Keď vidíte pohár naplnený do polovice, nazvete ho poloplným alebo poloprázdnym? Obe pomenovania sú správne, rozdiel je v tom, na čo sa zameriate. Sústredíte svoju pozornosť na to, čo chýba alebo na to, čo obsahuje? Tešíte sa z toho, čo v ňom je alebo vám je ľúto, že tam nie je viac, hoci je na to priestor?
Mojou prirodzenou tendenciou je veľmi dobre vidieť to, čo chýba, čo nie je v poriadku alebo čo by sa dalo urobiť lepšie. Veľmi jasne som si to uvedomila pred pár rokmi, keď prišlo jedno z našich detí domov zo školy a ja som sa ho pýtala, ako dopadla písomka. Dieťa mi povedalo, že na 96 % - to je jednotka s prehľadom - no hádajte, ako som zareagovala? - „A kde si stratil tie 4 percentá?“ - Okamžite som sa zamerala na to, čo chýbalo, hoci to bolo len máličko! Tento postoj – nespokojnosť s nedokonalosťou – môže byť užitočný. Motivuje nás robiť veci lepšie, neuspokojiť sa s priemernosťou, hľadať spôsoby, ako priniesť nápravu, inovovať...
No jedným dychom treba dodať, že môže byť veľmi deštruktívny. Môže druhého človeka demotivovať, odrádzať, viesť k rezignácii: „Načo sa snažiť, keď je prehliadané alebo považované za samozrejmé všetko, čo som urobil a vždy sa zameriaš len na to, kde som zlyhal?“ Môže ho to viesť k presvedčeniu, že nie je dosť dobrý, nikdy nič nie je dosť, tak načo sa vôbec snažiť... Nie raz som počula z úst manželov na adresu svojich manželiek: „Nikdy nie je spokojná, nič nie je dosť!“ Neustále očakávanie dokonalosti môže tiež viesť k strachu zo zlyhania, tak sa druhý radšej do vecí ani nepustí, aby sa zlyhaniu vyhol!
Keď som si uvedomila svoju tendenciu zamerať sa najmä na to, čo v poriadku nie je a na dôsledky tohto pohľadu, rozhodla som sa, že sa chcem učiť meniť svoje zameranie – v prvom rade chcem vidieť to, čo sa tomu druhému podarilo, nie to, že sa „len“ snažil. Že nechcem prehliadať dobré veci, ktorými ma zahŕňa. Že sa chcem naučiť viac premýšľať nad tým, čo mu v danej situácii pomôže - nebude ho motivovať práve to, keď sa zameriam na to dobré? Nepotrebuje v tejto situácii, keď sa mu veci až tak nedaria, dodať odvahu = povzbudiť namiesto upozorňovania, čo všetko sa dá ešte vylepšiť?
Ak máte podobné tendencie ako ja, chcem vás povzbudiť: Zmeňme našu perspektívu v prijímaní dobrých vecí a prestaňme ich považovať za samozrejmé! A môžeme ísť ešte ďalej – povedzme našim blízkym, že sme si to všimli! Potom sa namiesto neustálej nespokojnosti dostaví vďačnosť – voči Bohu aj voči tým, ktorí nás dobrými vecami zahŕňajú.
Na záver niekoľko príkladov zo života, ako jednoducho môžeme prehliadnuť dobré veci, keď ich zatienia naše nenaplnené očakávania alebo to, že ich považujeme za samozrejmosť. Možno sa v niektorých z nich nájdete:
Možno očakávam, že by mi moje dieťa mohlo pomôcť samo od seba a jemu to väčšinou nedôjde, no kedykoľvek ho o pomoc požiadam, neodmietne. Nestojí to za vďačnosť?
Možno by ma potešilo, keby môj manžel nenechával za sebou kôpky špinavej bielizne v byte, no všimla som si, aký poriadok udržiava v garáži?
Keď nastúpim do auta, nemusím sa obávať, že nedôjdem do cieľa kvôli prázdnej nádrži. Môj manžel na to myslel vopred! Až keď sa stretnem so susedkou, ktorá sa o to musí starať sama, uvedomím si, že to nie je samozrejmosť!
Keď otvoríš chladničku, vždy tam nájdeš niečo pod zub, lebo tvoja manželka ju pravidelne dopĺňa, hoci ona toho až tak veľa nezje :) a v skrini vždy nájdeš čistú košeľu... Už si jej povedal, ako si to vážiš?
Pripomínajme si teda v každodenných situáciách odporúčania apoštola Pavla z 5-tej kapitoly listu do Tesaloník: „Preto sa povzbudzujte navzájom!“ a o pár veršov ďalej: „Za všetko ďakujte!“ a premýšľajme nad tým, ako ich môžeme aplikovať v našich rodinách!
.: Autor: Renatka Sochorová
