Takmer totálne vyvraždenie Asýrčanov je v tieni genocídy Arménov a „taktne“ sa o ňom mlčí, pretože okrem mladoturkov si môžu spytovať svedomie aj predstavitelia vtedajších veľmocí Británie, Francie, Ruska a hlavne dnes aj USA.
O niektorých masakroch sa vedelo priamo od preživších - napríklad Jean Nayem chaldejsko-katolícky kňaz v prezlečení za beduína sa zachránil útekom do Aleppa v auguste 1915 a už v roku 1920 vydal svoje zápisky, kde zachytil každodenné vraždenie kresťanov vo vilájete Charput. Veľmi cenné sú poznatky a osobné svedectvá troch francúzskych dominikánskych kňazov, z ktorých býva najcitovanejší Hyacinthe Simon. Hlavným zdrojom terajších poznatkov sú nielen spomienky preživších, ale aj otvorenie sýrskych archívov slobodnému bádaniu pánom prezidentom Asadom zhruba pred desiatimi rokmi, za čo si vyslúžil nenávisť Turkov. Zachovala sa správa francúzskeho diplomata po hamidijských masakroch, kde sa píše: „Všichni klerici různých východních denominací se zhodnou na tom, že bude-li tato situace pokračovat ještě několik let, křesťanský prvek zmizí ať už kvůli odpadlictví, emigraci nebo masakrúm.“
Osmanská vláda sa v podvečer 1. svetovej vojny snažila z Arménov aj iných kresťanov v provinciách susediacich s Perziou a Ruskom vytvoriť paravojenské jednotky, ktoré mali destabilizovať situáciu v pohraničí, ale patriarcha Már Šimun Benjamín vyzval súvercov na zachovanie pokoja. Ihneď po vstupe Turecka do vojny a sultánovom vyhlásení svätého džihádu proti neveriacim minister vnútra Talát Paša poslal válímu v provincii Van príkaz na vysídlenie všetkých kresťanov do Konye a Angory (hlavným mestom tejto provincie bola Ankara), v ktorom sa píše: „Budou přemístneni a rozptýleni tak, aby nikde nežili pohromadě ve větším počtu a budou žít výhradně rozptýleni medzi muslimským obyvatelstvem. Na žádném místě nesmí mít více příbytků než dvacet. Vláda jim neposkytne žádnou pomoc.“
Nemci úspešne dotiahli Turkov do vojny proti Britom a Rusom. Turecké vojská zaútočili na Suez a očakávali, že keď kalif, (a tým bol sultán), vyhlási svätý džihád, tak sa automaticky k nemu pripoja všetci Arabi. Nestalo sa a Turci rýchlo pochopili, že ich sluhovia sa v tejto vojne skôr budú snažiť o zbavenie svojho jarma ako pomáhať doterajším utlačovateľom. Pri Sueze však Turci narazili nielen na britskú obranu, ale aj na Austrálsko- novozélandský armádny zbor (ANZAC) a následne Briti vpadli do Palestíny. Ako odpoveď na ruské volanie o pomoc vydala britská vláda úplne nekompetentne príkaz na začatie Dardanelskej operácie. Nadutá pýcha britskej admirality a totálna hlúposť velenia utopili ANZAC a britský expedičný zbor v krvi pod Galipoli a priniesli slávu Kemalovi Ataturkovi ako hrdinskému obrancovi vlasti. Hlavným nepriateľom Turecka však bolo cárske Rusko a proti nemu na Kaukaz zamieril armádny zbor Envera Pašu s 95000 vojakmi. Snaha preniknúť do ruskou armádou bránených a opevnených hôr, sneh, zima a ruský spojenec „generál mráz“ zdecimovali, ako som už dávnejšie spomínal, Enverovu armádu a samotný paša sa zachránil len vďaka odvahe arménskych jednotiek. Nuž nevedeli, čo robia a za svoju lojalitu voči tvorcovi genocídy ich národ ťažko zaplatil. Útok na Suez vyprovokoval Britov, aby v októbri 1914 aktivovali svoje vojská v Indii a zaútočili z najsevernejšieho bodu Perzského zálivu smerom na sever na ropné polia okolo Basry a Qurny. Tu mali držať Turkov ďaleko od ropných polí. Generál Nixon však zavelil: „Vpred!“ 12-tisíc vojakom 6. indickej divízie, ktorej velil generál Townshend v podivnom šialenstve logisticky nezabezpečeným pochodom, keď mali zásoby len na dva mesiace. Niekde pochodovali aj púšťou v horúčavách dosahujúcich 48 stupňov, podceňujúc protivníka. Nixon chcel dať z propagandistických dôvodov dobyť Bagdad. Townshendovi vojaci uviazli v meste Kút el Amara. V obkľúčení trpeli hladom, až museli pojedať dokonca svoje kone. Townshend kapituloval 29. apríla 1916, čo bol ďalší šok pre Britov. Z jeho vojakov prežilo necelých 3-tisíc. Bagdad definitívne dobyli 11. marca 1917 za cenu 92- tisíc vojakov a uviazol tam 450- tisícový kontingent vojsk, ktorý bol potrebný inde.
