Tento jednoznačný Boží príkaz si ľudia vždy vysvetľovali rôzne. Jedni to označovali a označujú za takzvaný „ťažký“ hriech. Iní to berú akosi podľa situácie a hovoria aj o poľahčujúcich okolnostiach. Proti tomuto nariadeniu sa previňovali jednotlivci, ba i celé skupiny. Náboženské vojny za tú či onú „vieru“ sa brali ako výnimka z Božieho pravidla. Inoverca bolo treba zabiť.
Ako hodnotiť, ak tento Boží zákon porušovala dokonca samotná cirkev. A zarážajúce sú práve intrigy cirkevných hodnostárov na čele cirkvi, ktorí sa stali takpovediac masovými vrahmi a keby žili v súčasnosti, zrejme by ich mohli označiť, či vyhlásiť za vojnových zločincov a v mnohom a prinajmenšom za porušovateľov občianskych práv a slobôd. (Ozaj, táto doba je už premlčaná?) Poznáme inkvizičné procesy, z dejín sú nevymazateľné križiacke výpravy, ale známe sú napríklad aj prešovské jatky, či rozsudky galejí pre protestantských kňazov, čo v mnohých prípadoch znamenalo istú smrť. Hrôza! Krv na rukách tých, ktorí mali v praktickom živote hlásať i praktizovať Kristovu lásku, dokonca aj voči svojim nepriateľom. Dejiny sú plné krvi a pritom n e z a b i j e š platilo a platí tisícročia.
Dočítal som sa o pomerne málo známej križiackej výprave a týmto malým príspevkom Vám ju chcem trocha priblížiť.
Rímskokatolícka cirkev má na svedomí aj jednu z najstrašnejších a najbrutálnejších genocíd všetkých čias z obdobia začiatku XIII. storočia na juhu Francúzka. Tam pod vedením cirkvi mali zlikvidovať hnutie k a t a r o v, (od toho slova vzniklo neskôr slovo kacír), ktorí sa ako veriaci kresťania, vysvetľujúci si niektoré uznávané učenia odlišne, si dovolili oddeliť sa od inštitúcie zvanej cirkev s centrom v Ríme. Za takých sa asi nebolo treba modliť, s takými nebolo vhodné viesť dišputy, takých bolo treba jednoducho „do knôtu“ vyhubiť.
Za čias vedenia vtedajšieho skorumpovaného pápeža Inocenta III. a najmä neskôr za Gregora IX., ktorých moc sa nápadnejšie od ostatných „otcov“ prepletala so svetskou mocou, žili kresťanskí katari, ktorí sa odlišovali od vtedajšieho sveta pokojom a dobrými vzťahmi medzi ľuďmi i spoločenskými vrstvami. Prekvitala tam skutočná láska k blížnemu. V krajine bolo veľa múdrych ľudí. Za takejto situácie bolo príťažlivé takto žiť. Nie čudo, že sa rady katarov začali rozrastať. Bolo treba tým odídencom z cirkvi ukázať, čo sa stane aj s ďalšími, ak by čo len pomysleli na akýsi azyl. Dôvod sa našiel. Veď katari napríklad vykladali, že sa v nebi vzbúrili anjeli, ktorých Boh poslal do pekla, a tí neskôr ovládli svet a zo Zeme urobili peklo. (Inak si nevedeli vysvetliť, prečo je tu toľko zla a nenávisti.) Kráľ sveta (diabol) vládne na zemi a dobrý Boh sa stane naším spoločníkom až po smrti. Na smrť sa vždy tešili.
Zrejme si niekto povedal – keď sa tešíte na smrť, tak Vám ju priblížime a čas odchodu zo sveta vám urýchlime. Pápež Inocent III. vyhlásil, že každý kto sa pokúsi vytvoriť si osobitný názor na Boha, má byť upálený. V rokoch 1208 až 1209 bola proti katarom vyhlásená križiacka výprava. Dvestotisíc žoldnierov pálilo všetko, čo im prišlo do cesty. Najväčšie besnenie sa odohralo v meste Bézies, kde za niekoľko dní pozabíjali všetko obyvateľstvo, vrátane detí. Vyhaslo tam dvadsaťtisíc životov. Tých, čo hľadali záchranu v chráme, spálili za živa aj s chrámom. Keď sa pýtali pápežského poverenca, ako majú postupovať, ak nevedia rozoznať „dobrých“ od „zlých“, dostali odpoveď – „Pobite ich všetkých, Pán si svojich už pozná“. Posledných dvesto katarov sa uchýlilo na hrad Montségur. Keď videli beznádejnosť situácie, po spoločných modlitbách otvorili brány hradu a so spevom a úsmevom sa vrhali do pripravených hraníc ohňa. Na tej lúke dodnes stojí na ich pamiatku malý kamenný obelisk.
Vatikán slávil víťazstvo nad týmto prvým masovým hnutím. Vymazal ho z povrchu zeme. Aspoň v to dúfal, veď celkovo zahynulo vyše milióna ľudí. Katarské učenie sa však rozšírilo do Európy a dlho pretrvávalo.
