Navigácia

      Tenisové ihrisko - rozpis

Rezervácie:
Tréner:

Noro Gutten, 0944 446 770‬

Gabriel Stach, 0903 487 346

Ďalšej mojej poznávacej ceste, tentokrát do blízkovýchodného Libanonu, predchádzalo preštudovanie si informácií z internetu o bezpečnostnej situácii v tejto krajine. Na stránke ministerstva zahraničných vecí som sa dočítala, že situácia v susednej Sýrii je stále neistá a pretrváva aj napätie vo vzťahu s Izraelom, s ktorým je fakticky vo vojnovom stave, a teda je tu určité riziko. V krajine treba počítať s prítomnosťou spiacich buniek teroristických skupín, ktoré sa môžu aktivizovať najmä v pohraničných oblastiach so Sýriou aj v okolí palestínskych utečeneckých táborov. Medzi obyvateľstvom je aj nekontrolovateľné množstvo zbraní ešte z čias občianskej vojny. No, neboli to veľmi optimistické správy, ale naša túžba po poznaní ďalšej biblickej krajiny prevládla nad obavami.

Z B. Bystrice nás cestovalo päť kamarátok. V Bratislave sme sa stretli a veľmi srdečne zvítali s ostatnými účastníkmi zájazdu z celého Slovenska, s ktorými sme sa už väčšinou poznali z predchádzajúcich ciest. Vzbudili sme aj pozornosť a zvedavosť u vedľa stojacich Svedkov Jehovových, ktorí sa nás pýtali, kto sme, že si navzájom prejavujeme takú lásku. Hrdo sme  priznali, že sme evanjelickí  kresťania a čaká nás spoločná ďaleká cesta. Svoje osudy sme zverili do Božích rúk, dúfajúc v Jeho pomoc a ochranu. Verili sme aj našim organizátorom zájazdu, ktorí by nás iste nevystavili neprimeranému riziku. Cestou na letisko sme sa v autobuse ešte pomodlili, poprosili o požehnanie pre našu cestu a dostali sme ďalšie potrebné pokyny pre cestovanie.

Odleteli sme 24. 2. 2019 z Viedne.  Medzipristátie bolo v Aténach a po 2 hodinách sme napokom šťastlivo prileteli v nočných hodinách do Bejrútu. 

LIBANONSKÁ REPUBLIKA je malá, hornatá krajina, ležiaca v oblasti Ázie, ktorú poznáme ako Blízky Východ. Svoju úplnú samostatnosť získala až v r. 1946. Má iba dvoch susedov - na severe a východe Sýriu a na juhu  Izrael. Jej západná hranica leží na pobreží Stredozemného mora v dĺžke 225 km. Rovnobežne s pobrežím sa tiahne pohorie Libanon a pozdĺž sýrskej hranice pohorie Antilibanon. Medzi nimi je rozsiahle úrodné údolie  Bikáa. Hory sú vysoké až 3-tis. metrov a v zime poskytujú výborné podmienky na lyžovanie. Väčšia časť územia je položená vo výške viac ako 1000 m. n.v. Zasnežené hory dali krajine tiež meno, odvodené od aramejského slova LABAN - to znamená biely. Názov Libanon  existuje už 4-tis. rokov, aj v Biblii je spomínané až 71- krát. Je to jediná blízkovýchodná krajina, ktorá nemá púšť a je tu 15 menších riek. Libanonu sa tiež hovorí, že je krajina cédrov. Céder je zobrazený aj na štátnej vlajke a je to ich národný symbol, ktorý nájdete  všade po celej krajine, dokonca aj v kostoloch.

