Kresťanstvo a islam

Navigácia

Posledného som spomenul Chána Hűlegű, ktorý založil Ilchanát /to znamená chanát podriadený jeho bratovi Kublajovi/ a bol pochovaný pri Urmijskom jazere. Jeho vnuk Bajdu prijal islam a začala ďalšia vlna prenasledovania a šikanovania asýrsko-chaldejských kresťanov. Pre Židov a kresťanov bola opäť obnovená džizja - daň z hlavy a budhisti, ktorí neprestúpili na islam, boli zabíjaní alebo vyhnaní z perzského Ilchanátu. Absolútnou pohromou pre Asýrčanov však bol vpád Timúrových vojsk do Mezopotámie /viď na wikipédii.cz heslo „Tamerlán“/.Odvtedy sa mohutný národ stal vo svojej vlasti minoritou, kde sa na ich úkor namnožili Arabi, Kurdi a Turci.

Počet kresťanov na východ od Byzancie sa odhaduje len zhruba. Podľa dostupných prameňov z minulosti je najviac informácií o nestoriánoch. O ich viere sa dozvieme viac z českej wikipedie pod heslom „nestorianství“. Po nástupe islamu v 8. storočí sa k tejto najpočetnejšej komunite „Svätej apoštolskej katholickej asyrskej cirkve Východu“, ako sa nestoriáni oficiálne volali, hlásilo do 8 miliónov veriacich organizovaných v 27 metropolitných centrách podliehajúcich katholikovi-patriarchovi sídliacemu vtedy v Bagdade. Po Timúrovom vpáde zvyšok nestoriánov prežíval ako „horskí nestoriáni“, ktorých kmene žili v pohorí Hakkari a „nížinní nestoriáni“, žijúci na Salmáskej planine a okolo jazera Urmija v dnešnom Iráne, ale žili aj v južnom Azerbajdžane a roztrúsené zbytky aj inde v Mezopotámii. Od 15. storočia sa stal sídlom patriarchu chrám Már Šality v údolí rieky Záb v osade Qodčanis. Ich vodca katholikos-patriarcha sa po stáročia nazýval Már Šimun, k tomu sa pripájalo jeho vlastné meno a pred osmanskou vládou zastupoval celé spoločenstvo /milét/. Tieto zvykové oprávnenia boli potvrdené osmanskou vládou až v roku 1844 a rozšírené v roku 1872. Dovtedy boli pre osmanskú vládu súčasťou Arménsko-gregoriánskeho milétu. Druhým kresťanským milétom, ktorý Osmani na východe uznávali, bol pravoslávny. Len v 19. storočí uznali pod tlakom západných protektorov miléty sýrsko-katolícky /1843/, chaldejsko-katolícky /1844/ a melkitský /1848/.

Všetci Asýrčania síce hovorili po aramejsky, ale vzájomné nezhody boli medzi nimi temer na dennom poriadku. Obzvlášť veľká bola revnivosť medzi nestoriánmi a chaldejcami a medzi jakobitmi a sýrskymi katolíkmi. V roku 1553 sa od nestoriánov odpojila veľká časť biskupov, už predtým „spracovaná“ gregoriánskymi a dominikánskymi misionármi a spojila sa s Rímom. Tak vznikla chaldejská katolícka cirkev. Prvobiskupom sa stal mních Johanan Sullaqá z vôle pápeža Júliusa III. ako patriarcha Šimon VIII. a jeho sídelným mestom sa stal Diyarbakir. V roku 1838 bolo prenesené do Mosulu a v roku 1950 do Bagdadu sídlo al-Kanísa al kaldanijja, ako znie po arabsky názov Chaldejsko-katolíckej cirkvi. Okrem Mosulu žili aj v mestách a dedinách okolo Kirkúku a Ebrílu.

