Aj keď by sa to na základe nadpisu tohto článku mohlo zdať, nebudem písať o cestách rôzneho druhu, či o situácii na nich, ale chcem vám priblížiť môj pohľad na cesty života, po ktorých kráčame s dôrazom na náš zbor.
Tak trošku sa zaoberám vývojom slovenskej spoločnosti v predchádzajúcich približne 90. rokoch s dôrazom na našu Radvaň. Píšem „našu Radvaň“, aj keď som už od narodenia až doteraz „hrdý obyvateľ“ banskobystrickej štvrte Uhlisko. Do Radvane to síce mám len nejaké tri - štyri kilometre, ale Radvaň bola pre mňa dlho prakticky neznámou. A to až dovtedy, kým som pred takmer 9 rokmi zavítal medzi ľudí, ktorých s Radvaňou nespájalo len miesto bydliska, ale spájala ich (bez ohľadu na bydlisko) predovšetkým príslušnosť ku mládeži, ktorá sa sformovala na radvanskej evanjelickej fare.
Postupne som sa popri pôsobení na mládeži dostal k spoznávaniu histórie nášho zboru a následne aj k spoznávaniu toho, čím Radvaň za posledných takmer sto rokov prešla. Aj vo svetle týchto skutočností by som vám chcel teraz priblížiť niekoľko postrehov, ktoré som získal počas svojho pôsobenia medzi ľuďmi z nášho zboru.
Východiskovou v tejto súvislosti je otázka - ako sa ľudia do tohto zboru dostali? Prvou možnosťou, je že sa do zboru fyzicky narodili (teda ich bydlisko územne patrí pod správu matkocirkvi Radvaň alebo pod niektorú z jej fílií v okolitých obciach). Zároveň je potrebné dodať, že ak sú títo ľudia v našom zbore, tak si zároveň aj museli príslušnosť k zboru udržať, a to napriek peripetiám socialistického i postsocialistického obdobia. Takže nehovorím o tzv. matrikových kresťanoch, ale o tých starších bratoch a sestrách, ktorých máme (sme mali) možnosť pravidelne stretnúť v našom kostolíku.
Do tejto prvej skupiny členov nášho zboru patria pôvodní, dnes už zväčša viac ako 70 - roční obyvatelia Radvane a okolitých obcí. Početnosť i možnosti príslušníkov tejto skupiny sa prirodzene zmenšujú, a tak akoby sa zmenšoval aj ich zástoj v zbore. No je potrebné si uvedomiť a zdôrazniť, že práve ľudia z tejto skupiny sú s miestnym zborom neraz spätí od útleho detstva. Prežili v zbore celý život, zažili pôsobenie viacerých kňazov, spolu s nimi zažili vzostupy i náročné obdobia v živote zboru, ale aj toho, čo k nemu fyzicky patrí – mám na mysli najmä náš kostol a všetko, čo je s ním spojené. Aktívne a so zanietením sa podieľali na opravách, údržbe a riadení kostola. V takomto úzkom prepojení s tunajším chrámom i farou a dianím okolo nich si postupne vyformovali predstavu o tom, ako by to „malo“ v našom kostolíku, či zbore vyzerať. Ich sily a možnosti sa vekom oslabovali, no stále sa snažia v rámci svojich možností prispieť, napríklad starostlivosťou, radou, či pôsobením v spevokole. Aj keď sú ich možnosti už obmedzené, stále veľmi intenzívne a neraz aj bolestne vnímajú všetko dianie okolo chrámu.
Druhú hlavnú skupinu členov zboru tvoria tí, ktorí do kontaktu s Radvaňou a následne s tunajším evanjelickým zborom prišli v súvislosti s prisťahovaním sa počas socialistického obdobia - a to predovšetkým na jedno zo sídlisk, ktoré vznikli na území starej Radvane (Kráľovej), resp. Fončordy, ktorá územne patrí pod Radvaň. Do tejto skupiny obyvateľov Radvane by vekovo mali patriť aj potomkovia členov zboru zaradených do prvej skupiny. Táto skupina je, vzhľadom na to že by teoreticky mohla byť najpočetnejšia (keďže zastúpenie ľudí v strednom či produktívnom veku v populácii je ďaleko najväčšie), medzi členmi zboru relatívne riedko zastúpená.
