezlivo k nám pristupovali a zniesli aj moje rozhorčenie, keď som Samkov stav ťažko niesla. Najviac ma bolelo, keď som dlho čakala, aby som so Samkom mohla byť, či už kôli príjmom, zákrokom, vizitám, alebo keď som sa Samka nemohla dotýkať, lebo bol nestabilný, alebo mal vysokú frekvenciu srdiečka. A ešte- nikdy som nevedela čo sa udeje, keď so Samkom nie som. Viac krát sa stalo, že ma už lekár čakal na chodbe aby mi oznámil, že Samko musel byť oživovaný a keď som ho uvidela bol biely, opuchnutý, alebo naopak chudý a opäť na dýchacom prístroji. Lekári robili čo len mohli, ale náš prípad bol proste jeden z mála, kedy sme museli prijať to, že nám Pán Boh postupne ukazoval, že pre Samka bude lepšie odísť.
Vrátim sa však k času od 11.3.08. Ten mesiac na JISke ma Samko, ak nespinkal, takmer každé ráno čakal s úsmevom na tvári. Len čo ma počul prichádzať, a ja som ho už z diaľky spontánne oslovila „Sami“, spozornel a čakal, kým si vydezinfikujem ruky a upravím plášť. Inak sme k nemu nemohli. Bol úžasný, lekári boli šťastní, že vyzeral tak dobre. Mal ružové pery, väčšinou dobrú náladu, aj keď krútil hlavičkou do strán, čo je vraj príznak dlhodobej hospitalizácie u nemluvniat. Vedel povedať „A, Á“ a často sa tak prihováral k nám alebo ku svojmu obľúbenému medvedíkovi. Kopal nožičkami, mával rukami. Raz cez víkend Peter priniesol aj gitaru a mohli sme Samkovi spievať. Zobudil sa a počúval nás s radosťou.
Dvoch vecí sme sa však báli. Zvracania po jedení, aby sa nezadusil a plaču. V tomto bol Samko mimoriadne dieťatko. Nevedel papať a nemohol plakať. Jeho srdiečko totiž pri plači a vysokej frekvencii vypovedalo viac krát. Takže ak plakal, musel byť uspatý (chloralhydrátom). Zvracanie bolo u neho časté preto, že sám od malička nepil a musel byť väčšinou kŕmený sondou. Jeho žalúdok a pažerák neboli zvyknuté na normálny príjem potravy.
Od začiatku musel mať Samko kaval – vstup do artérie, cez ktorý dostával infúzie, transfúzie, lieky proti bolesti, na uspatie a pre parenterálnu výživu. Ten mal najčastejšie v slabine, ale kvôli infekcii bolo treba po 10-14 dňoch kaval vymeniť. Jedného dňa, kedy už infekcia prepukla, bol opäť potrebný tento zákrok. Akoby som tušila, že ma Samko bude zase potrebovať viac než predtým, hodinu pred zákrokom som bola s ním. Spinkal mi spokojne na rukách. Poprosila som sestričku aby ho zo spánku hneď uspali, aby neplakal. Ešte ráno sme sa s lekárkou rozprávali aký je Samko nádherný, nevedela som, že to bolo posledný krát, kedy vidím jeho radostný úsmev s jeho plným vedomím.