Česká wikipédia pod heslom „Syrští křesťané“ dáva prvotný dostatočný pohľad na štiepenie kresťanov a na vznik terajších roztrieštených komunít východných kresťanov. Aramejčina /sýrčina je jej dialekt/ sprostredkovala znalosti antickej spisby do arabských a perzských prekladov a spätne znalosti východu do Európy. Z cirkví spomínaných na stránke bola iste najvýznamnejšou sýrska cirkev Antiochie a celého východu. Jej príslušníkov poznáme pod názvom jakobiti. Veď nielen nestoriáni mali svoje chrámy v mongolskom hlavnom meste Karakoráme, ale bol tam aj jakobitský veľký kostol. Sídlom sýrsko-jakobitského „Patriarchátu Antiochie a celého východu“ sa stal od roku 1293 kláštor v Dajr az-Za´farán neďaleko mesta Mardin.

Sila európskych štátov v 19. storočí umožnila, že na územie Perzie, ale aj východu Osmanskej ríše, prenikli misionári z rôznych európskych krajín. Došlo k čulým kontaktom s dovtedy izolovanými východnými kresťanmi. Jednotlivé cirkvi získali sponzorov, ktorí budovali školy, nemocnice, sirotince, kňažské semináre, ale aj rôzne dielne či priam manufaktúry /napríklad Švédi v Urmiji založili manufaktúru na výrobu kobercov/. Misiám sa darilo rôzne. Najúspešnejšou, ale aj politicky najrizikovejšou, bola ruská pravoslávna misia v Urmiji, ktorá mala k dispozícii tlačiareň na vydávanie náboženských kníh. Aj presbyteriáni z USA sa snažili o misiu v Urmiji a pohorí Hakarri, ale nemiestne politikárčenie a vzbudzovanie nádeje na autonómiu rozdúchali nenávisť Kurdov do tej miery, že v rokoch 1843-1846 vypukli veľké masakre kresťanského obyvateľstva a vyhnanie misionárov zo zeme s následným zákazom misijnej činnosti, čo trvalo 40 rokov. Vražda amerického misionára B.W. Labareeho kurdským fanatikom mala za následok veľký diplomatický tlak na Teherán. Šiitská Perzia neustále bojujúca so sunitskými Osmanmi sa prakticky rozdelila do troch pásiem - v jednej časti boli protektormi Briti a v druhej ruské cárstvo.

Napriek rozdielom vo výklade kresťanských doktrín, ale tiež teritoriálnym a iným nezhodám a nárokom, boli pre každodenný život týchto kresťanov nesmierne dôležité ich vzťahy ku Kurdom, ktoré sa menili od spolupráce a priateľstva až k prenasledovaniu, rabovaniu, krádežiam a fyzickému násiliu. Keďže kresťan v šariátnom práve nemá žiadnu praktickú ochranu pred mohamedánskym útlakom, tak beztrestnosť priam vyzývala Kurdov páchať po stáročia hanebnosti voči asýrskym kresťanom. Až do 19. storočia to bolo len individuálne násilie a nespočetná kriminálna aktivita voči jednotlivcom, ale v 19. storočí sa táto nenávisť stala organizovanou najskôr s tichým „porozumením“ osmanských úradov. Neskôr v dobe hamidijských masakrov a hlavne počas vojnových rokov už mala ráz organizovanej genocídy riadenej priamo osmanskými úradmi. O začiatku vraždenia Asýrčanov Kurdmi v rokoch 1843-1846 píše George P. Badger z vlastnej skúsenosti:

„Dům amerických misionářů obsadili vetřelci. Zinger beg se svými 400 kurdskými bojovníkmi se dopouštel těch nejbarbarštejších krutostí na obyvatelích Tijari. Jistou dobu snášeli Asyřané jeho krutovládu trpělivě, ale pak se vzbouřili a zabili dvacet ozbrojenců. V průběhu těchto násilností dorazilo 200 jezdců Bedra Chána a štěstí se obrátilo. Asyřané byli zaskočeni a masakru se nevyhla žádná čtvrť a umírali muži, ženy i děti. Zabíjení předčilo všechna předchozí, vesnice byli vypáleny a Bedr Chánovi byli poslány jako trofej tři pytle uší, uřezaných mrtvým.“

Vyvražďovaniu padla za obeť asi tretina asýrskych nestoriánov v pohorí Hakkari a to oba kmene Tijari a Thoma so všetkými predákmi a asi 20 000 ľudí. Postihnutý bol aj kmeň Díz. Vyvraždenie osád kmeňa Tchoma síce Badger nezažil, ale rozprával mu o tom samotný patriarcha Már Šimun Abrahám, ktorému zabili matku a niekoľko príbuzných:

