Katastrofa Grékov v Malej Ázii - 2. časť
V minulom Pohľade som sľúbil napísať o osude kresťanských Grékov na území terajšieho Turecka po vpáde Arabov, ale aj o ich živote pod nadvládou islamu a smutnom konci. V našom evanjelickom preklade Biblie z roku 1990, ktorý najradšej čítam, sú zobrazené mapky ciest apoštola Pavla s názvami jednotlivých častí Východorímskej ríše (tiež aj Byzancia), podľa nich tieto názvy používam. Ako vieme zo Skutkov, apoštol Pavel vyšiel z Antiochie v Sýrii do Pisidskej Antiochie, odtiaľ do Derbe a pri druhej ceste šiel cez Kilíkiu, Galáciu, Frýgiu, Áziu do Grécka na európskej pevnine, čiže už v 1. storočí boli tieto grécke kraje oboznámené s kresťanstvom.
Po uznaní kresťanstva ako jediného štátneho náboženstva Byzanciou často otriasali mnohé sektárske nepokoje spojené s fanatickou snahou mocensky presadiť do kresťanstva takú či onakú myšlienku. Pripomeniem len niekoľko vĺn obrazoboreckých hnutí aj ideovú rivalitu medzi ekumenickým patriarchátom v Konštantinopole a rímskym pápeženstvom, čo viedlo až k Veľkej schizme vyhlásenej na svätej synode 24. júla 1054. To bol koniec predstavy o jedinej jednotnej kresťanskej cirkvi. Tak ako boli dve cisárstva, tak sa sformovali aj dve cirkevné kresťanské organizácie a obe sa vzájomne preklínali. Počas 1. križiackej výpravy boli vyhnaní pravoslávni patriarchovia z Jeruzalema a z Antiochie. Dokonca 4. križiacka výprava dobyla Konštantinopol a okupanti tu založili Latinské kráľovstvo. O pnutiach medzi križiakmi a byzantíncami som sa zmienil v 5. diele nášho pojednávania, v úvode 7. dielu a v ďalších som písal o nástupe osmanských Turkov proti gréckej Byzancii, ale aj o ich nezadržateľnom vstupe na pôdu Európy korunovanom pádom hlavného mesta Konštantinopolu v roku 1453.
V mnohonárodnej Byzancii na dorozumievanie slúžila hlavne gréčtina. Bol to jazyk Biblie aj liturgie. Terajšie územie Turecka - teda Malá Ázia - bola homogénnym gréckym jazykovým územím. V Egypte do jeho obsadenia Arabmi bola používaná prevažne koptština, v Palestíne aramejčina, ktorou komunikoval aj náš Pán Ježiš a v Sýrii miestny dialekt aramejčiny. Na rozhraní Byzancie a Arménska prevládala arménčina a dokonca niektorí cisári boli arménskeho pôvodu ako napríklad Lev V. arménsky, ktorý zachránil Konštantinopol pred Bulharmi a výrazne zosilnil mestské hradby, aj Basil I., mnohonásobný víťaz nad Bulharmi.
A toto grécke územie ovládli osmanskí Turci. V ich ríši sa ľudia delili na dve skupiny: asker - vojaci a raja (doslova stádo) - robotujúca masa obyvateľov, platcovia daní a zdroj detí pre potreby armády. Až do vydania zákoníka Kanune raya sultánom Sulejmanom bolo postavenie týchto druhoradých obyvateľov vydané svojvôli ktoréhokoľvek z radov asker. Táto úprava šariátneho práva je platná dodnes a je poslednou komplexnou úpravou Omarových zákonov z dôb dobytia Jeruzalema. Daňami nútila kresťanské obyvateľstvo Osmanskej ríše k činorodosti a Gréci vynikali v lodiarstve, obchode a pre svoje územné a teritoriálne rozšírenie aj ako tlmočníci. Daň z hlavy-džizja, ktorú museli kresťania v ríši platiť, bola zrušená až na nátlak víťazných mocností Dohody v roku 1918.