Zákrok trval hodinu, žilu sa lekárom nepodarilo napichnúť, takže museli pichať artériu. Pól hodinu po zákroku ma k Samkovi pustili, bol malátny, nehľadel priamo na mňa, ale ešte vravel to svoje „A“. Držala som ho v náručí, ale začal plakať či už od hladu, či z bolesti, asi oboje. Sledovala som monitor a videla, že to nie je dobré. Spievala som mu pieseň „Náš Pán on je kráľov Kráľ, jeho trón bude naveky stáť, On má všetku vládu a moc, Náš Pán on je kráľov Kráľ...“ Po 13-tich minútach vysilujúceho plaču nastal zlom... 195-111-50 sledovala som srdiečko na monitore a vedela som len, že Samko nikdy nemá frekvenciu 111. Pozorovala som jeho zmenu farby pleti, z bielej na sivú a zrazu Samko zamdlel. Volala som hlavnú sestru a začali Samka predýchavať. Veľa krát som počula o týchto stavoch u Samka, ale túžila som vtedy pri ňom byť. Teraz som mohla, ale nevedela som mu pomôcť. Mne samej omodreli ruky a bola som v šoku nejaký čas. Samka sa rozhodli preniesť späť na RAPku. Keď ma k nemu nepúšťali, išla som sa prejsť ako zvyčajne na Kamzík k vysielaču a volala som ako zvyčajne Petrovi a všetko som mu vyrozprávala. Keď som sa po dlhšom čase vrátila, ešte vždy ma k Samkovi nepustili, tak som čakala na chodbe hodinu. Lekár ma informoval, že tentoraz trvalo oživovanie príliš dlho (hodinu) a už si mysleli, že je koniec, keď srdiečko predsa začalo biť. Keď som Samka uvidela, bol to ten najhorší stav, v akom dovtedy bol. Na druhý deň, keďže Samko bol úplne uspatý, očká, hlava, ruky, telo prikryté a ja som bola vysilená, rozhodla som sa odísť na pár dní domov. S Petrom sme sa modlili a zhovárali o všetkom, neustále volali do nemocnice a čakali. Ako už od Samkovho narodenia. Dozvedeli sme sa, že Samko mal multiorgánové zlyhanie- vážne poškodenie obličiek, pečene, mozgu, možný začiatok detskej obrny, a prebiehala dialýza. Od začiatku sme vedeli, že Samkov vývoj bude iný ako u zdravých detí, ale tu už začali naše otázky ako dlho sa dá s liečbou pokračovať. Kvôli Samkovi.
Keď sme sa vrátili do nemocnice, videli sme Samka v žalostnom stave ako nikdy predtým. Lekári navrhli poslednú možnosť Samka katetrizovať a operovať, riešenie problému arytmií jeho srdiečka nám však nevedeli zaručiť ani operáciou. Srdiečko zlyhávalo pri najmenšej záťaži a nemalo rezervy. Modlili sme sa naďalej aj za zázrak, ale tentoraz sme vedeli, že Samko by ďalšiu operáciu pravdepodobne neprežil, nie v tomto stave. Ja ako matka ktorá svoje dieťa nesmierne miluje som sa už predtým často budila a moje prvé myšlienky boli ako výkrik „Neresuscitovať! Už nie!“. Nevieme si ani len predstaviť čím všetkým musel Samko skutočne prejsť, ale musel to pre neho byť trpký čas tu na zemi. Rozhodli sme sa, že ďalšiu operáciu nepodpíšeme. Samka odpojili od ventilátora, ukončili dialýzu a preložili na JISku. Nemala som silu už bývať v nemocnici, spávala som u rodičov, ale denne sme boli s maminou u Samka od rána do večera.
Samko sa relatívne zlepšoval, vedel zase povedať „A“, usmial sa. Prvý krát nám dovolili ísť na chvíľu na balkón, prvý krát mohol Samko počuť spev vtáčikov. Sme vďační za tieto chvíle.
29.4.08 bol ťažký deň, Samko veľa zvracal a mal často hnačky, veľa kašľal. Ale v ten deň sa ešte usmial na svojho sloníka, ktorý bol podľa Petra krížený s netopierom, tak z chuti, ako to len Samko vedel. Keď som večer od Samka odchádzala, len čo som vyšla z nemocnice Samko vraj prestal dýchať. Ale s pomocou prístroja sa dýchanie obnovilo. Plakala som celú cestu vo vlaku. Bola som rada, keď som na druhý deň Samka opäť uvidela v jeho postieľke. Sladko spinkal, ale srdiečko mu bilo zase rýchlo. Podarilo sa znížiť mu teplotu, ale s dýchaním Samko zároveň aj stonal. Myslím, že mal nejaké bolesti. O tretej počas jedenia začal byť nepokojný a to už nevedel stráviť ani 10ml mlieka.
2,5 mesiaca Samko nemohol piť moje mlieko, mrazila som ho pokiaľ sa dalo, aj keď to bolo mlieko odsávané sústavne s plačom a slzami. Nevedela som, či ho niekedy bude piť. Napokon ho dostával od 1.4.
