Kedysi, v mojich školských časoch bol jeden jarný mesiac známy ako: Marec - mesiac knihy. Vtedy nás vo zvýšenej miere nabádali čítať niektoré diela našich aj svetových spisovateľov a besedovať o nich. Často sme navštevovali knižnice, kde sme si požičiavali zaujímavé knihy. Neviem či táto marcová tradícia prežila do dnešných čias a keď aj, tak asi v menšom meradle.
Čítanie klasických kníh už nie je pre deti také atraktívne a konkuruje mu skôr záujem o moderné informačné a komunikačné prostriedky. Je to rýchlejší a pohodlnejší spôsob prijímania informácií. Kniha bola vždy vďačným a často jediným darčekom k narodeninám, alebo na Vianoce. V dobe môjho detstva a dospievania boli populárne rôzne dobrodružné knihy, napr. winnetuovky, zo života amerických indiánov, alebo tzv. verneovky, kde sa opisovali rôzne fantastické, imaginárne príbehy a aj technické vízie do budúcnosti. Pán Verne by bol určite prekvapený, ako sa jeho vtedajšie predstavy dnes naplnili, ba až ďaleko presiahli jeho fantáziu. Čítali sme tiež knihy slovenských klasikov, napr. Dobšinského Prostonárodné rozprávky, Podjavorinskej Čin-Čin, od Ľ. Ondrejova Príhody v divočine a mnoho ďalších. Dostalo sa aj na diela tzv. socialistického realizmu, napr. Čenkovej deti od F. Kráľa, Hečkova Drevená dedina a iné. Neskôr, v stredoškolskom veku som rada čítala populárne dievčenské romány - Anna zo Zeleného domu, Búrlivé výšiny, Odviate vetrom, atď. Boli to krásne romantické knihy, ktoré obohacovali môj citový život a možno aj dávali poučenie do rôznych životných situácií. Ja som zašla v láske ku knihám až tak ďaleko, že peniaze, ktoré mi rodičia dali na stravné lístky, som občas radšej použila na kúpu nejakej knihy. Potom som samozrejme hladná, po príchode zo školy robila nájazdy do našej chladničky. Ale stálo to za to! Čítala som hlavne po večeroch a priznám sa, že niekedy, keď bol dej v knihe veľmi dramatický, aj v škole pod lavicou. Tým ale nechcem dávať príklad súčasným knihomoľom, lebo to nebolo správne. Populárne boli aj sobotné popoludňajšie rozhlasové dramatizácie hier pre mládež, napr. Deti kapitána Grandta, Dvadsaťtisíc míľ pod morom, Cesta na mesiac, všetky od J. Vernea, ale aj iné. Vtedy sme tíško a so zatajeným dychom sedeli okolo rádia a hltali každé slovo.
Na strednej škole sme mali výborného slovenčinára, ktorý nás veľmi inšpiroval k čítaniu tzv. povinnej literatúry. Väčšinou sme to prijímali s nevôľou, ale po čase som mu bola vďačná, že nás určitým spôsobom prinútil čítať niečo, čo by sme dobrovoľne asi nikdy neurobili, napr. historickú knihu od A. Jiráska: Proti všem, atď. Po určenom termíne dokedy bolo treba knihu prečítať, nás pán profesor skúšal záludnými a detailnými otázkami z prečítaného diela a tak presne zistil, kto knihu čítal a kto nie. Bolo to napínavé aj zábavné. Jednoducho, kniha bola neodmysliteľnou súčasťou a priateľkou mojej mladosti. Téma štúrovcov bola parádna kategória a srdcovka nášho obľúbeného slovenčinára, ktorú sme aj my mali radi, a ktorá zanechala trvalé pozitívne stopy u mnohých študentov. Ruka v ruke so slovenskou literatúrou išla aj výchova k vlastenectvu, láske k domovine a k svojmu národu. Bolo správne navigovať mládež, aby vyznávala aj tieto hodnoty a nesmerovala k duchovnému bezdomovectvu. Myslím, že to v dnešných školách do značnej miery chýba, čo vidieť na postojoch mnohých mladých ľudí. V tom čase na trhu absentovala literatúra s náboženskou tématikou. Bol to zámer vtedajšieho režimu odviesť pozornosť od Boha a buď zosmiešniť, dehonestovať, alebo ignorovať kresťanskú vieru. Táto literatúra bola dostupná iba tajne zo zahraničia, alebo u nás naklepaná na písacom stroji v samizdatoch a prístup k nej bol veľmi obmedzený. V druhej polovici šesťdesiatych rokov sa už pomaly začali objavovať niektoré zaujímavé knihy, napr. životopis M. R. Štefánika, ktoré boli dovtedy tabu.
