V kresťanskej cirkvi v stredoveku bolo veľa praktík a propagovaných zvráteností, ktoré s Ježišovým učením nemali nič spoločné. Pravdaže strediskom takéhoto ľudského učenia, ktoré sa mohlo slobodne a mohutne šíriť bola predovšetkým pápežská kúria. Táto mala na to vždy nielen "ľudské kapacity", ale aj potrebné finančné prostriedky a nakoniec aj svoj pomerne dokonalý systém. Čo bolo posvätené v Ríme, to bolo jediné správne a hodné učenia a nasledovania. A naopak, kto hoci na základe Ježišovho učenia napísal, prípadne kázal a hoc v malom prostredí šíril neschválené zásady, nemusel vždy dôjsť uznania, ale naopak, mohol ľahko prísť k úrazu.
V 14. storočí žil a pôsobil predovšetkým v Nemecku istý Boží služobník menom Eckhart. Medzi dominikánmi urobil veľkú kariéru a získal pozoruhodné postavenie, lebo bol predstaveným dominikánskeho kláštora v Erfurte. Dokonca v rokoch 1300 až 1302 prednášal na rádovom internáte pri univerzite v Paríži. Už ako štyridsaťdva ročný získal na tú dobu uznávaný titul Majster. Vo východnom a severnom Nemecku - v zvanej saskej provincii - bolo v tom čase viac ako sto kláštorov. Eckhart bol poverený dozorom nad nimi. Po dobrej skúsenosti s ním ho cirkev roku 1307 postavila do funkcie generálneho vikára českej provincie s viac než tridsiatimi kláštormi.
Echartovi nešlo iba o kvantitu, ale aj kvalitu. Keď rečnil a kázal, chcel, aby tomu dobre rozumeli všetci a tak sa "uchýlil" a miesto latinského - jediného uznávaného jazyka- hovoril predovšetkým po nemecky. Dokonca v nemčine vydal aj svoje spisy. Najznámejšou jeho vydanou publikáciou boli "NAUČENIA". V nich, napríklad píše: "Veru, ak neutečieš najprv od samého seba, môžeš utekať kam chceš, všade narazíš na prekážky a nepokoj. šudia, ktorí hľadajú pokoj vo vonkajších veciach .... môžu pôsobiť veľkým dojmom, predsa im to pokoj neposkytne." Inokedy zasa radí:"Ak chceš byť oslobodený od všetkého trápenia a bolesti (v smútku), čistým srdcom drž sa výhradne Boha a obracaj sa k nemu samému. Každá bolesť pochádza z toho, že sa neobraciaš iba na Boha a k Bohu. Nepokúšaj sa založiť svätosť na nejakom konaní, lebo skutky neposväcujú človeka, ale človek by mal posväcovať skutky."
Boží syn Ježiš Kristus je podľa Eckharta večne sa rodiace Božie slovo. Trval aj na tom, aby sa chápanie Hospodina zbavilo poľudšťovania a pripodobňovalo k pominuteľnému. Tento učenec vlastne otvoril cestu k individuálnemu - osobnému chápaniu Boha cez vlastnú osobnú skúsenosť. Podľa neho každý z ľudí môže nájsť Boha vlastnou cestou.
A to sa boží muž v stredoveku dostáva príliš na samostatnú cestu chápania a šírenia svojich vlastných záverov. Získal si nepriateľov, ktorí ho za takéto, hoc v mnohom správne stanoviská, obžalovali. Veď práve jeho najbližší dominikáni boli poverení vykonávaním inkvizície. Oni mali vlastne vyhľadávať náznaky učenia, ktoré nebolo z dogiem cirkvi. Jeho vlastní ho obvinili zo zločinu bludného učenia. Ako šesťdesiatšesť ročný sa dostal pred súd kolínskeho arcibiskupa. Vyčítali mu aj to, že kázal v zrozumiteľnej nemčine. Niektorí ho bránili, že nikto nemôže pochybovať o jeho viere a dokonca svätosti života. Lenže práve najvyšší pochybovali. Odvolal sa až k pápežovi. Nedočkal sa však milosti a nepochopený a sklamaný zomrel. Zrejme mu tak Boh pomohol lebo pápež Ján XXII. vo vydanej bule mnohé z jeho výpovedí označil za pohoršujúce. Kto vie ako by bol potom skončil.
K jeho odkazu sa hlásili mnohí významní filozofi. Neskôr prenasledovali aj tých, ktorí nechceli skresľovať Eckhartovo učenie a museli opustiť univerzity. Jeho učenie malo vplyv aj na neskoršieho reformátora Martina Luthera. Aj Luther podľa jeho vzoru kázal a písal predovšetkým po nemecky. Aj v jeho diele nachádzame stopy Echartovho učenia. Aj jeho významný predchodca ho posmelil samostatne myslieť. Chvála Pánovi, že Luther mal okrem nového poznania aj priebojnú povahu a neodvolal nič zo svojho učenia.
Trestajúca moc vysokých činiteľov cirkvi takto umŕtvovala aj náznak nového zmýšľania a učenia. Bolo to vždy na škodu kresťanstva. Takmer nevidieť ani náznaky novej, ba pokračujúcej a neustále pokračujúcej reformácie v starej cirkvi. A bolo by čo opustiť z ľudských výmyslov a uzákonených ľudských deformujúcich zásahov. Kto by sa však po historických skúsenostiach o p o v á ž i l?
.: Autor: Mgr. Štefan Urbašík