Túžba po harmónii vo vzťahoch je ukrytá hlboko v našom vnútri. Priali by sme si vzťahy bez napätí, nedorozumení, konfliktov a problémov. No keďže sme poznačení hriechom, často nás rozdielne pohľady, očakávania a predstavy privedú ku konfliktom. Konflikty môžu do blízkych vzťahov priniesť boľavé rozdelenie. V rodine (a nielen v nej) je tak mnoho príležitostí, kde sa do konfliktu môžeme dostať – môžeme mať rôzne predstavy o tom, na čo minúť ušetrené peniaze, ako tráviť voľný čas, čo deťom dovoliť a čo nie, koľko času tráviť na sociálnych sieťach či počítači, aké jedlo by malo byť na našom tanieri... Je naozaj nevyhnutné, aby konflikty priniesli bolesť a rozdelenie alebo môžeme urobiť niečo pre to, aby sme prežívali blízkosť a lásku aj napriek rozdielnym pohľadom a konfliktným situáciám?

Nie som síce veľký športový fanúšik, no v týchto „olympijských“ týždňoch použijem „športové podobenstvo“: v konflikte môžeme vnímať svojho manželského partnera alebo dieťa ako súpera, alebo naopak, ako spoluhráča - môžeme bojovať proti nemu alebo spolu s ním. Tento prístup prináša veľký rozdiel do toho, čo konflikt s naším vzťahom spraví.

Ak toho druhého vidím ako svojho súpera, mojím cieľom je zvíťaziť nad ním – presvedčiť ho o svojej pravde, dokázať mu svoju prevahu, nájsť a využiť jeho slabé miesta (možno to, že nedokáže tak dobre argumentovať ako ja) a ak som dosť silný, tak ho prinútiť, aby „hral“ podľa mojich pravidiel. A tak sa konflikt stáva bojom o víťazstvo a presadenie svojho názoru.

Mám však aj inú možnosť – môžem sa na toho druhého pozrieť ako na svojho spoluhráča, s ktorým sme v jednom družstve alebo stojíme na jednej strane ihriska - a nezhodu môžeme vyriešiť spoločne. Konflikt nebude stáť medzi nami, nebude nás rozdeľovať, ale rozhodneme sa spojiť sily a schopnosti, aby sme si s ním poradili spolu.

Ak sme sa rozhodli byť spoluhráčmi, ako môžeme spoločne hľadať riešenie v nezhodách?

a) Vypočujem si druhého, aby som porozumel jeho pohľadu – tomu, prečo je to preňho také dôležité. Ak to isté urobí aj on, budeme vedieť, že stojíme na jednej strane ihriska - nejde nám o to, aby sme jeden druhého porazili, ale aby sme si navzájom porozumeli a dohodli sa.

b) Pripustím, že môj názor nemusí byť jediný správny – v živote je veľa vecí, na ktoré neexistuje jediná správna odpoveď. Je to podobné, ako keď si vezmete číslice 6 a 9. Pokiaľ nie je jasné, z ktorej strany sa na ne pozrieť, neviete určiť, či má pravdu ten, kto hovorí, že je to 6-ka alebo ten, kto hovorí, že je to 9-ka. Dobré je tiež pripustiť, že sa môžem mýliť, pretože nemám všetko poznanie, že môj pohľad môže byť len subjektívny.

c) Rozhodnem sa vidieť rozdielnosť toho druhého ako obohatenie – porozumieť, že jeho pohľad prináša novú perspektívu. Nie vždy je to jednoduché, pretože tak radi by sme si veci urobili po svojom, bez prispôsobovania sa. Je to ako s komornou hudbou – pokiaľ hráte sólo, môžete si zvoliť vlastné tempo, nemusíte sa prispôsobovať ani „nepykáte“ za chyby niekoho iného, no nikdy nedokážete zahrať sám to, čo spolu s inými... A poslucháči určite povedia, že tá námaha stojí za to!

d) No a nakoniec, keď viem, že ten druhý je mojím spoluhráčom, že jeho pohľad je vzácny a ja ho chcem vziať do úvahy, môžeme sa spoločne pustiť do hľadania riešenia. Keď sa rozhodneme „nehľadať každý len svoj prospech, ale aj prospech iných“ (Fil.2,4), sme pripravení spoločne premýšľať nad dohodou – nad možnosťami, ktoré máme, nad tým, ktoré z nich sú prijateľné pre nás oboch, kde sa v prospech „spoločnej hry“ vieme slobodne a radi prispôsobiť. Keď hľadáme v konfliktoch riešenie ako spoluhráči, zažívame radosť zo spoločného víťazstva nad niečím, čo napriek tomu, že malo potenciál nás rozdeliť, nás nakoniec zblížilo!

.: Autor: Renátka Sochorová