Súčasný svet si myslí, že nejaké rady zhora nepotrebuje. Paradoxne však rastie predaj psychologickej literatúry a množia sa zaručené internetové recepty typu “XY rád“ ako mať úspech a zvládať to či ono. Je tu emancipovaná doba, mali sme byť dávno šťastní a spokojní, namiesto toho sa len predlžujú rady v psychologických ambulanciách.
Čo nájdeme v Biblii na tému výchova detí?
Efezským 6, 1-4: „Deti, poslúchajte rodičov v Pánovi, lebo to je spravodlivé. Cti si otca a matku - to je prvé prikázanie so zasžúbením, aby sa ti dobre vodilo a aby si dlho žil na zemi. A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, ale vychovávajte ich s prísnosťou a napomínaním podža Pána.“
Hneď druhé slovíčko nám akosi nesedí. Poslušnosť- a dnes? Prísnosť, napomínanie, úcta? Kam by to také dieťa s poslušnosťou v živote dotiahlo? Pochopil som to v rozhovore so sestrou- evanjeličkou (dokonca študovanou). Na deti nechce byť prísna ani ich nechce trestať, lebo ich chce mať vraj zdravé, sebavedomé a nezakríknuté. Príkaz postmoderného super-ega dnešného sveta znie: „Buď úspešný a užívaj si!“. Nič nové pod slnkom. Apoštol Pavel to vyjadril slovami: „Ak mŕtvi nie sú kriesení, tak potom: Jedzme a pime, lebo zajtra umrieme.“ (1.Kor 15,32). Problém je v tom, že to nefunguje. Rodičia dovolia deťom všetko, fungujú pre ne ako obslužný automat ich rozmarov a prianí a výsledkom nie sú žiadni sebavedomí jedinci, ale masa rozmaznaných neurotických egocentrikov, ktorí by sa nato, aby niečo skutočne dosiahli, museli aspoň chvížu sústrediť a zaprieť sa, čo však nedokážu, lebo ich to nikto nenaučil.
Písmo však ide ešte ďalej a apoštol Jakub píše tieto vežmi tvrdé slová:
„Vy [cudzoložníci a] cudzoložnice, či neviete, že priatežstvo so svetom je nepriatežstvo proti Bohu? Kto teda chce byť priatežom sveta, prejavuje sa ako nepriatež Boha. Alebo si myslíte, že Písmo nadarmo hovorí: Až po závisť túži (po nás) Duch, ktorému dal prebývať v nás? Dáva však väčšiu milosť; preto hovorí: Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť. Poddajte sa teda Bohu, ale vzoprite sa diablovi - a utečie od vás.“ (List Jakubov 4, 4-7)
Čo poviete, silná káva, však? Ale ostávame v pokoji, veď svet - to sú predsa tamtí niekde, my sme predsa v cirkvi. Ak je to tak, niečo by malo byť na našich deťoch vidieť. Sú naše deti poslušné? Pokorné? Sú iné ako deti zo sveta? A čo my – rodičia? Malé deti ešte nemôžu vedieť, čo je to spravodlivosť, zrejme preto im Pán odporúča poslušnosť.
„Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokožvek som vám prikázal. Ajhža, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta. Amen.“ (Matúš 28, 19).
Úloha veriacich rodičov je teda jasná – máme deti učiť zachovávať prikázania. Nie prikázania sveta, ale Božie prikázania. Nie preto, že ich chceme obmedzovať a vyžívať sa vo vlastnej mocenskej pozícii, ale preto, že ich máme radi. S láskou.
| Čo hovorí svet? | Čo hovorí Boh v Biblii? |
| Deti sú dobré. Zlaté, malé, nevinné, za nič predsa nemôžu. Aj ľudia sú v princípe dobrí, to len vždy sa nájde zopár jednotlivcov – zloduchov, čo ostatných zvedú na zlé (poslanci, politici...). My sme v podstate tí dobrí a iní krivdia nám.
| Niet nikoho, kto by robil dobro, niet ani jedného. (Rímskym 3, 12).
Ježiš mu povedal: Čo ma menuješ dobrým? Nikto nie je dobrý, jedine Boh. (Marek 10: 18)
|
| Rodičia vravia: nemôžeme deti do ničoho nútiť. Nech sa samy rozhodnú, aký šport chcú či hudobný nástroj, a pod.) Deti a rodičia majú byť kamaráti, na tej istej úrovni (žiadna hierarchia).
| Deti, poslúchajte rodičov v Pánovi, lebo to je spravodlivé. Cti si otca a matku - to je prvé prikázanie so zasľúbením - aby sa ti dobre vodilo a aby si dlho žil na zemi. A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, ale vychovávajte ich s prísnosťou a napomínaním podľa Pána. (Efezským 6, 1-4) |
| Deti sú darom z vesmíru a prišli preto, aby nás niečo naučili. Deti vidia auru. Deti vedia oveľa viac, než si my dospelí dokážeme predstaviť. Deti vychovávajú rodičov.