Víťazný sultán Mehmed II. ihneď po obsadení Konštantinopolu premenil baziliku Hagia Sofia Chrám Božej múdrosti na mešitu a ustanovil Genadija II. Scholaria za ekumenického patriarchu, ktorému podriadil všetky ostatné pravoslávne patriarcháty v ríši. Gréckymi boli vtedy aj patriarcháty v Jeruzaleme, Alexandrii a Antiochii. Všetky ostatné pravoslávne komunity v ríši neskôr Sulejman zákonodarca podriadil do tzv. pravoslávneho milétu na čele s konštantinopolským ekumenickým patriarchom. Medzi kresťanmi v ríši panovali rôznorodé vzťahy, a to dokonca nenávistné medzi Latiníkmi a Grékmi. Aj medzi pravoslávnymi Arménmi a Grékmi panovala značná rivalita. Gréci takisto dlhodobo šikanovali svojich pravoslávnych veriacich Rumunov a balkánskych Slovanov. V polovici 17. storočia sa prejavil v ríši citeľný pokles výberu džizje. Bol to dôsledok veľkého daňového zaťaženia kresťanov v porovnaní s ostatnými obyvateľmi ríše, neustáleho šikanovania aj násilnej islamizácie, čo malo za následok zníženie početnosti nielen gréckej komunity, ale aj ostatných kresťanských komunít v dnešnom Turecku. Veľkovezír Kara Mustafa sa síce pokúsil o modernizáciu ríše, ale aj tak plány na dobytie Viedne potrebovali viac peňazí, ako mal sultán k dispozícii. Po porážke pri Viedni sa výraznejšie zosilňuje tlak na islamizáciu obyvateľov ríše. Narastajú nepriateľské nálady voči všetkým kresťanským komunitám a zároveň silnejú odstredivé tendencie okrajov ríše vymaniť sa z područia Istanbulu, ako som o tom písal v 17. diele nášho pojednávania. O boji Grékov za slobodu, ktorý skončil vytvorením kráľovstva v roku 1834, som písal v 20. diele. Samozrejme dlhé, krvavé a nesmierne kruté boje priniesli mnoho obetí na oboch stranách aj vzájomnú nenávisť a podozrievanie, takže maloázijskí Gréci sa často stávali obeťou šikanovania a nenávistných pogromov. A táto nacionálna nenávisť je v skrytej forme neustále prítomná, hoci moderné Grécko aj Turecko sú členmi toho istého vojenského paktu NATO.
Po nástupe mladoturkov k moci nastúpila politika priamej eliminácie gréckej menšiny. Mladoturci sa obávali, že nielen Grécke kráľovstvo a jeho spojenci zaútočia z pevniny a ostrovov, ale že v prípade vojny by mohli byť nápomocní Gréci v Ponte pri vylodení Rusom, ak by sa rozhodli zaútočiť na Turkov z Čierneho mora. Podobne predpokladali možnú pomoc Arménov pri útoku Rusov z Kaukazu. Tiež motív pomsty za násilnosti voči mohamedánom v Epire a Makedonii pod zvrchovanosťou Gréckeho kráľovstva a strata ostrovov Chios a Lesbos boli nezanedbateľné. Preto už pred rozhodnutím o vyvraždení Arménov a Asýrčanov existujú uznesenia o vyvraždení maloázijských Grékov. Jedno uznesenie citujem: „Výbor jednoty a pokroku zaujal jednoznačné stanovisko. Možné zdroje nepokojů v Západní Anatolii budou odstraněny, Řekové budou vyklizeni s užitím ekonomických a politických prostředků.“
Východná Trákia bola záujmovou oblasťou troch štátov - Bulharska, Grécka a Turecka. Už počas balkánskych vojen sa všetky tieto krajiny snažili brutálnym spôsobom „očistiť“ teritórium, ktoré ovládli, od oboch ostatných komunít. V tejto oblasti žilo okolo 350-tisíc Grékov. K násilnostiam a vraždeniu Grékov dochádzalo na celom území ovládanom Osmanmi. Vo februári 1913 vyvraždili a vyplienili mestečko Krithea na polostrove Gallipoli. V júni 1913 je hlásené zavraždenie 15 600 Grékov osmanskou armádou. Bulhari sa tiež činili a vyháňali Grékov z ich východotráckych domovov, nebolo to ale spojené s toľkým vraždením a brutalitou ako v Turecku. Zo svedectva Konstantína Vakalopoulosa čítame: „Podmínky za nichž mladoturci vyháněli Řeky z jejich vesnic a měst byli brutální a nelidské. Pod hrozbami, ve strachu, za neustálého násilí a vraždění je vypudili z městkých center na pobřeží Propontidy a Černého moře. Vysídlení probíhalo bez předchozího varování a bez omezení. Majetek východotráckých Řeků prošel ihned do rukou muhácirů, presídlenců z Epiru, Bosny a Makedonie. Vyhnaní Řekové si nemohli nic vzít sebou a mnoho lidí zemřelo vyčerpáním, hladem, násilím, ktoré propukalo během těchto hrůzných pochodů.“