Prečo je to tak? Jednak je to dedičstvom socialistického obdobia, v ktorom títo ľudia vyrastali, a ktoré prinieslo všemožné tlaky a vplyvy, ktoré ľudí od viery a pôsobenia v cirkvi odťahovali. Zároveň sa mnohí z tejto skupiny dali oklamať zdaním, že popri množstve pracovných a rodinných povinností, ale aj najrozličnejších záujmov, im miesto pre vieru a jej aktívne prežívanie v ich živote nezostáva.
A tak najmä z uvedených dôvodov ľudí z tejto vekovej skupiny nájdete medzi aktívnymi členmi nášho zboru veľmi málo. Aj viacerí aktívni členovia zboru z tejto vekovej skupiny už zväčša dosiahli dôchodkový vek alebo k nemu nemajú až tak ďaleko. Napriek tejto skutočnosti sú títo ľudia často oporami zboru, preto ich nachádzame na dôležitých pozíciách vo vedení a v správe zboru i jeho majetku a majú aj významný podiel na osadenstve spevokolu dospelých. No a kde sú ľudia z tejto vekovej skupiny (a územnej i matrikovej príslušnosti k miestnym luteránom), ktorí by v zbore mali a mohli byť? Väčšinou sú vo svete (ani nie tak geograficky ako duchom), časť z nich sa v Radvanskom kostole ukáže v ktorýsi sviatok a časť z nich hľadá „náboženské vyžitie“ na inom mieste.
Do kategórie „ľudí v produktívnom veku“ aktívne pôsobiacich v našom zbore sa nie tak dávno dostali aj odchovanci miestnych mládežníckych stretnutí. Títo (ale nie len oni) sa už zďaleka do zboru nedostali len zásluhou pôvodnej územnej i matrikovej príslušnosti k luteránom a k Radvani. Pod vedením nášho brata farára Jána Kollára tu mládežníckymi stretnutiami prešlo a v rámci nich aktívne pôsobilo množstvo mladých ľudí, z ktorých sa formuje nové jadro zboru.
V rámci skupiny „mládežníkov najrozličnejšieho veku“ v zbore sa musíme podľa môjho názoru vyrovnať najmä s dvoma hlavnými skutočnosťami. Jednak je to tá skutočnosť, že mládežníci sa časom dostávajú do veku a postavenia, kedy si musia hľadať ďalšie smerovanie či už v ďalšom pokračovaní štúdia alebo pri hľadaní zamestnania a životného uplatnenia. A tak v tejto situácii ich kontakty s radvanským zborom často dostávajú trhliny a neraz sa celkom stratia. Vďaka Pánu Bohu za to, že viaceré dnes už rodinky, ale aj jednotlivci spojili svoje fungovanie s fungovaním v rámci nášho radvanského evanjelického a.v. zboru.
Druhú zásadnú skutočnosť vidím v tom, že mládež (samozrejme nie len ona) v našom zbore (ako aj každá ľudská aktivita nasmerovaná k Bohu) musí zákonite bojovať s útokmi diabla. Týka sa to každého jednotlivca a odráža sa to na mládeži (zbore) ako celku. Je to vlastne každodenný a ustavičný zápas s neuveriteľne zdatným, šikovným a mnohotvárnym protivníkom, proti ktorému máme len jedinú šancu – pevne sa držať viery v živého Boha, načúvať Jeho slovu a riadiť sa Jeho vedením. No, ale keďže sa nám to v potrebnej miere nie vždy darí, diabol si nájde medzierku (ale aj širokú cestu, ktorú mu nevedomky sami pripravíme), cez ktorú prenikne do našich životov a do života zboru (mládeže). A tak prichádzajú situácie, ktoré neraz oslabujú aj pevnosť a jednotu spoločenstva.
Tieto situácie nám zároveň majú slúžiť na poučenie a určite sa nedejú náhodne. Verím tomu, že sa z nich s Božou pomocou poučíme, ale dovoľte mi k nim vyjadriť môj osobný názor:
Je veľká škoda každého jedného človeka, ktorý bol alebo mohol byť platným členom spoločenstva Božích detí a teda Jeho služobníkom, a ktorého sme stratili. Nie je možné žiť v nostalgických spomienkach, je potrebné pokračovať v nastúpenej ceste, ktorú nám skrze svoje slovo ukázal Boh. Ale zároveň je potrebné ísť do pokory a do modlitieb za to, aby sme dokázali vo svojom vlastnom vnútri nájsť, priznať si a pracovať na odstránení (náprave) tých vecí, ktorými sme čo i len nevedomky prispeli k tomu, že diabol bol zase raz úspešný.
