Pán Boh bdie nad každým človekom a to aj vtedy, keď o to človek neprosí, dokonca nestojí. Božia ruka je nad nami o to viac, ak sa k Nemu utiekame.
Roku 1953 som bol mladý, neskúsený absolvent Pedagogického gymnázia v Lučenci. Boli to roky tvrdej protináboženskej kampane. Na nás budúcich učiteľov, ktorí sme mali vychovávať socializmu oddaných občanov, si dali veľmi záležať. Hustili do nás ateizmus, kódex budovateľa komunizmu a tak sa nám z toho poriadne zakrútila hlava. Ja som napríklad viedol pioniersku skupinu na Základnej škole vo svojej obci Málinec. Viedol som deti k športu, hrávali sme divadlá, a vôbec bol to viac praktický život, ako dogmy socializmu. Vplyv na mňa mal otec, ktorého súdili za protisocialistické výroky a tak som bol dosť opatrný lebo som bol konfrontovaný s teóriou a praxou socializmu. Hoci som nevzýval Boha, On mal aj vtedy nadomnov ochrannú ruku . Dal mi tú skúsenosť. Žiaľ môj otec v tom čase mladý zomrel.
Roku 1953 som bol mladý, neskúsený absolvent Pedagogického gymnázia v Lučenci. Boli to roky tvrdej protináboženskej kampane. Na nás budúcich učiteľov, ktorí sme mali vychovávať socializmu oddaných občanov, si dali veľmi záležať. Hustili do nás ateizmus, kódex budovateľa komunizmu a tak sa nám z toho poriadne zakrútila hlava. Ja som napríklad viedol pioniersku skupinu na Základnej škole vo svojej obci Málinec. Viedol som deti k športu, hrávali sme divadlá, a vôbec bol to viac praktický život, ako dogmy socializmu. Vplyv na mňa mal otec, ktorého súdili za protisocialistické výroky a tak som bol dosť opatrný lebo som bol konfrontovaný s teóriou a praxou socializmu. Hoci som nevzýval Boha, On mal aj vtedy nadomnov ochrannú ruku . Dal mi tú skúsenosť. Žiaľ môj otec v tom čase mladý zomrel.
Prvý rok som začal učiť na meštianke v Poltári. Veľmi chceli, aby som verejne pracoval aj v mieste pôsobiska, ale ja som radšej dochádzal domov. Hrával som futbal, mal som dobrý sluch a hlas, tak som doma v obci sólovo spieval v národopisnom súbore, nacvičoval som divadlá a bol som mimoriadne verejne činný. Na kostol neostával čas. A vôbec, učitelia do kostola nesmeli, ani keby chceli. V súbore boli samé dievčatá a z chlapcov len harmonikár a ja. Nebol som z dreva a tak sa mi zapáčila istá dievčina. Nastala veľká ľúbosť. Výchovu v rodine nad mladšími súrodencami prevzala mama. Snažila sa vplývať aj na mňa a vystríhala ma, že dievčina je už veľmi „skúsená“ a naviac z rodiny, kde sa dedila zákerná cukrovka. Mamino varovanie bolo ako hrach na stenu ale musel som narukovať. Bolo to zlé, ale čo my vieme čo je pre nás dobré. Po čase mi voľakto napísal, že moja milá sa vydáva a berie si staršieho kolegu učiteľa. Toho som poznal, že sa občas rád pozrel na dno pohárika, ale bolo to ešte na ten čas „ v norme“. Vojaka v takom čase „zrady“ napadnú všelijaké myšlienky, ale prežil som to. Neskôr som sa dozvedel, že mladý ženáč, neskôr už riaditeľ školy, sa denne opíjal, občas ležal v prachu pred školou a jeho žene a mojej bývalej frajerke odrezali najskôr jednu, potom druhú nohu a nakoniec na cukrovku mladá zomrela. Mohlo ma už vtedy napadnúť, že voľakto strážil môj život. Vtedy sme však hovorili, že o s u d tomu tak chcel. Teraz však viem že aj tu pracoval a uchránil ma Boh.
Po vojenčine som založil na Morave v Karvinej Slovenskú základnú –vtedy- osemročnú školu pre deti baníkov zo Slovenska. Keď som mal 22 rokov bol som už riaditeľom tejto školy. Detí pribúdalo, Chýbalo mi však v cudzom svete rodinné zázemie a tak som sa oženil. Národnostné rozdiely, zvyky a iná mentalita však zohrávali svoju úlohu aby dochádzalo k nedorozumeniam, ba i k manželkinej nevere . Manželstvo trvalo asi 6 rokov. Nuž opäť sklamaný som zanechal školu s vyše 1500 žiakmi na kolegov a pobral som sa na Slovensko. Až keď som uveril, vtedy som spätne konštatoval, že skutočnosťou keď manželstvo bolo bezdetné, mohol som sa bez komplikácií rozviesť a odísť pracovať do Banskej Bystrice. Ďakujem Bohu že aj vtedy bdel nad mojím životom. Ja som to však vtedy nevnímal.