Výrazná zmena nastala až začiatkom deväťdesiatych rokov, kedy už začali vo zvýšenej miere vychádzať nové vydania Knihy kníh - Biblie v súčasnom spisovnom jazyku, v katolíckom, evanjelickom aj ekumenickom preklade. Ja som mala prvú Bibliu od mojich starých rodičov, ktorá bola písaná v Kralickej bibličtine a jej texty boli pre mňa mnohokrát ťažkopádne a nezrozumiteľné. Pravdupovediac, do čítania nových prekladov som sa dostávala len veľmi pozvoľna a nepravidelne. Postupne však prišiel čas, kedy som s pomocou Ducha svätého objavila v biblických textoch všetku tú hĺbku, silu, moc a krásu ich posolstva. A tak sa Božie slovo stalo pre mňa prameňom viery a pravidlom života. Vždy som v Biblii s prekvapením nachádzala, aj stále nachádzam nové a nové dôkazy Božej milosti, zachraňujúcej lásky, istoty spasenia a večného života. Vďaka Bohu za tento dar! Malý formát Nového zákona ma stále sprevádza na mojich cestách po svete a celú Bibliu aj evanjelický spevník mám tiež uložené v mobile.
Postupom času sa začali v kníhkupectvách, hlavne tých kresťanských objavovať aj iné knihy s náboženskými, duchovnými, vieroučnými a tiež beletristickými textami. Dôležité a čestné miesto zaujalo literárne dielo našej najprekladanejšej kresťanskej spisovateľky (jej knihy boli preložené do 36 jazykov), poetky, hudobnej skladateľky a zakladateľky sociálnej práce v Starej Turej - Kristíny Royovej. Pochádzala z rodiny národne uvedomelého štúrovského evanjelického farára a jej matka bola potomkom francúzskych hugenotov, ktorí prišli na Slovensko pred náboženským prenasledovaním. Vo svojich literárnych prácach volala všetkých ku Spasiteľovi, svedčila o Bohu a o spasení v Pánu Ježišovi Kristovi. Jej literárni hrdinovia sú svedkami o Božej milosti slovom i skutkami. Prvý tlačou vydaný spis v r.1893 mal názov: „Bez Boha na svete“. V úvode knihy je citát z Listu apoštola Pavla Efezanom 2,12-13: „... a že ste boli toho času bez Krista - a bez Boha na svete. Ale teraz, hoci ste kedysi boli ďalekí, v Kristovi Ježišovi ste sa stali blízkymi krvou Kristovou“.
Keď som pred viacerými rokmi objavila novelu Bez Boha na svete, bola som fascinovaná a dojatá jej obsahom. Je to pre mňa najsilnejší a najemotívnejší príbeh, ktorý som čítala od tejto spisovateľky. Životné osudy malej siroty, pastierika Martinka, ktorý veľmi chcel poznať Pána Boha a Jeho Syna Ježiša Krista sa iste dotknú srdca každého čitateľa, aj keď sa dej odohráva koncom 19.storočia.
Uvediem jeden z krásnych úryvkov tejto novely: „Martinko si raz v nedeľu otvoril Zákonček, kde bol nadpis - Kapitola 21 a dolu pod tým: Videl som nové nebo a novú zem... v tej zemi je jedno veľké mesto...V tom meste niet kostola, lebo sám Pán Boh sa po jeho uliciach prechádza a s ľuďmi sa zhovára...ale našiel si i to, že do toho krásneho mesta vojdú len tí, ktorí sú napísaní v knihe života. Tu ho napadol strach: ktovie či som ja. Hodil sa na kolená a prosil: Pane Ježišu, Ty si povedal, že nám dáš všetko, za čo Ťa budeme prosiť, tak ja Ťa pekne prosím, pozri sa hneď teraz do svojej knihy, či tam máš moje meno zapísané, a ak nie, prosím Ťa pekne, zapíš Ho tam. Volám sa Martin... ja chcem prísť k Tebe a večne Ti tam slúžiť za to, že si ma tak miloval a za mňa umrel.“
.: Autor: Edita Kroľová
