Chceli by sme niektoré pohľady alebo vlastne obzretia sa v živote brata Vlada Lampera uverejňovať v nasledujúcich číslach ako svedectvo Božej milosti v Jeho živote. Nech Vám Pán dáva múdrosť prijať to, čo pre vás brat Vlado s Pánovou pomocou v týchto príbehoch pripravil. Požehnané čítanie.
.: Autor: Redakcia
Milí priatelia na nasledujúcich stránkach Vám chcem opísať moje skutočné životné príbehy, počnúc vekom cca jeden a pol roka až po zážitky posledných rokov. Keďže som sa narodil šesť rokov po II. svetovej vojne iste mi dáte za pravdu, že som už čosi v živote prežil. Pochádzam z viac početnej rodiny zo skromných pomerov. Otec bol železničiar a matka v domácnosti. Nebudem uvádzať pravé mená určitých osôb v jednotlivých príbehoch, ale popísané udalosti sú skutočné a pravdivé, tak ako som ich prežil. Toto je súčasťou môjho životopisu, nie fantazírovanie a už vôbec nie nejaké prikrášľovanie prežitých, dramatických udalostí v mojom živote. Z môjho pohľadu trvalo veľa rokov, kým som sa rozhodol k tomuto kroku. Keď som bol v mladom, detskom veku a ešte žil môj starý otec z otcovej strany, ktorý sa narodil za Rakúsko-Uhorska, v roku 1885. Ten bol v Ruskom zajatí sedem rokov na Sibíri. Môj otec narodený v roku 1919 bol počas II. sv. vojny tiež v zajatí tri roky na Kryme. Keď sa obaja stretli pri ťapke (vôdky) spomínali svoje zážitky, pričom sa rozprávali len po rusky. Z ich rozprávania si nepamätám takmer nič. Mrzí ma že ani pozdejšie som neprejavil záujem písomne zachytiť tie dramatické udalosti z Ruského zajatia mojich predkov. Starý otec zomrel v roku 1977. Ale predsa na jednu udalosť si spomínam. Otec mi rozpovedal príbeh svojej lásky k ukrajinskej krásnej dievčine, ktorú spoznal tam, v čase zajatia počas II. svetovej vojny. V nejakej dedine pri meste: Ordžonikidze bola ich divízia asi pol roka. Dievčina ktorú spoznal (nepamätám si jej meno) opätovala jeho lásku a bola z toho svadba. No nie za dlho bola divízia odvelená niekde ďalej na front pod Elbrus.
Pár informácii si vymenili listom kde sa dozvedel, že z manželstva čakajú dieťa, ale viac sa „n e s t r e t l i“.
Vojnové pomery boli neúprosné, tak zostali môjmu otcovi len spomienky. Bez kontaktu a bez adresy. Keďže som nezažil vojnu, chvála Bohu, takže ja také hrôzostrašné vojnové spomienky nemám. Zato počas môjho života som zažil nejednu dramatickú udalosť v ktorej som bol v ohrození života a to nie jeden krát. Preto som sa rozhodol v spomienkach napísať čo sa stalo a ako som to prežíval. Nech moje zážitky a udalosti takto zaznamenané sú na pamiatku mojim najbližším, aby nemuseli ľutovať ako ja pri spomienkach mojich predkoch, otca a starého otca že som nezaznamenal viac príbehov z ich rozhovorov. Dnes to viem oceniť a zároveň poďakovať Bohu, že som prežil a môžem potvrdiť pravdu zo známeho príslovia že: Čo ťa nezabije, to ťa posilní.
Týmto výrokom by som mohol ukončiť Prológ, ale je tu a l e. Vrátim sa ku tomu, prečo ďakujem Bohu. Predovšetkým chcem povedať že pochádzam z Evanjelickej rodiny a.v. a vyznávam trojjediného Boha Otca, Syna Ježiša Krista a Svätého Ducha.
Ako tradičný evanjelik som dlho nerozumel Božiemu Slovu a už vôbec nie záchrane a spáse človeka. Opísané príbehy v tejto knižke ma viedli ku zamysleniu a prehodnoteniu môjho postoja ku Bohu, cirkvi a Biblii. O tom budem písať ak Pán dá niekedy inokedy. V druhej časti sa zmienim o tom, čo pre mňa urobil Boh po zmene môjho postoja. Možno, že milý čitateľ budeš na pochybách o mojej viere, či dokonca o zdravom rozume. Ja tvojim pochybnostiam rozumiem. Ak ťa to povedie k tomu, aby si hľadal pravdu vo viere a spoznal Boha, si na najlepšej ceste, aby si aj teba Pán Ježiš zamiloval a ukázal ti cestu spasenia.
.: Autor: Vladimír Lamper