Mladý človek , skúsený ako to treba robiť, aby si nebol v ďalšom živote sklamaný, naučil sa klamať tiež. V ďalšom manželstve sme mali dvoch synov. Vychovali sme ich ako sme vedeli, oženili sme ich, ale verní sme si neboli. Keď to začalo mať neznesiteľné rozmery, Boh rozhodol. Ja som začal vnímať od Neho darovanú vieru. Začal som sa meniť. Manželka však pokračovala s zabehanom spôsobe života, kým nedostala zákernú chorobu.
Až vtedy nastalo akési vzájomné zmierenie. Už vedel, že ak neodpustíš, nebude odpustené ani tebe. Zo súcitu som manželku opatroval doma sám, lebo ležať v nemocnici nechcela. Nebral som to ako trest od Boha, ale ako moju kajúcu službu až po manželkin hrobu v roku 1998. Aj v tejto etape života, keď si ľudia nevedeli rady, Boh pracoval.
V tomto čase mi už pomáhalo spoločenstvo bratov a sestier v spevokole. Tu som našiel skutočnú rodinu. Vždy som sa tešil na nácviky i účinkovanie. Len týždne boli akési dlhé, snažil som sa naučiť variť, prať, žehliť. To všetko som zvládal tak, aby som nebol hladný a „spustnutý“. Ale cítil som sa predsa ako kôl v plote. Po troch rokoch takýchto skúseností za veľmi divných , priam neskutočných okolností, ktoré by ľudský profesionálny režisér nemohol pripraviť, mi Pán poslal jedinečnú bytosť, vtedy vdovu, aby som pookrial, aby som mal s kým komunikovať, aby som mohol cítiť jej pozornosť a mal komu v časoch dobrých i zlých vracať jej dobrotu a lásku. Brat Janko nám v tichosti požehnal. Ženy v spevokole privítali túto skutočnosť a vyznali to týmito slovami: „Štefan, teba Boh musí mať rád, keď ti doprial takúto manželku. “ V Božom slove som však našiel aj iné povzbudenia a zasľúbenia.
Nemôžem zabudnúť ako divne ma riadil Boh v čase, keď som pracoval na najvyššom úrade SR. Nemal som veľkú skúsenosť ako sa správať medzi „obracačmi kabátov“ a karieristami. Ukázalo sa, že aj ľudská priazeň a zdanlivé priateľstvo ustupuje, ak nemáš záujem hrať otrocky divadielko absolútnej podriadenosti a nie si ochotný „donášať“. Ak ťa sklame človek, ktorému si hlúpo veril že je spravodlivý a úprimný, potom musíš zistiť, že na svete niet skutočného priateľstva ani spravodlivosti a ty si sa sakramentsky naivne a ľudsky mýlil. Zdanlivo je to veľká strata. U mňa to bol obrovský zisk lebo keď sklamali ľudia, bolo treba hľadať pevnú skalu nekonečnej spravodlivosti, ktorou je všemohúci Boh. Osvedčeného priateľa, ktorým je Kristus. Služby Božie na Panenskej a aj na Legionárskej ulici v Bratislave sa stali mojim útočiskom. Som rád, že som vo veľkej skúške nepadol na kolená, keď mi satan ponúkol „všetko toto ti dám ak padneš a budeš sa mi klaňať“. Nemal som ani tušenia, že zdanlivá strata sa za pomoci Ducha Svätého môže stáť nekonečným ziskom. Od toho času som sa z formálneho „kresťanka“ stál hľadačom večnej pravdy, cesty a života s Kristom.
Toto je moja veľká spoveď. Keď o tento rozhovor požiadali mladí ľudia zo zboru, rád som svedčil o Božej milosti a Jeho pomoci. Môže to byť poučenie a získanie istoty, že s každým má Boh svoje plány. Treba mu len veriť, treba byť trpezlivý, On nesklame, On pozná ten čas. Možno našim mladým k niečomu poslúži. Snáď pre mňa (ale aj pre nich), bola napísaná pieseň č. 311 z Chválospevov spasených „ Bez lásky som kráčal, kým nenašiel ma Ježiš, môj Pán. Smútok v srdci mával a nenachádzal pokoj, bol sám. On našiel ma, On prijal ma, Svojou láskou chráni vždy ma Pán.“
Po vojenčine som založil na Morave v Karvinej Slovenskú základnú –vtedy- osemročnú školu pre deti baníkov zo Slovenska. Keď som mal 22 rokov bol som už riaditeľom tejto školy. Detí pribúdalo, Chýbalo mi však v cudzom svete rodinné zázemie a tak som sa oženil. Národnostné rozdiely, zvyky a iná mentalita však zohrávali svoju úlohu aby dochádzalo k nedorozumeniam, ba i k manželkinej nevere . Manželstvo trvalo asi 6 rokov. Nuž opäť sklamaný som zanechal školu s vyše 1500 žiakmi na kolegov a pobral som sa na Slovensko. Až keď som uveril, vtedy som spätne konštatoval, že skutočnosťou keď manželstvo bolo bezdetné, mohol som sa bez komplikácií rozviesť a odísť pracovať do Banskej Bystrice. Ďakujem Bohu že aj vtedy bdel nad mojím životom. Ja som to však vtedy nevnímal.