Libanon má rozlohu 10.452 km2 a asi 6-mil. obyvateľov, z toho 95 % Arabov, 4 % Arménov, 1 % Kurdov, Turkménov a iných. Je tu veľká koncentrácia ľudí na malom území. Mnohí, hlavne kresťania, v čase vojny emigrovali a okolo 12-mil. ich žije mimo svojej krajiny. Najväčšia enkláva, údajne až 8-mil. je v Brazílii, žijú aj v Kanade, USA, Európe, Afrike, na Cypre aj v Austrálii. Vláda prijala nariadenie, že Libanončania, ktorí sa vrátia nazad domov, získajú finančné výhody, no zatiaľ  túto možnosť využilo iba málo ľudí. Podľa odhadov tu žije vyše 0,5-mil. palestínskych utečencov, ktorí  sú umiestnení vo viacerých utečeneckých táboroch. Mnohí z nich nemajú priznané občianstvo a  prichádzali do Libanonu už od čias vzniku Izraelského štátu v r. 1948. V dôsledku vzniku tohoto štátu, ďalej šesťdňovej vojny v r. 1967 a jomkipurskej vojny v r.1973, bol Libanon nútený prijať veľké množstvo palestínskych Arabov, čo spôsobilo značné demografické zmeny. Preto sa pôvodne dominantní maronickí kresťania stali menšinou. Na juh krajiny sa v r. 1970 presunula OOP / Organizácia za oslobodenie Palestíny/, odkiaľ podnikala útoky na Izrael. To sa stalo zdrojom veľkého napätia a v r. 1975 boje medzi kresťanmi a moslimami prerástli do občianskej vojny. Je to dlhá a zložitá história, ktorá by zabrala veľa popísaných strán. Obdobie 80-tych rokov sa označuje  ako obdobie chaosu a vzniku Hizballáhu. Je to organizácia radikálnych šiítskych moslimov, ktorých cieľom bolo vytvoriť teokratickú vládu na iránsky spôsob a ktorá sa na dosiahnutie svojich cieľov neštítila ani terorizmu. Až 1. mája 1991 sa odzbrojením drúzskych a kresťanských jednotiek oficiálne skončila občianska vojna, ktorá si vyžiadala 150-tis. obetí. V r. 2000 odchádza Izrael z južného Libanonu a v r. 2005 aj sýrske vojská z tejto krajiny. V súčasnosti sa tu nachádza vyše 1-mil. sýrskych utečencov v dôsledku vojny v ich krajine. Žijú v táboroch vo viacerých lokalitách a majú umožnený voľný pohyb po celej krajine. Libanončania chcú, aby sa utečenci čím skôr vrátili do svojich krajín, pretože im berú prácu, a tak nezamestnanosť domácich obyvateľov stúpla na 30 %. Vykonávajú rôzne príležitostné práce, hlavne v poľnohospodárstve. Pre taký malý štát je to obrovská ekonomická aj bezpečnostná záťaž a dosť ťažko to znášajú. Deti z utečeneckých táborov chodia do školy a učia ich sýrski aj libanonskí učitelia. Dopoludnia sa učia libanonské deti a odpoludnia sýrske. Turistom sa neodporúča zdržiavať sa v blízkosti týchto táborov.

Hlavným a zároveň najväčším mestom je Bejrút, ktorý má aj s celou metropolitnou oblasťou vyše 2-mil. obyvateľov. Je aj hlavným námorným prístavom v krajine a administratívnym, kultúrnym, vzdelávacím a hospodárskym centrom. Býva označovaný ako Paríž Blízkého Východu. Úradným jazykom je arabčina, no rozšírená je aj angličtina a francúzština, keďže Libanon bol od r. 1920 do r. 1943 vyhlásený za mandátne územie pod správou Francúzska. Menou je libanonská libra. Libanon je parlamentná republika, kde podľa prijatých pravidiel je prezident a najvyšší veliteľ armády vždy kresťan, predseda parlamentu je šiít a predseda vlády je sunnit. V parlamente  je 128 poslancov, z toho 63 kresťanov. Libanon je teraz symbolom slobody na Blízkom Východe, kde kresťania majú podiel vo vláde, a tým aj určité právomoci. Libanonské ženy majú v porovnaní so ženami v okolitých štátoch tiež väčšie práva. V súčasnosti je podiel moslimov a kresťanov 60 : 40 %. Podiel kresťanov sa znížil  v dôsledku emigrácie počas občianskej vojny a vyššej pôrodnosti u moslimov.

V Libanone je zaregistrovaných 19 náboženských spoločenstiev, ktoré sú rovnoprávne. Moslimovia sa delia na sunnitov, šiítov, drúzov, alavitov a ismaelitov.         Z celkového počtu kresťanov je dnes 23 % maronitov, je tu aj grécka ortodoxná cirkev, sýrska, chaldejská, asýrska, koptská, arménska, rímsko-katolícka, protestantská - evanjelická a iné. V minulosti tu žilo aj veľa Židov, ktorí sa po konfliktoch s Izraelom vysťahovali. Arabskí kresťania používajú pre Boha meno AL - ILÁH. Väčšinová  maronitská cirkev je pomenovaná podľa mnícha Mar Marona, ktorý prišiel v 4. storočí zo Sýrie a žil tu ako pustovník. Medzi Antiochiou a Aleppom založil prvý kláštor - monastier. Táto komunita Ježišových učeníkov dodržiavala vlastné tradície, hoci bola súčasťou antiochského patriarchátu. V 8. st.  maronitskí mnísi  odišli do libanonských hôr, kde žili v relatívnej izolácii. Keď v 11. st. prišli do tejto oblasti križiaci, našli  tu tisícky kresťanov. Spojili sa teda s latinskými kresťanmi a v nasledujúcich storočiach prevzali latinské prvky, gregoriánsky kalendár a rímsky katechizmus. V 12. st. sa začal úzky vzťah maronitov s rímskou cirkvou návštevou patriarchu Jeremiáša II. Al Amšitt v Ríme na 4. lateránskom koncile. V 16. st. krajinu obsadili Turci, odvtedy sa začalo dlhé stáročné obdobie osmanskej nadvlády. V 18. st. sa konala dôležitá synoda, ktorá položila základy súčasnej podoby maronitskej cirkvi. V r. 1860 po masakroch v Libanone a Damašku začali západné mocnosti poskytovať maronitom žijúcim v Osmanskej  ríši  ochranu.         V prvej polovici 20. st. tvorili väčšinu obyvateľov v krajine. Liturgia maronitov                v Libanone je kristocentrická a je v aramejčine, no postupne sa dostáva do popredia arabčina. Obrady sú podobné ako u nás, pozostávajú zo spevov, kázne a modlitieb. Večera Pánova  sa podáva pod obojakým spôsobom.  Oltár v kostole je vždy zasvätený nejakému svätcovi, napravo od oltára je zobrazený Pán Ježiš a naľavo Matka Božia. Maroniti majú s katolíkmi rovnakú doktrínu, ale majú svoju liturgiu a hierarchiu. Súčasným patriarchom je Béchara Butrus Rai. Kňažské svätenie môžu prijať aj ženatí kňazi, ale biskupmi sa stávajú len slobodní rehoľníci. Civilné manželstvá neexistujú, tie sa uzatvárajú len pri náboženských spoločenstvách. Stavovské právo nepozná situáciu, že niekto nepatrí k žiadnemu náboženstvu.  Ak si kresťan chce zobrať moslimku, musí  moslimka prejstúpiť na kresťanskú vieru a naopak. To znamená, že snúbenci musia mať iba rovnaké náboženstvo. Maroniti pokladajú samých seba za potomkov Feničanov, ktorí boli v starozákonnej dobe obyvateľmi východného pobrežia Stredozemného mora, ktoré sa nazývalo Fenícia.