Turecká vláda síce ihneď po vstupe do vojny vyhlásila všeobecnú mobilizáciu, ale mnoho mladých Asýrčanov sa snažilo z vojenčiny vykúpiť, mnoho ich dezertovalo do Perzie či dokonca až do Ruska. Ruský vicekonzul v Urmiji Nikitin napísal v diplomatickom reporte z roku 1914 nasledovné: „Turecké vedení zavedlo na území tureckých Syřanů přísné kontroly a zahájilo represe proti jejich předákům. Már Šimún byl odvolán do Vanu a biskup Šamdinanu Már Hnaníšo byl zatčen. Lidé však i nadále žádají autonomii. Syrští obyvatelé vesnic Šejtán, Bitló, Serarlú, Bitkáré, Nerdiš, Segin, Hilanek, Derboder a Dirú byli deportováni do Perzie. Turci jejich vesnice vypálili a zkonfiškovali veškerý jejich majetek.“
O pol roka už musel Nikitin ujsť z Urmije, keď ju dobyli Turci. Zároveň začali rozsiahle masakre Asýrčanov v pohorí Hakkari - zväčša boli zavraždení. Po povstaní vraždených Arménov vo Vane zasiahlo vražedné besnenie celú tamojšiu kresťanskú populáciu. Tri dni po vypuknutí údajného Vanského povstania si zapísal patriarcha katholikos Már Šimún Benjamin nasledovné: „Turci okupují naše vesnice a vypalují je. Asyřané teď žijí na vrcholcích hor od Tijari a Tchomy až po Diz. Umírají hlady, protože nemají dost jídla. Nemáme munici, jsme obklíčeni Turky, naše postavení je zoufalé.“ Ruský vicekonzul v Urmiji napísal: „Temer celá mužská kresťanská populácia Gawaru a Baškale je zmasakrovaná.“ To isté potvrdzuje aj arcibiskup Jacques Eugéne Manna slovami: „V oblasti Gawaru stejne jako ve Vanu byli zmasakrováni téměř všichni obyvatelé dvaceti vesnic.“ Vicekonzul Nemecka v Erzurume na začiatku leta 1915 konštatoval: „Nestoriani ve východním Kurdistánu byli po srdnatém odporu vyhnaní ze svých domovú mosulským válím Haydar Beyem a částečně zlikvidováni. Ti, kdo přežili, přeběhli k Rusům a bojují v jejich řadách proti Turecku.“
Asýrčania sa síce spočiatku väčšinovo nebránili nariadeniam mladotureckej vlády o odvodoch do armády, zatýkaniu, väzneniu či núteným deportáciám. Dokonca ani kurdské vražedné komandá čete sa nestretli s organizovaným odporom - okrem dedín Midyat, Ajn Wardó, a Azak. Tieto majú pre Asýrčanov taký istý morálny význam ako obrana Musa Daghu pre Arménov. Niekoľko vĺn masakrov sýrsko-jakobitských kresťanov na severe Mezopotámie prebehlo dnes v prevažne kurdskom Dijarbekire, v mestách Siirt a Mardin a v oblasti Tur Abdin. Tieto masakre mali na svedomí kurdské jednotky čete. Nemecký konzul v Aleppe Walter Rössler sucho konštatuje v správe zo dňa 27. augusta 1915: "Chaldejci v Siirtu a Džazíry a tiež všetci kresťania z Tur Abdinu na sever od Mardinu boli zlikvidovaní. Spoločne s ľuďmi bol zničený či rozkradnutý rozsiahly majetok a kultúrne pamiatky.“
Horskí nestoriáni v pohorí Hakkari napriek svojej statočnosti a srdnatosti museli svoje domy opustiť a len malá časť asi 25-tisíc si zachránila život útekom do vtedy Rusmi ovládaného Salmásu. V reakcii na tieto hanebné zločiny Kurdov a Turkov asýrski predáci vyhlásili 15. mája 1915 Osmanskej ríši vojnu. Vláda sa snažila tento akt bagatelizovať, anulovať a vyhrážala sa zabitím patriarchovho brata Hormuzda. Már Šimún Benjamin odmietol zradiť svoj ľud kvôli milovanému bratovi, a tak bol Hormuzd obesený, na čo veľmi stúpla katholikova autorita v jeho ľude. Már Šimún Benjamin v januári1916 pricestoval do Tbilisi, kde ho prijal osobne veľkoknieža Nikolaj Nikolajevič a cár mu poslal pozdravný telegram so špeciálnym uistením o podpore malého kresťanského národa v ohrození. Po návrate do Urmije, ktorá bola vtedy opäť obsadená ruskou armádou, na počesť katholika Már Šimuna Benjamina vystrojili veľký banket, kde prišli všetci málikovia (vodcovia) a kňazi, miestna generalita a vyšší dôstojníci. Na bankete padli všetky rozdeľujúce sektárske predsudky a staré nevraživosti medzi jednotlivými kmeňmi a patriarcha bol uznaný za politického vodcu zjednotených Asýrčanov. Nasledovalo vytvorenie dobrovoľníckej armády, ktorá sa začlenila najskôr po boku cárskej a neskôr okolnosťami dotlačená po boku Britov.