Mladý človek , skúsený ako to treba robiť, aby si nebol v ďalšom živote sklamaný, naučil sa klamať tiež. V ďalšom manželstve sme mali dvoch synov. Vychovali sme ich ako sme vedeli, oženili sme ich, ale verní sme si neboli. Keď to začalo mať neznesiteľné rozmery, Boh rozhodol. Ja som začal vnímať od Neho darovanú vieru. Začal som sa meniť. Manželka však pokračovala s zabehanom spôsobe života, kým nedostala zákernú chorobu.
Až vtedy nastalo akési vzájomné zmierenie. Už vedel, že ak neodpustíš, nebude odpustené ani tebe. Zo súcitu som manželku opatroval doma sám, lebo ležať v nemocnici nechcela. Nebral som to ako trest od Boha, ale ako moju kajúcu službu až po manželkin hrobu v roku 1998. Aj v tejto etape života, keď si ľudia nevedeli rady, Boh pracoval.
V tomto čase mi už pomáhalo spoločenstvo bratov a sestier v spevokole. Tu som našiel skutočnú rodinu. Vždy som sa tešil na nácviky i účinkovanie. Len týždne boli akési dlhé, snažil som sa naučiť variť, prať, žehliť. To všetko som zvládal tak, aby som nebol hladný a „spustnutý“. Ale cítil som sa predsa ako kôl v plote. Po troch rokoch takýchto skúseností za veľmi divných , priam neskutočných okolností, ktoré by ľudský profesionálny režisér nemohol pripraviť, mi Pán poslal jedinečnú bytosť, vtedy vdovu, aby som pookrial, aby som mal s kým komunikovať, aby som mohol cítiť jej pozornosť a mal komu v časoch dobrých i zlých vracať jej dobrotu a lásku. Brat Janko nám v tichosti požehnal. Ženy v spevokole privítali túto skutočnosť a vyznali to týmito slovami: „Štefan, teba Boh musí mať rád, keď ti doprial takúto manželku. “ V Božom slove som však našiel aj iné povzbudenia a zasľúbenia.
Nemôžem zabudnúť ako divne ma riadil Boh v čase, keď som pracoval na najvyššom úrade SR. Nemal som veľkú skúsenosť ako sa správať medzi „obracačmi kabátov“ a karieristami. Ukázalo sa, že aj ľudská priazeň a zdanlivé priateľstvo ustupuje, ak nemáš záujem hrať otrocky divadielko absolútnej podriadenosti a nie si ochotný „donášať“. Ak ťa sklame človek, ktorému si hlúpo veril že je spravodlivý a úprimný, potom musíš zistiť, že na svete niet skutočného priateľstva ani spravodlivosti a ty si sa sakramentsky naivne a ľudsky mýlil. Zdanlivo je to veľká strata. U mňa to bol obrovský zisk lebo keď sklamali ľudia, bolo treba hľadať pevnú skalu nekonečnej spravodlivosti, ktorou je všemohúci Boh. Osvedčeného priateľa, ktorým je Kristus. Služby Božie na Panenskej a aj na Legionárskej ulici v Bratislave sa stali mojim útočiskom. Som rád, že som vo veľkej skúške nepadol na kolená, keď mi satan ponúkol „všetko toto ti dám ak padneš a budeš sa mi klaňať“. Nemal som ani tušenia, že zdanlivá strata sa za pomoci Ducha Svätého môže stáť nekonečným ziskom. Od toho času som sa z formálneho „kresťanka“ stál hľadačom večnej pravdy, cesty a života s Kristom.
Toto je moja veľká spoveď. Keď o tento rozhovor požiadali mladí ľudia zo zboru, rád som svedčil o Božej milosti a Jeho pomoci. Môže to byť poučenie a získanie istoty, že s každým má Boh svoje plány. Treba mu len veriť, treba byť trpezlivý, On nesklame, On pozná ten čas. Možno našim mladým k niečomu poslúži. Snáď pre mňa (ale aj pre nich), bola napísaná pieseň č. 311 z Chválospevov spasených „ Bez lásky som kráčal, kým nenašiel ma Ježiš, môj Pán. Smútok v srdci mával a nenachádzal pokoj, bol sám. On našiel ma, On prijal ma, Svojou láskou chráni vždy ma Pán.“
Autor: Š.Urbašík, zástupca dozorcu