Náš (a nielen náš) cirkevný zbor je tvorený ľuďmi rôzneho veku, pôvodu, zamestnania, rodinnej a sociálnej situácie. Každý z týchto ľudí, ako aj každá (veková) skupina, do ktorej patrí, má svoje osobité prežívanie viery a zároveň osobitý pohľad na to, čo mu na fungovaní zboru vyhovuje viac či menej. Nie je možné povedať, že ktorýkoľvek z týchto pohľadov je viac či menej dôležitý, že niektorému pohľadu môžeme venovať viac či menej pozornosti, ako inému.
V tomto článočku som venoval pozornosť trom hlavným skupinám členov nášho zboru. Na ich príklade som chcel priblížiť to, že každá z týchto skupín má svoje potreby i problémy a bez toho, že by sme o nich vedeli nie je možné členov týchto skupín celkom pochopiť. To sa týka nielen členov uvedených skupín, ale všetkých členov zboru.
Samozrejme, zbor a dianie v ňom nie je možné „ušiť niekomu resp. každému na mieru“ a o to sa ani nie je dobré snažiť. Je totiž len jedno spojivo, ktoré má moc udržať pohromade tak rôznorodú masu ľudí, ktorá sa v zbore nachádza. Tým spojivom je viera v Pána Boha, viera v miesto, ktoré mi On pripravil a v úlohu, ktorú mi On určil. Je neuveriteľné ako sme si to my ľudia domotali a doplietli a čo všetko nás do kostola privádza, čo všetko v ňom (ne)hľadáme a naopak prečo vieru a pôsobenie v zbore odmietame, či hľadáme na inom mieste. Nemusí nám tu všetko vyhovovať, ale musí nás to jediné, vyššie spomenuté spojivo, spájať. To je jediná podmienka, ktorá nás dokáže preniesť cez osobné nedokonalosti, preniesť cez osobné ambície a predstavy, preniesť cez nezdary a posilniť v ďalšom fungovaní v spoločenstve. Amen.
Postupne som sa popri pôsobení na mládeži dostal k spoznávaniu histórie nášho zboru a následne aj k spoznávaniu toho, čím Radvaň za posledných takmer sto rokov prešla. Aj vo svetle týchto skutočností by som vám chcel teraz priblížiť niekoľko postrehov, ktoré som získal počas svojho pôsobenia medzi ľuďmi z nášho zboru.
Východiskovou v tejto súvislosti je otázka - ako sa ľudia do tohto zboru dostali? Prvou možnosťou, je že sa do zboru fyzicky narodili (teda ich bydlisko územne patrí pod správu matkocirkvi Radvaň alebo pod niektorú z jej fílií v okolitých obciach). Zároveň je potrebné dodať, že ak sú títo ľudia v našom zbore, tak si zároveň aj museli príslušnosť k zboru udržať, a to napriek peripetiám socialistického i postsocialistického obdobia. Takže nehovorím o tzv. matrikových kresťanoch, ale o tých starších bratoch a sestrách, ktorých máme (sme mali) možnosť pravidelne stretnúť v našom kostolíku.
Do tejto prvej skupiny členov nášho zboru patria pôvodní, dnes už zväčša viac ako 70 - roční obyvatelia Radvane a okolitých obcí. Početnosť i možnosti príslušníkov tejto skupiny sa prirodzene zmenšujú, a tak akoby sa zmenšoval aj ich zástoj v zbore. No je potrebné si uvedomiť a zdôrazniť, že práve ľudia z tejto skupiny sú s miestnym zborom neraz spätí od útleho detstva. Prežili v zbore celý život, zažili pôsobenie viacerých kňazov, spolu s nimi zažili vzostupy i náročné obdobia v živote zboru, ale aj toho, čo k nemu fyzicky patrí – mám na mysli najmä náš kostol a všetko, čo je s ním spojené. Aktívne a so zanietením sa podieľali na opravách, údržbe a riadení kostola. V takomto úzkom prepojení s tunajším chrámom i farou a dianím okolo nich si postupne vyformovali predstavu o tom, ako by to „malo“ v našom kostolíku, či zbore vyzerať. Ich sily a možnosti sa vekom oslabovali, no stále sa snažia v rámci svojich možností prispieť, napríklad starostlivosťou, radou, či pôsobením v spevokole. Aj keď sú ich možnosti už obmedzené, stále veľmi intenzívne a neraz aj bolestne vnímajú všetko dianie okolo chrámu.
