Chcela by som reagovať na článok uverejnený v Pohľade č. 02/2020 pod názvom Peleš lotrov. Bola som prekvapená jeho obsahom a na skutočnosti v ňom uvádzané mám iný názor. Súvisí to aj s diskusiou o nadchádzajúcich oslavách 200. výročia narodenia evanjelického kňaza Andreja Sládkoviča, pôsobiaceho v našom chráme Božom v Radvani.
Nechcem tu robiť nejaké historické okienko, ale osobnosti našej evanjelickej histórie, o ktorých je v článku písané, treba vnímať a posudzovať podľa obdobia, v ktorom žili. A to bolo 19. storočie. V tej dobe bola veľká zaostalosť a negramotnosť ľudových vrstiev, preto sa naši vtedajší kňazi snažili priblížiť ľudu formou, ktorej by rozumeli. Biblií bolo málo a málokto ju aj čítal, lebo mnohí ani čítať nevedeli, a tak rozprávkami im boli približované aj Božie pravdy. Iste tam boli aj niektoré pohanské prvky, ale určite tiež posolstvo Božej lásky, spravodlivosti, víťazstvo dobra nad zlom a poučenia pre každodenný život. Napr. Rozprávka o troch grošoch. Bodaj by ju poznala aj dnešná generácia! Pavol Dobšinský zbieral ľudové rozprávky od prostých ľudí len popri svojej pastoračnej kňazskej činnosti a neverím tomu, že to robil pre svoju slávu! Úloha kňazov v tej dobe bola motivovaná aj potrebou mravného a hospodárskeho pozdvihnutia svojho národa, napr. zakladaním Spolkov triezvosti, čo bol boj proti tak rozšírenému alkoholizmu, ktorý bol príčinou veľkej biedy mnohých ľudí. V dnešnej dobe materiálneho dostatku, ba až nadbytku, je to asi ťažko pochopiteľné. Nerozumiem otázke v článku: Toto bol evanjelický farár? Títo vzácni ľudia chápali vieru, nábožnosť a národné veci ako niečo zjednocujúce. Služba Bohu a služba národu, t.j. svojim blížnym nie sú v protiklade a rozpore. Veď to, že sme národ s vlastným územím a svojím jazykom, je predsa veľký dar od Hospodina! Takže nábožnosť a národnosť sú dve strany tej istej mince. My sme dokonca povinní hájiť a zveľaďovať tieto Božie dary. Keby nebolo tejto štúrovskej generácie, do ktorej patrili aj P. Dobšinský a A. Braxatoris Sládkovič, už by sme možno nehovorili svojím materinským jazykom, ale by nám vnútili maďarčinu. Vďaka Bohu za nich!
Náš Otec nebeský vie, čo robí a všetko je tak, ako má byť. A to, že obaja poukazovali na Krista, učili a krstili v Jeho mene, o tom netreba pochybovať, veď aj ich zásluhou sa naša evanjelická viera udržala až doteraz. Iste priviedli k poznaniu Boha množstvo ľudí svojou kňazskou činnosťou, ale aj svojimi literárnymi dielami. Ako chce diabol zriediť hodnovernosť Božieho slova cez diela básnikov? Veď Pán Boh nám predsa dal do srdca lásku a zmysel pre krásu Jeho stvoriteľského diela a rôzne talenty - nádhernú prírodu, poéziu, hudbu, výtvarné umenie, architektúru, atď. Geniálny hudobný skladateľ - evanjelik J. S. Bach - každé svoje dielo podpísal skratkou SDG, preložené z latinčiny – Jedine Bohu Sláva. Veď my žijeme tu, na tomto svete, a toto všetko nás obklopuje, ale napriek tomu si zachovávame svoju neochvejnú vieru a nádej na spasenie a večný život. Umenie by malo zušľachťovať človeka a urobiť ho vnímavejším aj pre Božie veci.
Chcem uviesť príklad z môjho života. Ja som do kostola v Radvani začala chodiť práve pod vplyvom Sládkovičovej poézie. Pre niekoho je to možno divné, ale cestu k Bohu som našla aj prostredníctvom Maríny a Detvana. Jeho cesty sú niekedy nevyspytateľné a ľudským rozumom nepochopiteľné. Ďakujem Bohu za to, že viedol moje kroky práve po tejto ceste a že som mohla prostredníctvom našich radvanských kazateľov slova Božieho napredovať a posilňovať sa vo svojej viere. Samozrejme, že Pán Boh je u mňa na prvom mieste a Sládkovič a všetko ostatné sa umenšuje, ale prvý impulz bol od neho.
A že chceme robiť z nášho kostola peleš lotrov? Tak to je silná káva! To by potom nemohla ani Ľubka v kostole predávať literatúru a Dorotka čokoládu. Vážme slová! Niekedy tie prirovnania krívajú na obidve nohy. Som presvedčená, že aj nastávajúce celoslovenské spomienkové slávnosti k 200. výročiu narodenia Andreja Sládkoviča sú opodstatnené a prirodzené. Veď je napísané, že máme spomínať na svojich vodcov, ktorí nám zvestovali slovo Božie, a to SLOVO, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami, bolo zvestované Andrejom Sládkovičom aj v tomto našom radvanskom chráme Božom.
.: Autor: Edita Kroľová
