Katastrofa kresťanov pri konci Osmanskej ríše
Dnes, keď píšem tieto riadky, na internetovom portáli v Pravde je prvý titulok, že francúzska polícia zastrelila útočníka z vianočných trhov v Štrasburgu. Preklikol som na SME a tam nič také nenájdete. To, že útočiaci terorista pri streľbe v samom srdci EU vykrikoval známu akbarovskú časť šahády, je asi každému jasné, ale je hanebné, že stále sú medzi nami novinári, ktorí zľahčujú nebezpečnosť islamskej ideológie a šariového práva.
Práve teraz nám Pán Boh predkladá pred naše kamenné srdcia, hluché uši a slepé oči prípad našej sestry v Pánu Ježiši úbohej Asie Bibi, ktorý musí pohnúť po prvé našimi srdcami minimálne pre modlitebnú spoluúčasť, po druhé otvoriť ústa a konečne pochopiť, s akou nebezpečnou ideológiou máme my kresťania dočinenia a o tom aj hovoriť a po tretie vidieť progresivistických propagandistov v pravom svetle. Pre tých, ktorí netušia, o čom hovorím, zhrniem skutkovú podstatu trestného činu, za ktorý bola v Pakistane odsúdená na trest smrti. V horúci letný deň si počas práce na poli dovolila piť vodu z tej istej studne, z ktorej pili jej moslimské spolupracovníčky. Chápete to?
V detstve som bol priam čitateľský fanatik. Čítal som rýchlo a rád. Keď ma otec pripravoval na konfirmáciu, podhadzoval mi na čítanie aj rôzne svetské knihy, aby som lepšie chápal, o čom sme sa spolu rozprávali - napríklad „Chalúpku strýčka Toma“ pri téme otroctvo v Egypte, ale aj knihy, z ktorých som sa dozvedel, že byť kresťanom nie je prechádzka ružovým sadom. Kresťan musí pamätať, že v minulosti boli naši bratia za vieru vraždení a aj on bude šikanovaný a prenasledovaný od satanových paholkov, ako nás na tento fakt upozorňuje s nádherným zasľúbením náš Pán v Mat 10,22. V našej evanjelickej hymne sme spievali, že len Pán Boh nás chráni pred nimi. Takými knihami boli napríklad „Quo vadis“ od Sienkiewicza, ale aj hrubizný dvojdielny román „40 dní Musa Daghu“ od Franza Werfela.
Žiaľ, mladí ľudia veľa „čumia“ do mobilov a málo do hrubizných kníh, a tak si dovolím čosi o tomto diele a jeho autorovi povedať. Trojica nemecky píšucich autorov z Prahy - Max Brod, Franz Kafka aj samotný Franz Werfel sú nielenže svetovo uznávanými spisovateľmi, ale nesmierne pútavé sú aj ich životopisy. Mladý Franz v roku 1903 absolvoval obrad Bar micva a stal sa právoplatným dospelým Židom. Počas štúdií nijako nevynikal, dokonca si jeden ročník musel zopakovať, a predsa sa stal svetovo uznávanou autoritou. To je dôkaz, že Pán Boh každého človeka na zemi niečím obdaruje, len treba správne hľadať, čo je jedincovi dané v prospech celej ľudskej spoločnosti. Bol pacifistom a zo solidarity s Čechmi pomohol vydať v roku 1915 Bezručove „Slezské písne“. V rokoch 1915 až 1917 bojoval na východnom fronte a mal šťastie, že neskôr mohol pracovať v redakcii vojnových novín vo Viedni, kde ostal žiť aj po vojne. Tu sa aj oženil a živil sa literatúrou. Z tohto obdobia je aj jeho životopisný román o skladateľovi Giuseppe Verdim. Na umelecké spracovanie problematiky masového vraždenia Arménov Turkami ho inšpirovalo nielen dielo Armina Wegnera, ale aj jeho cesty do Egypta a Palestíny v rokoch 1925 a 1930. Na Wikipedii je z tohto obdobia uvedená jeho „Modlitba za dar reči“:
Nedávej mi moc nad řečí,
dej mi moc nade mnou!
