V predošlých číslach Pohľadu som písal o svojej ceste so synom do Izraela. Pri prechádzkach po stopách nášho Pána Ježiša v Jeruzaleme som spomínal na deje minulé.
Za narodeniny cirkvi považujeme letničné udalosti v Jeruzaleme. Pôsobenie apoštola Petra v Jope a s tým súvisiace prednesenie spásonosnej zvesti o milosti Božej je aj pre nás, ako o tom hovorí 9., 10. a 11. kapitola Skutkov. Je to už začiatok zvestovania evanjelia aj mimo Židov. Ale Skutky apoštolov nám ukazujú, že byť kresťanom už v počiatku bolo spojené s nepriateľstvom sveta, a to nielen v minulosti, keď som napr. minule pripomenul strašnú tragédiu Arménov, ale aj dnes masívne prenasledovanie kresťanov na tých istých miestach. Prosím, buďme s nimi solidárni aspoň v našich modlitbách.
Vynárajú sa otázky, ako sa menila cirkev a ako Svätá zem od dôb napísania Skutkov. Len konštatujem, že hlásanie evanjelia z milosti Božej úspešne pokračovalo napriek desivému prenasledovaniu. Cirkev rástla. Židia zakúsili trpkosť Ježišovej predpovede (Marek 13,2), keď najprv v roku 67 Vespasianus obľahol Jeruzalem a Titus dielo skazy dokonal. Našťastie, kresťania z Jeruzalema si včas uvedomili varovanie z Matúšovho evanjelia kap. 24 z veršov 15. až 19. a zachránili sa v horskom mestečku Pella. Keď sa Jeruzalem opäť začínal vzmáhať z trosiek, vypukla druhá židovská vojna. Cisár Hadrián sa pokúsil vymazať Jeruzalem z pamäti ľudí. Z ruín mesta urobil zakázanú zónu, ktorú obohnal múrom a mesto premenoval na Aelia Capitolina. Zmena nastala až po roku 325 za cisára Konštantína, keď sa začal realizovať jeho plán pre Svätú zem. Začínajú veľkolepé prestavby Jeruzalema a púte zo západu. Prvý cestopis je z roku 333 a z roku 384 je denník španielskej mníšky Egerie. Vznikajú mníšske komunity a veľký počet kresťanských modlitební - bazilík. Pokojný rozvoj zeme trval len do roku 614, keď perzský šáhinšáh Husrav II. vpadol do Jeruzalema, spálil kláštory a kostoly. Ďalšími nájazdníkmi, čo prepadli Jeruzalem, boli mohamedáni vedení kalifom Omarom. Ten svojimi zákonmi určil na dlhú dobu spolužitie mohamedánov a bezprávnej masy kresťanov a Židov. Egyptský kalif Al Hákim nariadil zrovnať Chrám Božieho hrobu, čo vydesilo celý kresťanský svet. Odpoveďou bola násilná invázia tentoraz rímskych kresťanov pod názvom križiacke výpravy (roky 1099 až 1184). Po vylodení v Ramle začal pochod na Jeruzalem a jeho 6 - týždňové obliehanie zakončené hanebným nekresťanským masakrom obyvateľov. Začína 88 rokov Jeruzalemského kráľovstva, neskutočný stavebný ruch a rekonštrukcia zničených bazilík. Križiaci rýchlo ovládli mestá na pobreží - Jopu, Cesareu, Haifu, Akko, Týr, Sidon a tiež Bejrút. Opevnili ich a postavili tam hrady. A opäť začali púte k svätému hrobu a na miesta spojené s pozemským pôsobením nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Pre svoju blízkosť k Cypru sa stal hlavným logistickým centrom križiakov prístav Akko. Tu mali svoje zastúpenia aj rády špitálnikov, templárov a johanitov.
Vďaka Bohu, že som si mohol pozrieť dnešnú Akru na severe Haifskej zátoky. Celé staré mesto je vybudované na troskách po križiackom hrade nazývanom Templum, prestavanom všetkými možnými dobyvateľmi, čo sa tam angažovali. Maketa pôvodného Templa je na obraze1. Aj dnes tam môžeme nájsť slobodomurárske znaky a znamenia spájané s nimi a s templármi. Samozrejme, povery, mystériá spájané s týmto miestom sú len ľudskou fantáziou. Hrad s prístavom spájala podzemná chodba, ktorou sa mohli obrancovia neviditeľne a rýchlo presunúť do prístavu. Aj napriek tomu, že jeruzalemské kráľovstvo padlo, Akra sa ešte nejaký deň držala, až kým ju vodca mamelukov z Egypta Bajbars 28. 5. 1291 nedobyl. Pahorok bol vždy obohnaný mohutnými hradbami a Turci, keď sa Akka zmocnili v priebehu storočí, ich ešte viac spevnili, takže odolali aj náporu Napoleonovej armády v roku 1799. Na obraze 2 sú delá brániace Akko pred Napoleonom. Na obraze 3 je pohľad na modernú časť Akry z mohutných pevnostných múrov.
O Haife, kde sú svetoznáme záhrady bahájistov, ak Pán dá, napíšem nabudúce.
.: Autor: Milan Zajac
