„Keď sa priblížil (Ježiš) a videl mesto, zaplakal nad ním a riekol: Ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo [ti] je ku pokoju; ale je to teraz skryté pred tvojimi očami; lebo prídu na teba dni, že ťa tvoji nepriatelia oboženú valom a obkľúčiac, zovrú zo všetkých strán a zrovnajú ťa so zemou, i tvoje deti, a nenechajú v tebe kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia. Potom vošiel do chrámu a začal vyháňať predavačov hovoriac im: Napísané je: Môj dom má byť domom modlitby; a vy ste urobili z neho peleš lotrov. A učil každý deň v chráme. Veľkňazi a zákonníci, i poprední z ľudu, hľadeli Ho zahubiť, ale nevedeli, čo si počať, lebo všetok ľud priľnul k Nemu a poslúchal Ho.“ (Ev. Lukáša 19, 41-48)

Milý brat a milá sestra! S prihliadnutím na biblické verše: „Všetko skúmajte, dobrého sa držte!“ a „Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie...“ a tak isto aj pod rúškom nadchádzajúcich osláv Andreja Sládkoviča v našom kostole sa teraz poďme pod vedením Ducha Svätého do špiku kostí zamyslieť nad horeuvedenými slovami evanjelistu Lukáša. To, čo poviem, bude pre niekoho možno na hrane, a preto je dôležité ostať s pomocou Božou nad vecou a nenechať sa strhnúť k ničomu zlému. MOJOU JEDINOU TÚŽBOU PRI PÍSANÍ TOHTO ÚVODNÍKA JE TO, ABY DO NÁŠHO VNÚTRA VNIESOL POHNÚTKU NA SKÚMANIE VECÍ, KTORÉ NÁM MÔŽU POMÔCŤ ZAUJAŤ STANOVISKO K SITUÁCIÁM, KTORÉ NÁS V ŽIVOTE POSTRETNÚ. K takémuto skúmaniu nás, ako vidíme, nabáda aj slovo Božie. Kvôli dĺžke článku budem musieť byť veľmi strohý, hoc by som mnohé veci veľmi rád opísal aj podrobnejšie. 

Horeuvedené slová Pána Ježiša nám jasne opisujú to, ako On videl vtedajšiu duchovnú úroveň ľudí Jeruzalema a vlastne aj celého izraelského národa. On veľmi dobre poznal ten jeho duchovný úpadok, ktorý sa v ňom stáročiami len hromadil a hromadil, a to aj skrze ich duchovných vodcov, ktorí postupne riedili slovo Božie človečinou. Teda úpadok v ňom nastával aj napriek tomu, že v jeho čele stáli hrdí, v Mojžišovom zákone vzdelaní farizeji a zákonníci. K tomuto vyvolenému národu a týmto vodcom sa neraz snažil skrze prorokov prehovoriť aj samotný Boh, aby im pripomenul a znovu poukázal na pravé hodnoty a podstatu života. No aj napriek tomuto všetkému v našom texte čítame, že keď prišlo na svet svetlo sveta a pravda v podobe Pána Ježiša, že nad mestom zaplakal. V tej svojej hrdosti na svoju vieru ono (rozumej mesto Jeruzalem tvorené ľuďmi, ktorí boli neustále ich vodcami vyučovaní Božiemu zákonu) nespoznalo, že ho navštívil samotný Boh. Prišiel do svojho a jeho vlastní Ho nepoznali, ale Ho ukrižovali. V jeruzalemskom chráme sa kázal Boží zákon, no inokedy sa tam zas predávali holubice, menili sa peniaze, a tak ďalej. Môžeme si povedať okej, veď holubice predsa slúžili na obete Bohu za hriechy a kde inde by sa teda mali predávať...? Ale o takúto našu ľudskú vsuvku tu vôbec nejde. V chráme sa proste diali dve nezlučiteľné veci. A vedel to aj Pán Ježiš. 