Nestojím o to navlékat hbitými prsty
slabiky jako hladké kuličky.
Dovol mi na nečekaném zákrutu cesty
potkat tě v trnitém keři slova,
v prastarém rozervaném keři,
jenž hoří namodralým plamenem
tvého podobenství!
Cítite tam spätosť s Mojžišovým osudom? Mojžiš pri horiacom kre dostáva pokyn ísť a vyslobodiť ľud Boží prvotného zasľúbenia z otroctva v Egypte a Franz Werfel svojím svedectvom a životom má varovať pred budúcim holokaustom. V roku 1933 vydal svoje najvýznamnejšie dielo „40 dní Musa Daghu.“ Inšpiroval ho hrdinský odboj Arménov žijúcich v dolinách pod 1355 m vysokou, mohutnou Mojžišovou Antakyi horou v kilikijskej oblasti, ktorá je dnes na hranici medzi Sýriou a Tureckom, kde nie tak dávno Turci zostrelili Rusom stíhačku.
Hlavným hrdinom románu je nesmierne bohatý svetaznalý a vzdelaný arménsky obchodník Gabriel Bagration, ktorý má za sebou už dávno vojenskú kariéru delostreleckého dôstojníka a ako obchodník v dobe mieru spravoval svoje faktórie po svete. Je mi záhadou, prečo si spisovateľ vybral práve toto meno, keďže je to kráľovské meno panovníkov Gruzie. Bagrationovci vládli Gruzii od 6. do 19. storočia a je reálny predpoklad, že sú odvodenou vetvou arménskej dynastie Bagratuni, sami si však udávajú pôvod od samotného kráľa Dávida. Snáď najznámejším z nich je Piotr Ivanovič Bagration. Je známy výrok Napoleona, že Rusko nemá žiadnych generálov, iba Piotra Bagrationa. Gruzínci v roku 1783 prijali ruský protektorát, ktorý ich chránil pred násilnosťami islamistických susedov.
V románe sa Gabriel vracia do svojho rodného kaštieľa, kde si chce usporiadať rodinné záležitosti a teší sa zo šikovného syna, na ktorého chce v budúcnosti previesť svoje obchodné aktivity. Vojna sa dotýka aj jeho, dostáva povolávací rozkaz, ale tureckí priatelia a obchodní partneri ho varujú, že je to pasca a ide mu o život. Takisto ide o život obyvateľom deviatich čisto arménskych dedín, a tak so stádami a so všetkými poľovníckymi puškami sa utiahnu všetci na vrchol Mojžišovej hory, kde si zriadia stanový tábor a provizórny úkryt v nádeji, že aj tento pogrom prejde ako mnohé pred ním a budú sa môcť vrátiť naspäť domov. Bagration má v kaštieli mažiar, zopár šrapnelových a niekoľko štandartných delostreleckých granátov. To všetko presunú na horu. Netušia, čo sa v celej ríši deje, ale cítia, že je to veľmi zlé. Zanedlho ich obkľúči regulárna turecká armáda v počte asi 2 000 vojakov, ale utečencom sa podarí nočný prepad, pri ktorom ukoristia trochu nábojov a pušiek. Po skonsolidovaní armáda zaútočila opäť, ale vojaci boli odrazení aj za pomoci dela a pár šrapnelov. To sa opakovalo niekoľkokrát. Vojenský veliteľ požiadal o dodávku ťažkých guľometov a štvanci posielajú najlepších plavcov spomedzi seba, aby doplávali do najbližšieho prístavu, v ktorom by mohli byť lode Dohody. Posielajú aj poslov po súši na konzulát v Aleppe. Aj Gabrielov syn sa vyberie na náročnú cestu zachrániť svoj ľud po súši a na jeho dobrodružstvách spisovateľ popisuje celú tragédiu úbohých Arménov, hrôzu genocídy, ako o nej vydal fotodokumentačné svedectvo Armin Wegner. Chlapec je po čase chytený, dopravený domov, kde sa usídlil