| Vychovávaj chlapca na počiatku jeho cesty, tak sa ani v starobe neodchýli z nej. (Príslovia 22, 6)
Pravda, nijaká prísna výchova, pokiaľ trvá, nezdá sa radostnou, ale žalostnou; potom však prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorých vycvičila. (Židom 12, 11)
|
| Všetko vraj treba riešiť dohováraním, aby sme dieťaťu nespôsobili žiadnu ujmu či traumu (dieťa vraj za nič nemôže).
| A zabudli ste na napomenutie, ktoré vám znie ako synom: Nepohŕdaj, syn môj, výchovou Pánovou, a neklesaj, keď ťa trestá; lebo koho miluje Pán, toho prísne vychováva, a šľahá každého, koho prijíma za syna. (Židom 12, 5-6)
|
| Tresty sú zlé a zakázané.
| Prút a karhanie dávajú múdrosť, ale roztopašné dieťa robí hanbu svojej matke. (Príslovia 29, 15)
|
| Emancipácia. Za otázky výchovy a rodiny je vraj zodpovedná len matka. Žena má byť od muža nezávislá, má sa mu vyrovnať vo všetkom. | Ale chcem, aby ste vedeli, že hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy je však muž a hlavou Krista je Boh. (1.Kor. 11, 3)
Poháňačmi môjho ľudu sú deti a ženy panujú nad ním. Ó, ľud môj, tvoji vodcovia sú zvodcami a robia zmätok na ceste, ktorou máš kráčať. (Izaiáš 3,12)
|
| Zodpovednosť – za nič nemôžeme, na vine sú gény (evolúcia). „Moje dieťa je už raz také.“
| Múdry syn pôsobí otcovi radosť, ale bláznivý syn je žalosťou pre matku. (Príslovia 10,1)
|
Všimli ste si to? Deti netreba učiť kradnúť si hračky a biť sa o ne, netreba ich učiť urážaniu sa a zlobe. To všetko vedia akosi samy od narodenia. Deti treba vychovávať. Vzdelávanie nestačí.
Dovožte mi podeliť sa s vami o pár postrehov z nášho sídliska. Malé deti si do hláv hádžu kamene – a rodičia nič. Malé deti sa bijú, a rodičia nič, veselo debatujú ďalej, nebudú predsa svojich miláčikov obmedzovať, nech si to vyriešia samy. Situácia graduje, prichádza prvý nárek, a rodičia začínajú jemným hláskom deťom dohovárať, resp. prosíkať detičky, či by s tým mohli prestať, ak by sa im zadalo, že by mali chuť prestať... Výsledkom modernej výchovy je až príliš často ničenie psychiky dieťaťa neustálym dohováraním, krikom, vyhrážkami, ktoré sa aj tak nezrealizujú či neprimeranými trestami, keď už je neskoro a dieťa si zatvrdí srdce. Preto je dobrý trest hneď na začiatku, ako prvá odpoveď na zlé konanie, nie až krajným riešením, keď už zúfalý rodič nevie ako ďalej. Búšenie na psychiku dieťaťa neustálym prehováraním a vyhrážkami je ničením detskej predstavy o sžube a jeho naplnení (bez naplnenia). „Dostaneš, nehnevaj ma, naozaj dostaneš, tak už toho mám dosť!, tak teraz už to bolo fakt naposledy, ešte raz to spravíš a už...” až do úplného zblbnutia všetkých zúčastnených. Výsledok výchovy: neurotik a ignorant. Potom mu dá poriadny výprask až skutočný život a to bude bolieť oveža viac. Trest skracuje časovú odozvu medzi vinou a bolesťou - ukazuje včas dlhodobý vzťah príčiny a následku – skôr, než bude mladý človek v skutočnom živote. Ak sa v detstve nenaučia podriaďovať sa, tak v budúcnosti budú mať veža konfliktov s autoritami, ako sú zamestnávatelia, polícia, zákon, atď. Prvý dúšok alkoholu nebolí, ani pitie v mladosti nie, neskôr je z toho nešťastie a rozpad rodín. Aj smilstvo môže byť spočiatku príjemné, avšak nakoniec nikdy nič dobré neprinesie. Malá milosrdná a pohodlná lož sa stáva väčšou a väčšou...
Áno, aj tresty môžu byť zneužité. Rovnako, ako môže byť zneužitý oheň, mobil či auto. Zakážeme preto aj autá, mobily, oheň a iné užitočné veci? Môžeme síce dieťa nechať, nech to samo spozná v živote. Len aby už nebolo neskoro! Niekedy je odozva medzi hriechom a následkami dlhoročná, niekedy sa zdá, že zločinci si nažívajú a spravodliví trpia. Avšak posledné slovo má Boh:
„Lebo zlosynovia budú vyťatí, no dúfajúci v Hospodina vlastniť budú zem. Máličko ešte, a niet bezbožníka, pozrieš na jeho miesto, a hža, nieto ho. Lež pokorní budú vlastniť zem a radovať sa v hojnosti blaha.“ (Žalm 37, 1-11)
Radujme sa aj my z Božej výchovy, lebo len tak môžeme mať radosť z výchovy našich detí. Amen.