30.4.08 začal byť Samko nekľudný a poobede aj plakať. Skúsili ho uspať, ale zobudili ho bolesti. Ani silnejšie lieky nezabrali. Bolelo ma, že neviem, čo prežíva. Frekvencia srdiečka sa stále zvyšovala a plač neustával. Celý čas som mala Samka na rukách, ale nevedela som mu pomôcť. Zrazu srdiečko opäť zišlo zo 195 na 80 a zas na 165, postupne nastala arytmia. Už som vedela, čo to znamená. To už ale dostal morfium a potom mi ešte dve hodiny ležal v náručí a mamine držal prst. Spievala som mu, tíšila ho, bozkávala na jeho voňavé vlásky, čelo, ale zároveň sme držali kyslík, aby sa mu lepšie dýchalo.
Ešte som mu čítala žalm 139:
Hospodine, Ty si ma preskúmal a poznal. Ty vieš, či sadám, či vstávam,
i moju myšlienku chápeš zďaleka. Ty pozoruješ, či chodím, či ležím,
o všetkých mojich cestách vieš. Ešte nemám slovo na jazyku a Ty, Hospodine,
už ho celkom vieš. Obkľučuješ ma zvôkol-vôkol, svoju dlaň kladieš na mňa.
Predivná mi je táto vedomosť a privysoká, nedosiahnem ju.
Kam by som mohol zájsť od Tvojho Ducha? Pred Tvojou tvárou kamže utekať?
Keby som vstúpil na nebesá, tam si Ty, a keby som si ustal v záhrobí, aj tam si Ty. Keby som si vzal krídla rannej zory a býval pri najďalšom mori,
aj ta by ma odprevadila Tvoja ruka a Tvoja pravica by ma uchopila.
Keby som povedal: nech ma aspoň tma pritlačí a nech je noc svetlom vôkol mňa,
ani tma nie je temnom pred Tebou, noc svieti ako deň, tma je ako svetlo.
Lebo Ty si mi stvoril ľadviny, v matkinom živote Ty si ma utkal. Ďakujem Ti,
že si ma úžasne divne utvoril, divné sú Tvoje skutky. A moja duša to dobre vie.
Neboli skryté moje kosti pred Tebou, aj keď som utvorený v skrytosti,
utkaný v hlbinách zeme. Tvoje oči ma videli, keď som bol v zárodku,
všetko to bolo napísané do Tvojej knihy, všetky dni boli vopred stanovené,
hoc ešte ani jeden z nich nejestvoval. Aké vzácne sú mi Tvoje myšlienky, ó Bože,
aký nesmierny je ich počet. Ak spočítam ich, viac ich je ako piesku,
keď sa prebudím, ešte vždy som s Tebou...
Preskúmaj ma, ó Bože, poznaj moje srdce, skús ma a poznaj moje myšlienky!
Viď, či som na ceste do trápenia a veď ma cestou večnosti!
Keď som si fúkala nos, otváral očká, ešte raz zastonal svojím sladkým hláskom. Očká sa mu postupne privierali, srdiečko bilo stále pomalšie a dýchanie sa spomalilo, až prestalo. Ešte raz som Samka dávala do Božích rúk, ako od začiatku, kým býval v mojom brušku. To bolo pre nás s Petrom to najdôležitejšie, aby naše dieťatko bolo spasené. Veríme, že je. Pre slová Pána Ježiša: „Nechajte dieťatká prichádzať ku mne, lebo takých je kráľovstvo nebeské“ Mt 19:14. Veríme, že bábätkám patrí kráľovstvo nebeské a nepotrebujú k tomu nič. Samko usnul v mojom náručí a bol ružový, len už nedýchal. Toľko krát nebolo možné byť so Samkom, keď nás iste veľmi potreboval, aj preto som tak veľmi vďačná, že som mohla byť s ním, keď opúšťal tento svet.
Ešte som mu vravela, že príde tatinko, tato, ale Peter sa na ceste modlil, aj keď si prial aby ho ešte raz videl, aby sa len netrápil. Ešte bol teplý, keď si ho zobral do náručia. Pred odchodom za nami mohol Samkovi vravieť modlitbu do telefónu a Samko ho počul. Vtedy sme mohli Samka obaja spolu držať v náručí a ďakovať za jeho život tu s nami i ten večný.