vojenský veliteľ. Tam chlapca popravili. Domácim sa podarí uniesť jeho telo a pochovať ho na Mojžišovej Hore. Do opustených arménskych dedín vláda osadí nových mohamedánskych obyvateľov. Aby sa minimalizovali straty vojska, vyzve veliteľ nových majiteľov v počte asi 15 000 na pomoc v rámci džihádu. Potom utečenci prídu o svoje stáda, dôjdu im posledné zásoby jedla, munície a dokonca im zhorí stanové mestečko. Ostáva len Božia ochrana a veľký plagát viditeľný od mora: „Kresťania v núdzi - zachráňte nás!“ Bezmocní, vyčerpaní a chorí sa obracajú pred očakávaným posledným útokom a úplným vyvraždením v spoločnej bohoslužbe na Boha a On ich presne v 40. deň obliehania zázračne zachraňuje. Salva z francúzskeho krížnika Guichen dáva jasne najavo, kto je tu pánom. Všetci, ktorí prežili v počte asi 4 000 osôb, sa nalodili na krížnik a pomocné plavidlá. Keď už tam boli všetci, Gabriel Bagration sa vyberie sám opäť na Horu. Ľud je zachránený, ale tam ho pri hrobe jeho syna dostihne smrtiaca salva.
Toľko román. V skutočnosti polovica obyvateľov považovala neuposlúchnutie rozkazu na opustenie domovov za bláznovstvo, a tak nastúpili na cestu smrti do Deir ez Zoru. Práve keď sa rozhodovali, či rozkaz poslúchnuť, alebo nie, vrátil sa do rodnej dediny Yogunoluk kňaz, ktorý vedel o masakroch v Zejthune, a tak 868 rodín, čo bolo 4200 osôb so stádami a hnuteľným majetkom, sa ukrylo na Mojžišovej Hore. Mali so sebou staré lovecké zbrane a len asi 120 moderných pušiek. Do čela rady obrany si zvolili Mousesa Ter Galustjana. Obrana Hory trvala nie 40 biblických dní, ako v románe, ale 53 dní úplného zúfalstva a beznádeje. Krížnik Guichen a štyri ďalšie plavidlá preplavili zhruba 4 000 zachránených do Port S, ich vodca vstúpil do Légion d´Orient a neskôr bol poslancom za sýrsku menšinu v sýrskom a neskôr v libanonskom parlamente. Zachránení Arméni sa usadili v údolí Bikáa v libanonskom meste Andžár.
Už o rok po vydaní Werfelovho románu ho podľa § 7 Vyhlášky říšskeho prezidenta pro ochranu německého národa z důvodu „ohrožování veřejné bezpečnosti a pořádku“ zakázali. V roku 1938 sa podarilo Werfelovi utiecť z Rakúska do Francúzka a za dramatických okolností v roku 1940 ušiel do USA. Werfelove a Wegnerove spisy boli nacistami verejne pálené. Neskôr nacistami prenasledovaní Židia diskutovali o arménskej genocíde, ktorú cítili na vlastnej koži. V historických paralelách uvažovali nad symbolmi masady - kolektívnej samovraždy a beznádejného odporu typu Musa Dagh. Z bialystockého ghetta sa zachoval zápis predáka člena Armiji krajovej: Náš osud je spečatený... Musíme vidieť ghetto ako náš „Musa Dagh“. Tieto slová zúfalcov spájajú osud Židov a Arménov ako obetí a Nemcov a Turkov ako katov. Pri návšteve Jeruzalema nám o osudoch svojej rodiny rozprával miestny arménsky keramikár. Arménsky vodič autobusu na trase č.10 v Tel Avive tak, ako všetci Arméni v Izraeli, nosil jeden mesiac arménsku trikolóru na pamiatku 100. výročia začatia masakrov. Židia a Arméni vedia, čo je islam. Ďalšia správa: v Norimbergu pobodané tri ženy. To iste nebol islamský terorista, však? Poučia sa konečne už aj Nemci?
.: Autor: Milan Zajac