No a teraz si to prenesme na nás a na to, čo nás čaká. V našom kostole má byť akcia, pri ktorej sa bude pripomínať 200-sté výročie narodenia evanjelického kňaza, básnika i prekladateľa Andreja Sládkoviča. Tu to teraz na počudovanie náhle stopnem, a to, čo by som chcel povedať o Sládkovičovi v spojitosti s naším hore uvedeným veršom, poviem na príklade iného slovenského evanjelického kňaza. Ako možno viete, tak cez toto leto sme my - radvanské rodinky - boli na spoločnom výlete na Teplom vrchu, kde sme jeden deň v rámci spoločnej prechádzky zašli na faru do Drienčan. Teda dedinky, kde svojho času pôsobil evanjelický kňaz a rozprávkar Pavol Dobšinský. Miestny pán farár nám ukázal faru, kde tento evanjelický kňaz pôsobil a urobil nám o jeho živote a diele podrobný výklad. Vo výklade sme sa dozvedeli množstvo skutočne zaujímavých informácií, avšak to, čo v mojom vnútri po tom všetkom zostalo a zarezonovalo, bolo iba to, že ako tento evanjelický farár túžil po tom, aby sa tá jeho celoživotná práca v podobe zozbierania ľudových rozprávok o vílach, škriatkoch, čertoch a iných nadprirodzených bytostiach zachovala aj pre budúce generácie. A vtedy som si tak vnútorne uvedomil: Toto bol evanjelický farár? K tomuto ho viedol Duch Svätý? K takejto túžbe, keď sa má snažiť vytrhnúť ľudí z hriechu a smrti poukazovaním na Krista? No hoc bol podľa toho, čo som videl, vedomostne možno „100x“ vzdelanejší ako ja, tak ja teda vôbec nechcem, aby sa po mne, ako veriacom človeku, zachoval takýto obraz...

Bratia a sestry, skúmajme veci, lebo Boh sa nedá vysmievať. Ježišova obeť na kríži nebola márna. Ako som na začiatku spomenul, skúsme sa skutočne odosobniť od našich pocitov i postojov a pozrime sa na danú vec z Božieho pohľadu. Čo v rovine večného života tento evanjelický kňaz po sebe zanechal pre budúce generácie? Na koho alebo na čo svojou celoživotnou námahou v zozbieraní tých ľudových rozprávok poukázal? Na živého Boha? Alebo na ľudí a na to, čo prebývalo v ich srdciach a mysliach? Po Ježišovi alebo Pavlovi nám ostal jasný a ničím nezriedený odkaz na poslušnosť voči všemohúcemu Bohu. No a preto si na základe tohto uvedomme, že po stretnutí s nami v niekom ostane odkaz buďto na Ježiša, alebo na škriatkov, víly, strigy, čertov, básničky, a tak ďalej. A nesnažme sa pred sebou tieto veci niečím ospravedlniť. Že sú to len rozprávky pre deti a že aj dobro v nich predsa vyhráva nad zlom. O toto diablovi ide. Nenápadne a prešpekulovane odviesť našu pozornosť od Boha skrze takéto nám citovo blízke veci. Veď veľmi radi si na to všetko z mladosti neraz zaspomíname. Diabol chce stoj čo stoj zriediť hodnovernosť Božieho slova, ktorého sa nám dostáva minimum, a to práve aj skrze takéto na prvý pohľad neškodne vyzerajúce veci.

Ak nebudeme jasní a nezanecháme po nás len odkaz na Krista, tak svet si automaticky vyberie to druhé, čo ešte k tomu Kristovi dodáme. Lebo to mu bude určite bližšie. S odstupom času tak človek vidí, že svet si zo života našich dvoch evanjelických kňazov za predmet záujmu vybral ich ľudové diela. Ľudia si zapamätali a pripomínajú rozprávky o čertoch a naše deti sa učia ich básničky. To je to, čo po nich zostalo, pretože navonok do sveta takto dvojmo vydali svedectvo o svojom živote. Ich isté prispôsobenie sa svetu ten svet zaujalo natoľko, že sa v ňom stali známymi. Nie však pre vieru. Deti sa o Sládkovičovi dnes v škole neučia kvôli jeho viere v Krista, ktorou možno vnútorne žil, ale kvôli poézii, ktorú po sebe zanechal, pretože práve tou poéziou tú svoju vieru „prekryl“. A my máme byť predsa svetlom pre svet a vierou odkrývať skryté. 