„V říjnu 1846 vtrhly spojené oddíly Bedra Chána a Nuralláha Bega do oblasti Thoma a dopouštely se takových ukrutností, že to nelze vyprávět. Obyvatelé Tchomy žádali o ochranu mosulského pašu, ale ten okrem kárného listu Bedr Chánovi neudělal nic na jejich ochranu. Několik přeživších vesničanů uprchlo, překročilo hranici a hledalo pomoc u bratrů v Perzii.“

Takisto nezakročil nikto na ochranu jakobitov, keď kurdskí predáci Rwandéz a Sifdín so svojimi ľuďmi prešli cez Tigris a vyvraždili niekoľko dedín, pričom dievky odvliekli do otroctva. V roku 1832 Kurdi napadli a vyplienili chaldejsko-katolícky kláštor Rabbána Hormizda. V roku 1850 mohamedáni zorganizovali v Aleppe protikresťanský pogrom a doničili miestny katedrálny chrám, pričom bol ťažko zranený aj sýrsko-katolícky patriarcha Ignátius Butrus /= Peter/ Džarweh. Bol to ten istý chrám, ktorý sme mohli vidieť na propagandistickom videu sýrskej štátnej televízie, ktorý nájdete aj na Youtube. Pán prezident Asad vstupuje do tohto opätovne teroristami z Islamského štátu poškodeného chrámu a pomáha odstraňovať trosky tak, aby bolo možné slúžiť na Vianoce slávnostnú bohoslužbu vo vtedy od mohamedánskych banditov oslobodenom Aleppe. Následne po niekoľkých dňoch je kresťanskou komunitou srdečne privítaný s celou rodinou na týchto slávnostných službách Božích.

Po nástupe sultána Abdulhamida II. bola situácia Asýrčanov zúfalá. Sultán podporoval Kurdov, chcel mať v nich na okraji ríše spoľahlivú vojenskú zložku schopnú zastaviť ruských kozákov. Vyzbrojené kurdské oddiely sa vrhli na kresťanov počas rokov 1895-1896. V mestách Diyarbakir, Charput, Sivas, Urfa a iných boli vyrabované kresťanské obchody a domy, znásilňované ženy a vraždy mužov, žien a detí boli na programe každý deň. Postihnutí neboli len Arméni, ale aj príslušníci všetkých ostatných kresťanských denominácií. Len vo vilájete Diyarbakir bolo vyvraždených 119 dedín a malých mestečiek, boli vyrabované a zničené kostoly. Z 250-tisíc kresťanských obetí hamídijských masakrov bolo z radov sýrsko-jakobitskej cirkvi asi 25-tisíc obetí. Aj počas známych Adanských masakrov v roku 1909 boli vraždení nielen Arméni, ale aj kresťania ostatných denominácií. Sýrski jakobiti a katolíci hovorili po arabsky, takže sa nejednalo o riešenie arménskej otázky, ale o prvú fázu likvidácie kresťanskej populácie v Osmanskej ríši.

Po týchto masakroch nasledoval exodus mnohých rodín mimo Osmanskú ríšu, hlavne do USA. Utečenci sú aj po viacerých generáciách verní tradícii a zachovávajú vieru svojich predkov. Na miestach hrdých horských kresťanských dedín, ak sa tam nenasťahovali Kurdi, sú len ruiny domov a chrámov. Na priloženej mapke čítame mená dnes kurdských miest v Turecku, Iraku a Iráne. Kurdi už nie sú len hŕstka nomádskych banditov ako za čias ich najvýznamnejšieho rodáka, pokoriteľa križiakov Saladina. Výraz sajfó - meč sa používa na konečné riešenie kresťanskej otázky v rámci Osmanskej ríše. Aj keď sa vedú spory okolo genocídy Arménov, temer totálne vyvraždenie Asýrčanov sa prechádza mlčaním, pretože okrem mladoturkov si môžu spytovať svedomie aj predstavitelia vtedajších veľmocí Británie, Francie, Ruska aj USA. O tom, ak Pán Boh dá, napíšem nabudúce.

.: Autor: Milan Zajac