Feničania boli staroveký západosemitský národ, ktorého kultúrny rozvoj sa začal už v dobe bronzovej v 3. - 2. tisícročí pred Kristom. Patria medzi Kanaáncov a obývali pobrežné územie dnešného Libanonu. Nikdy netvorili jednotný politický celok, boli to len malé mestské štáty. Hovorili feničtinou, ktorá patrila medzi kanaánske jazyky. Ich najznámejší mestský štát bol Ugarit a prístavy Týros, Súr, Sidón, Byblos a Bérytos / dnešný Bejrút/. Tieto boli v polovici 2. tisícročia pred n. l. strediskami vyspelej remeselnej výroby a obchodu. Boli zruční remeselníci, vyrábali šperky, plátno a predmety zo skla a kovu. Vynašli aj techniku fúkania skla. Veľmi výhodne obchodovali s cédrovým drevom, ktoré dodávali aj kráľovi Šalamúnovi vo forme pevných trámov na stavbu chrámu v Jeruzaleme a tiež na výrobu lodí dlhých až 30 m. Féničania  mali monopol na výrobu purpuru, sýtočerveného trvanlivého farbiva, ktoré získavali z ulít morských mäkkýšov a pre svoju hodnotu bolo niekoľkonásobne vyvažované zlatom. Ako prví prišli  s myšlienkou vytvoriť zo striebra a zlata mince, boli to prvé peniaze na svete. Dovtedy fungoval len výmenný obchod. Boli vynikajúci moreplavci a vytvorili starovekú civilizáciu, ktorá sa zameriavala na námorný obchod v celom Stredomorí, kde zakladali početné kolónie. Na orientáciu počas plavieb využívali hviezdy. Takto založili  osadníci    z Týru v 9. stor. pred n. l.  aj Kartágo a ich vplyv siahal po celom južnom pobreží Stredomoria až do južnej Hispánie, Itálie a na Cyprus a Krétu. Od 8. stor. pred n. l. sa Fenícia stala korisťou Asýrčanov, Babylončanov a Peržanov. V r. 332 pred n. l.  Alexander Veľký dobyl Týros a Feníciu včlenil do svojej ríše. Od r. 64 pred n. l. potom patrila do Rímskej ríše. V 7. stor. nášho letopočtu Feníciu obsadili Arabi, ktorí sú tam doteraz. Dôležitou súčasťou života Feničanov bolo ich náboženstvo. Medzi najznámejších bohov patril Baal, Aštara, Rešef a Dagon.  Okolo r. 1000 pred Kristom Feničania vynašli hláskové písmo, boli to len spoluhlásky s 22 znakmi a ľavosmerným spôsobom písania.   V 9. - 8. stor. pred n. l. ho prevzali pravdepodobne od Aramejcov aj Gréci a vzniklo z neho latinské písmo a čiastočne tiež cyrilika. Odvodené bolo z neho aj hebrejské a arabské písmo. Feničanom sa pripisuje aj vynájdenie aritmetiky.

V pokračovaní o mesiac napíšem o konkrétnych miestach nášho pobytu.

.: Autor: Edita Kroľová         


 

Search

Časopis Pohľad

Slovo

Židom 13, 20-21 Boh pokoja však, ktorý vzkriesil z mŕtvych Pastiera oviec, veľkého krvou večnej zmluvy, nášho Pána Ježiša, nech vás učiní spôsobnými na všetko dobré, aby ste splnili Jeho vôľu, a nech spôsobí v nás skrze Ježiša Krista, čo mu je milé. Jemu sláva na veky vekov. Amen.