Po celé tie mesiace bolo veľkou skúškou nielen vidieť naše dieťatko trápiť sa a nevidieť východisko pre jeho úplné uzdravenie, ale tiež všetky tie príbehy a skúsenosti mamičiek, ktoré by sme inak nikdy nemohli počuť. Náš svet sa zúžil na nemocničné prostredie, v ktorom sa odohrávalo všetko tak zvláštne. Samko nás naučil neplánovať, žiť len tu a teraz, a tešiť sa z chvíle, kedy mu bolo čo i len trochu lepšie. Bolo pre mňa veľmi ťažké prijať, že vo väčšine prípadov bola liečba úspešne ukončená a iné matky s deťmi mohli ísť včas domov.
Raz som mala sen, že Samko už nebol napojený na žiadne vstupy ani na monitor a raz, že som si ho v autosedačke niesla domov. Peter mal však vidinu ešte keď šoféroval za sanitkou do Bratislavy, že bol na Samkovom pohrebe. Po celý čas sme sa modlili za Božiu vôľu, pomazali Samka olejom vždy, keď sme mu spoločne robili toaletu a modlili sa za jeho uzdravenie. Keď som hľadela z okna do parku a videla matky s deťmi, často som sa pýtala, či sa toho dožijeme aj my.
Jeden verš som si čítala často „Vzývaj ma v deň súženia, vytrhnem ťa, a ty ma budeš oslavovať!“ žalm 50:15 Nevedela som, ako nás Boh vytrhne zo súženia, ale aj tak som si ho čítala a dúfala.
Bola tiež pieseň „Tvoja vernosť“, ktorú mi poslali priatelia do mobilu a púšťala som ju aj Samkovi keď sa mal lepšie a sebe, keď Samka operovali:
Neviem, čo prinesie tento deň, sklamanie, či túžby,
neviem, čo skrýva zajtrajšok, predsa viem, že môžem dôverovať Tvojej vernosti.
Neviem, či tieto mraky znamenajú dážď, ak áno, či vylejú požehnanie, či bolesť?
Neviem, čo prinesie budúcnosť, predsa viem, že môžem dôverovať Tvojej vernosti.
S istotou, ako sa rieky vlievajú do mora, s istotou, ako slnko vychádza,
Môžem spočívať v tvojej vernosti.
Istejšie, než nežná láska matky, istejšie, než hviezdy žiariace z hora,
je, že môžem spočívať v tvojej vernosti.
Neviem, ako alebo kedy umriem, či budem mať šancu rozlúčiť sa?
Nie, neviem, koľko času ešte ostáva, ale napokon, spoznám tvoju vernosť.
Jeden deň, keď sme boli veľmi smutní a veľmi sme túžili po usmernení do našej situácie, volali sme nášmu milému pastorovi, ktorý nás sobášil a ktorý vedel čo sa so Samkom dialo. Vtedy 10.4. sa večer modlil za nás. Na druhý deň vravel, že ako sa modlil, videl obrovský smútok, žiaľ a tmu. Prijal len slovo, že ešte musíme čakať 3x7 dní. Nerozumeli sme tomu, ale s vierou, že je to Božie slovo do našej situácie, bolo nám treba čakať ďalej. Ako doteraz. To, čo nám hovoril sa však naplnilo presne na deň a Samko odišiel k Pánovi 30.4.08.
Nášmu Samkovi sme na rozlúčku prerobili aj túto pieseň:
Keď Samko náš, tam v nebesiach, pred Ježišom raz bude stáť,
ó Pane túžim byť tiež s ním a Tebe vrúcnu chválu vzdať.
Haleluja, keď bude znieť, haleluja keď bude znieť,
ó Pane, túžim byť s našim Samkom, haleluja keď bude znieť.
Otázku „prečo“ si už iste kládol každý. Len pár dní pred Samkom zomrel chlapček s touto vadou srdca ako 5 ročný. Aj on sa trápil. Nerozumieme Božiemu riadeniu, ale Jeho myšlienky nie sú naše myšlienky. Veríme, že v našom prípade bola smrť pre Samka vykúpením z nemoci do večného života. Celé tehotenstvo som dávala na Samka pozor ako som len mohla, predsa sa nenarodil zdravý. Spoznali sme i veľa detí konkrétne s takou diagnózou, ako mal Samko. Niektoré žijú, iné majú problémy, počuli sme o mnohých, ktoré tu už nie sú. Nevie sa čo budúcnosť prinesie, ale tieto deti sa na Slovensku operujú len 10 rokov. Keby Samko nebol operovaný, nikdy by sme ho nepočuli povedať „A“, jeho smiech, ktorý nás napĺňal radosťou, ani jeho plač, ktorý nás tak znepokojoval. Nemohli by sme ho držať v náručí, hrať sa s ním, spievať mu a modliť sa s ním. Nevieme prečo, ale veríme, že nás Boh touto skúškou veľmi formuje i naďalej.