Nenechajme sa zmiasť ani tým, že všetko národovecké a evanjelické je v hlbokej podstate Božie. Mnohí evanjelickí farári majú aj teraz medzi sebou rozkol. A keďže ľudia sa od počiatku vekov nemenia a naše poklady sú v našich srdciach a naše ústa o tých pokladoch vydávajú svedectvá, tak potom nás ľudia po tých našich pokladoch aj poznajú. Nezabúdajme, že aj v minulosti žili tiež len hriešni ľudia, hoc mali možno väčšie národné cítenie. No a teraz do nášho kostola, teda do domu modlitby prídu na Sládkovičovo výročie možno aj s kultúrnym programom rôzni ľudia, pravdepodobne aj neveriaci, vyzdvihnúť to, čo po sebe zanechal. Tak ako sa asi zachová Ježiš, keď to uvidí? Zaplače? Alebo zostúpi z nebies, sadne si do lavice a s radosťou si vypočuje Marínu, ktorú Jeho služobník napísal? Skúsme sa nad tým všetkým skutočne hlbšie zamyslieť. Boh je vekmi nemenný. Tu vôbec nejde o Sládkovičovu vieru a ani o vieru Dobšinského. My všetci sme nedokonalí a hriešni, hoc nám ide aj o dobré veci a všetkých nás bude aj tak súdiť spravodlivý Boh. Tu teraz ide o dom modlitby, teda náš kostol, a to, čo z neho skrze takúto akciu urobíme. To nevadí, že sa to nebude konať v nedeľu na službách Božích. V iný deň už kostol nie je domom modlitby? Už ho môžeme prenechať kultúre a spraviť tak z neho peleš lotrov? A mylne si pritom uspokojiť svedomie tým, že veď to bude dobrá príležitosť pre tých neveriacich uveriť. No v koho vlastne uverili alebo verili tí peňazomenci a tí vtedajší predajcovia holubíc, keď Ježiš prišiel a všetkých ich z chrámu povyháňal? Prečo k nim nebol láskavý a ešte trošku im nepozhovel v ich slabšej viere a možno aj nevere, ale si spravil na nich bič? Veď predsa v tom chráme sa tam nejaká tá pohnútka viacej v Boha uveriť aj pre tých peňazomencov mohla nájsť, no nie? 

Hoc všetko toto možno tvrdo vyznieva, tak tu vôbec nejde o znevažovanie spomenutých kňazov. Veď ja sám som oproti nim nikto. Ja nevravím ani to, že k Pánu Bohu spomenutí kňazi ľudí neprivádzali. Ja len skúmam to, že ak moje srdce je plné takejto túžby, ako je zbieranie rozprávok a písanie básní, tak o to menej je tam potom miesta pre Boha. To je fakt. A potom sa naskytne otázka, že z koľkej časti bol potom čistý aj duchovný pokrm, ktorý bol z ich úst vydávaný ich farníkom. Len trošku sa nad tým všetkým zamyslime. Prečo Ježiš zaplakal, keď všetko navonok fungovalo? Ako som na začiatku spomenul, toľko vecí by sa tu dalo spomenúť, ale vidím, že by to už nebolo kvôli dĺžke textu vhodné.

Myslím si, že tieto moje slová v niektorých z nás vyvolajú nesprávnu reakciu. Avšak tá reakcia nám vo svojej podstate môže poslúžiť aj na dobré, pretože ak dokážeme voči sebe byť trošku kritickí, tak sa nám vyjaví to, na čo prioritne upierame svoj zrak a aké zmýšľanie je nám osobne bližšie. Je dôležité pochopiť podstatu tohto článku a nemyslieť si mylne, že tu znevažujem našich národných dejateľov. Len sa snažím ich veľkosť v našich očiach trošku ponížiť, a to, čo nám hovorí Božie slovo, zas naopak, vyvýšiť. Diabol okolo nás obchádza a všetko Božie sa snaží zriediť a v nás znivočiť. Kto sa na tieto moje slová pozerá telesne, tomu sa určite dvíha „tlak“. Toto však nie je o „tlaku“, ale o Bohu, ktorý nám zjavuje zmýšľanie našich sŕdc. Tu sa nám tak trošku vyjaví to, či sme pokorní a vieme Boha v každej situácii vyvýšiť a seba umenšiť, alebo to nedokážeme a máme problém so svojou hrdosťou. Tie pocity, ktoré nás zachvátia, nám to dobre vyjavia. Lebo len Bohu patrí česť a sláva. Nepodceňujme to! Veci povedané na hrane a naša reakcia na ne vždy o nás veľmi veľa prezradia. AMEN.

.: Autor: Radovan Riečan