Počas jari a leta roku 1914 bolo vyhnaných z domovov asi 200-tisíc Grékov. Všetkým bolo naznačené, že ich záchrana je možná len cez mešitu. Islamizovali sa ženy aj tak, že ich umiestnili v háremoch ako sexuálne otrokyne, prípadne do mohamedánskych rodín na nútený sobáš. Odobraté deti umiestnili do škôl, kde museli prijať islam a ďalej boli poturčené. Etnické čistky vo východnej Trákii skončili v apríli 1917 vyvraždením posledných kresťanov a usadením Albáncov na ich majetkoch. To isté sa dialo s Grékmi v Ponte. Po vypuknutí vojny boli všetci bojaschopní chlapi povolaní k vojsku, ale kresťania boli odvelení do osobitných pracovných trestných práporov, ako som písal už pri genocíde Arménov. Tieto PTP boli nasadzované na stavby typu Bagdadská železnica, opravy mostov, ciest a preprava munície či iných ťažkých vojenských nákladov a neboli ozbrojené. Zriadených ich bolo do 120. Grécky veľvyslanec 15. augusta napísal: „Křesťanští vojáci jsou v hrůzném stavu. Hrozí, že všichni zemřou hlady. Po tisících umírají na různé nemoci, horečku, skvrnitý tyfus a choleru.“ Po likvidácii mužov prišli na rad ženy, deti a starci. Zo svedectva Amasijského metropolitu Germanosa S. Karavangelesa vyberám: „Nejdřív armáda rozprášila celou oblast. Téměř všechny vesnice byly nejprve vydrancovány a pak zapáleny. Mnoho žen a detí bylo zabito, mladé dívky znásilneny a poslány do vnitrozemí. Četníci je neustále bili a okrádali o peníze, které měli u sebe. Většina z nich samozřejmě zemřela, ale žádná mrtvola nebyla pohřbena, takže supi a divoká prasata hodovali na lidském mase.“ Časť Grékov hľadala ochranu v úteku do kláštorov, ale ani to im nepomohlo. Prvýkrát v dejinách Osmanskej ríše úrady ignorovali cirkevný azyl. Vojna sa síce skončila, ale vzájomná nenávisť nie. Gréci s Britmi vstúpili do Smyrny a Taliani s Francúzmi okamžite protestovali. Opätovne prepukli násilnosti a pár stoviek Turkov na to doplatilo životom. Postup gréckej armády na východ zastavil generál Mustafa Kemal Atatűrk. Následne, keď turecké vojská prepadli Smyrnu a podpálili ju, zahynulo v ohni cca 50-tisíc Grékov. Odhaduje sa, že asi 200-tisíc šťastlivcom sa podarilo z horiaceho pekla dostať na lode Dohody. Nasledovala výmena obyvateľstva, keď do Grécka prišli 2-milióny Grékov a do Turecka pol milióna mohamedánov rôznej národnosti. Prenasledovanie Grékov a iných kresťanov majú na svedomí tí istí mladotureckí činitelia, ktorí riadili aj genocídu Arménov - riaditeľ pre presídľovanie kmeňov Sűkrű dr. Mehmet Názim, dr. Rešid Bey, ktorého volali aj mäsiar z Diyarbekiru. Hlavní strojcovia ušli do Nemecka, ale v rámci operácie Nemesis zosnovanej arménskymi vlastencami, bol Talát paša zavraždený. To je už ale iná kapitola. Bádatelia sa líšia v počte uvádzaných obetí preto, že sledujú iný časový úsek. Napríklad Tsirkinidis uvádza vraždenie v prvej fáze v rokoch 1914 až 1918 a druhú fázu od 1919 do 1923, ale napríklad Malkidis datuje prvú fázu systematického vraždenia Grékov od 1908 do 1914 a druhú fázu od 1914 do 1923. Preto sú aj uverejňované počty postihnutých rôzne. Tu uvediem číslo od francúzskeho novinára René Puauxa, ktoré je výsledkom jeho výskumov, a to je 773 915 zavraždených Grékov.
.: Autor: Milan Zajac