Medzi asýrskymi bojovníkmi vynikol Agha Petros Elia, človek s nesmierne zaujímavým životopisom, ktorý si získal prezývku „nový Nabukadnesar“. Vojna ho zastihla v perzskom Azerbajdžane. Keď sa tatárski Azeri tiež pridali k vyhlásenému džihádu a svoju nenávisť ku kresťanom vybíjali nielen vraždením Arménov, ale aj ostatných kresťanov, vtedy Agha Petros zorganizoval niekoľko vlastných oddielov a vyhral zopár lokálnych bojov. Obrovskou katastrofou pre všetkých kresťanov v Zakaukazsku bola boľševická revolúcia. Demoralizovaná armáda opustila ťažko nadobudnuté pozície a Turci ich hneď obsadili s následným vraždením kresťanov, domácich a aj utečencov. Obzvlášť surové nechutnosti sa udiali v Baku. Spomienky na tieto masakre dodnes vyvolávajú napätie medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Már Šimún Benjamin sa snažil organizovať život zvyšku svojho národa. 16. marca 1918 išiel za kurdským predákom Simkom dohodnúť podmienky mieru a spolužitia. Po akože úspešných rokovaniach, po srdečnom lúčení, pri odchode vierolomný kurdský bandita dal rozkaz k paľbe a celý patriarchov sprievod povraždil. Dokonca sa vraj napil katholikovej krvi, aby tak demonštroval, kto je tam pánom. Táto vražda, neustále ohrozenie Kurdmi, mohamedánmi z Perzie a tureckým vojskom donútili viac ako 70- tisícový zástup zúfalcov opustiť vlasť a vydať sa na pochod smrti z Urmije dovtedy už Britmi ovládaného Hamadánu, kde došli v polovici roku 1918 v počte do 50-tisíc. Na následky útrap, hladu a chorôb zomrelo už „v bezpečí“ ďalších asi 7 000 utečencov. Briti ich premiestnili do tábora v Bákube neďaleko Bagdadu, ale aj tu zomrelo na choroby a následky útrap z pochodu asi 2 000 utečencov.
Niekoľkotisícročná prítomnosť Asýrčanov v pohorí Hakkari skončila. Dnes je to kurdské územie a kresťanov pripomínajú len rozborené tvrdze, rozvaliny chrámov a zvyšky vypálených a neobnovených dedín. Počas vyvražďovania bolo zničených množstvo kultúrnych pamiatok, kníh, liturgických predmetov. V Džilu bol zničený a vylúpený chrám Már Zaja, postavený v 4. storočí, kde boli uschovávané starožitné čínske vázy, dary čínskych cisárov a dokumenty z veľkých nestoriánskych misií do Ázie. Najstaršia kresťanská komunita sa do svojej domoviny už nikdy nevrátila. A všetko začalo nenápadným prijatím pár stoviek utečencov z Arábie, ktorí ušli pred Mohamedovým terorom. Boli to práve títo utečenci a ich potomkovia, ktorí otvorili brány asýrskych miest a pevností vojskám kalifov Omara a Alího. Hrdý asýrsky kresťanský národ v počte podľa rôznych odhadov 6 resp. 8 miliónov ľudí si zotročilo niekoľko desaťtisíc arabských bojovníkov ovládnutím hlavných miest a založením kalifátu. Islamizácia, džihád a neustály teror priniesli svoje trpké ovocie. Ak o počte povraždených Arménov počas genocídy sa "vedecky" diskutuje, počet zavraždených východných asýrskych kresťanov sa len zhruba odhaduje a nikto si netrúfa pre neúplnosť údajov stanoviť presný počet. Celkom iná je situácia s ďalšou vyvraždenou a vyhnanou kresťanskou komunitou z Osmanskej ríše, a to maloázijskými Grékmi, pretože existujú údaje z Grécka aj záznamy z jednotlivých patriarchátov, ale o tom napíšem, ak Pán Boh dá, nabudúce.
.: Autor: Milan Zajac