Dnes sa učíme žiť tu doma bez Samka, a aj keď nám ho všetko pripomína, sme vďační za každú spomienku. Ja si zvykám na to, že už nie som matka. Že ma už náš Samko nepotrebuje. Je to veľmi ťažké.
Stretli sme sa s názorom, že nie je treba byť „tak veriaci“, ako sme napríklad my. Alebo, že máme takú zvláštnu vieru. Nie sme nábožní, len veriaci v odpustenie hriechov a večný život. Ako podal apoštol Pavol „Mne žiť je Kristus a umrieť zisk“ alebo „...lebo som si umienil nič iného nevedieť medzi vami, jedine Ježiša Krista, a to toho ukrižovaného“. Takže veríme, že keby sme túto vieru nemali, naše manželstvo by touto skúškou asi neprešlo. Lebo čokoľvek sa dialo, deje a bude diať, jedine Boh nám je útočiskom a silou v skúškach, keď hľadíme na Jeho Syna.
Neviem, čo s nami bude ďalej, ja si musím nájsť prácu, ale neviem kde. Keď som môjmu bývalému zamestnávateľovi oznámila, že čakáme bábätko a bola som pár dní na p.n., prepustili ma ešte v skúšobnej dobe. Vtedy ma to veľmi zarmútilo. Teraz som i za to vďačná, lebo som mohla byť doma so Samkom keď bol ešte v brušku, vlastne len tak náš domov poznal. Teraz už má domov večný.
Peter pri spomienke na Samka povedal:
„Nerozumieme celkom prečo sa veci dejú tak ako sa dejú, ale až teraz som si viac uvedomil, akú bolesť musel mať Boh keď dal svojho Syna umrieť za nás.“
Buďme vďační za ťažkosti a skúšky v našich životoch. Nimi nás Pán formuje oveľa viac na svoju podobu. Viac, ako keď sa nám darí a všetko ide hladko. Tak ako sa zlato čistí v ohni, tak sa naša viera skúša a prepaľuje v skúškach. Boh z nás nechce mať „Barbie- kresťanov“. Skôr chce vidieť tých, ktorí cez mnohé súženia vojdú do kráľovstva nebeského. Lebo len v ťažkostiach sa ukáže pravosť nášho vzťahu k Spasiteľovi.
Mať zdravé deti nie je samozrejmosť. Je to veľký dar. Boh sa vo svojej milosti rozhodol žehnať všetkých rovnako. Aj tých, ktorí v Neho neveria. Choroby a smrť sú však tiež súčasťou života všetkých ľudí, dokiaľ sme v tele. Ale je na nás aby sme sa rozhodli pre koho budeme žiť a mrieť. Predtým sa nám, zdravým rodičom zdala byť smrť tak vzdialená. Teraz sa nás „dotkla“ viac než predtým a museli sme jej hľadieť tvárou v tvár. Nikdy predtým sme nezažili takú úzkosť a toľký žiaľ. Viac než kedykoľvek predtým sme si uvedomili, že nie je potrebné ani možné, aby sme rozumeli všetkému, čo sa s nami deje. Ale je nevyhnutné vyznať svoju hriešnosť pred Bohom a prijať jeho dar zmierenia, aby sme mohli raz i my odísť v pokoji a bez strachu zo súdu a žiť večne. „Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej, ale ospravedlnení bývajú zdarma z Jeho milosti, skrze vykúpenie v Kristu Ježiši.“ (Rim 3:23-24).
A Pám Ježiš tiež povedal: “Ten, kto čuje moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a neprijde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“ (ev. Jána 5:24)
V tom je nádej pre každého veriaceho v Pána Ježiša. V tom je nádej, že sa s tými, ktorí sú už s Pánom, stretneme.
Autor: Kristína a Peter Mlákovci