Bola to zrejme predzvesť všetkých protestantských neskorších vystúpení, s ktorými sa cirkev tiež „porátala“. Aj sám Luther bol daný do kliatby, čo znamenalo, že ho mohol hocikto beztrestne zabiť, a teda právom spupných a nadutých porušiť zákon Boží - n e z a b i j e š. Zákon ľudí bol vyzdvihnutý nad Boží zákon a nielen v katarskom, či Lutherovom prípade. Ale to už iste všetci poznáte, len si to pamätajte a nezabúdajte v ľahostajnosti, lebo idey protestantizmu boli vykúpené krvou miliónov nevinných obetí.
Dočítal som sa o pomerne málo známej križiackej výprave a týmto malým príspevkom Vám ju chcem trocha priblížiť.
Rímskokatolícka cirkev má na svedomí aj jednu z najstrašnejších a najbrutálnejších genocíd všetkých čias z obdobia začiatku XIII. storočia na juhu Francúzka. Tam pod vedením cirkvi mali zlikvidovať hnutie k a t a r o v, (od toho slova vzniklo neskôr slovo kacír), ktorí sa ako veriaci kresťania, vysvetľujúci si niektoré uznávané učenia odlišne, si dovolili oddeliť sa od inštitúcie zvanej cirkev s centrom v Ríme. Za takých sa asi nebolo treba modliť, s takými nebolo vhodné viesť dišputy, takých bolo treba jednoducho „do knôtu“ vyhubiť.
Za čias vedenia vtedajšieho skorumpovaného pápeža Inocenta III. a najmä neskôr za Gregora IX., ktorých moc sa nápadnejšie od ostatných „otcov“ prepletala so svetskou mocou, žili kresťanskí katari, ktorí sa odlišovali od vtedajšieho sveta pokojom a dobrými vzťahmi medzi ľuďmi i spoločenskými vrstvami. Prekvitala tam skutočná láska k blížnemu. V krajine bolo veľa múdrych ľudí. Za takejto situácie bolo príťažlivé takto žiť. Nie čudo, že sa rady katarov začali rozrastať. Bolo treba tým odídencom z cirkvi ukázať, čo sa stane aj s ďalšími, ak by čo len pomysleli na akýsi azyl. Dôvod sa našiel. Veď katari napríklad vykladali, že sa v nebi vzbúrili anjeli, ktorých Boh poslal do pekla, a tí neskôr ovládli svet a zo Zeme urobili peklo. (Inak si nevedeli vysvetliť, prečo je tu toľko zla a nenávisti.) Kráľ sveta (diabol) vládne na zemi a dobrý Boh sa stane naším spoločníkom až po smrti. Na smrť sa vždy tešili.
Zrejme si niekto povedal – keď sa tešíte na smrť, tak Vám ju priblížime a čas odchodu zo sveta vám urýchlime. Pápež Inocent III. vyhlásil, že každý kto sa pokúsi vytvoriť si osobitný názor na Boha, má byť upálený. V rokoch 1208 až 1209 bola proti katarom vyhlásená križiacka výprava. Dvestotisíc žoldnierov pálilo všetko, čo im prišlo do cesty. Najväčšie besnenie sa odohralo v meste Bézies, kde za niekoľko dní pozabíjali všetko obyvateľstvo, vrátane detí. Vyhaslo tam dvadsaťtisíc životov. Tých, čo hľadali záchranu v chráme, spálili za živa aj s chrámom. Keď sa pýtali pápežského poverenca, ako majú postupovať, ak nevedia rozoznať „dobrých“ od „zlých“, dostali odpoveď – „Pobite ich všetkých, Pán si svojich už pozná“. Posledných dvesto katarov sa uchýlilo na hrad Montségur. Keď videli beznádejnosť situácie, po spoločných modlitbách otvorili brány hradu a so spevom a úsmevom sa vrhali do pripravených hraníc ohňa. Na tej lúke dodnes stojí na ich pamiatku malý kamenný obelisk.
Vatikán slávil víťazstvo nad týmto prvým masovým hnutím. Vymazal ho z povrchu zeme. Aspoň v to dúfal, veď celkovo zahynulo vyše milióna ľudí. Katarské učenie sa však rozšírilo do Európy a dlho pretrvávalo.
Bola to zrejme predzvesť všetkých protestantských neskorších vystúpení, s ktorými sa cirkev tiež „porátala“. Aj sám Luther bol daný do kliatby, čo znamenalo, že ho mohol hocikto beztrestne zabiť, a teda právom spupných a nadutých porušiť zákon Boží - n e z a b i j e š. Zákon ľudí bol vyzdvihnutý nad Boží zákon a nielen v katarskom, či Lutherovom prípade. Ale to už iste všetci poznáte, len si to pamätajte a nezabúdajte v ľahostajnosti, lebo idey protestantizmu boli vykúpené krvou miliónov nevinných obetí.
.: Autor: Mgr. Štefan Urbašík