Druhú hlavnú skupinu členov zboru tvoria tí, ktorí do kontaktu s Radvaňou a následne s tunajším evanjelickým zborom prišli v súvislosti s prisťahovaním sa počas socialistického obdobia - a to predovšetkým na jedno zo sídlisk, ktoré vznikli na území starej Radvane (Kráľovej), resp. Fončordy, ktorá územne patrí pod Radvaň. Do tejto skupiny obyvateľov Radvane by vekovo mali patriť aj potomkovia členov zboru zaradených do prvej skupiny. Táto skupina je, vzhľadom na to že by teoreticky mohla byť najpočetnejšia (keďže zastúpenie ľudí v strednom či produktívnom veku v populácii je ďaleko najväčšie), medzi členmi zboru relatívne riedko zastúpená.
Prečo je to tak? Jednak je to dedičstvom socialistického obdobia, v ktorom títo ľudia vyrastali, a ktoré prinieslo všemožné tlaky a vplyvy, ktoré ľudí od viery a pôsobenia v cirkvi odťahovali. Zároveň sa mnohí z tejto skupiny dali oklamať zdaním, že popri množstve pracovných a rodinných povinností, ale aj najrozličnejších záujmov, im miesto pre vieru a jej aktívne prežívanie v ich živote nezostáva.
A tak najmä z uvedených dôvodov ľudí z tejto vekovej skupiny nájdete medzi aktívnymi členmi nášho zboru veľmi málo. Aj viacerí aktívni členovia zboru z tejto vekovej skupiny už zväčša dosiahli dôchodkový vek alebo k nemu nemajú až tak ďaleko. Napriek tejto skutočnosti sú títo ľudia často oporami zboru, preto ich nachádzame na dôležitých pozíciách vo vedení a v správe zboru i jeho majetku a majú aj významný podiel na osadenstve spevokolu dospelých. No a kde sú ľudia z tejto vekovej skupiny (a územnej i matrikovej príslušnosti k miestnym luteránom), ktorí by v zbore mali a mohli byť? Väčšinou sú vo svete (ani nie tak geograficky ako duchom), časť z nich sa v Radvanskom kostole ukáže v ktorýsi sviatok a časť z nich hľadá „náboženské vyžitie“ na inom mieste.
Do kategórie „ľudí v produktívnom veku“ aktívne pôsobiacich v našom zbore sa nie tak dávno dostali aj odchovanci miestnych mládežníckych stretnutí. Títo (ale nie len oni) sa už zďaleka do zboru nedostali len zásluhou pôvodnej územnej i matrikovej príslušnosti k luteránom a k Radvani. Pod vedením nášho brata farára Jána Kollára tu mládežníckymi stretnutiami prešlo a v rámci nich aktívne pôsobilo množstvo mladých ľudí, z ktorých sa formuje nové jadro zboru.
V rámci skupiny „mládežníkov najrozličnejšieho veku“ v zbore sa musíme podľa môjho názoru vyrovnať najmä s dvoma hlavnými skutočnosťami. Jednak je to tá skutočnosť, že mládežníci sa časom dostávajú do veku a postavenia, kedy si musia hľadať ďalšie smerovanie či už v ďalšom pokračovaní štúdia alebo pri hľadaní zamestnania a životného uplatnenia. A tak v tejto situácii ich kontakty s radvanským zborom často dostávajú trhliny a neraz sa celkom stratia. Vďaka Pánu Bohu za to, že viaceré dnes už rodinky, ale aj jednotlivci spojili svoje fungovanie s fungovaním v rámci nášho radvanského evanjelického a.v. zboru.
Druhú zásadnú skutočnosť vidím v tom, že mládež (samozrejme nie len ona) v našom zbore (ako aj každá ľudská aktivita nasmerovaná k Bohu) musí zákonite bojovať s útokmi diabla. Týka sa to každého jednotlivca a odráža sa to na mládeži (zbore) ako celku. Je to vlastne každodenný a ustavičný zápas s neuveriteľne zdatným, šikovným a mnohotvárnym protivníkom, proti ktorému máme len jedinú šancu – pevne sa držať viery v živého Boha, načúvať Jeho slovu a riadiť sa Jeho vedením. No, ale keďže sa nám to v potrebnej miere nie vždy darí, diabol si nájde medzierku (ale aj širokú cestu, ktorú mu nevedomky sami pripravíme), cez ktorú prenikne do našich životov a do života zboru (mládeže). A tak prichádzajú situácie, ktoré neraz oslabujú aj pevnosť a jednotu spoločenstva.
Tieto situácie nám zároveň majú slúžiť na poučenie a určite sa nedejú náhodne. Verím tomu, že sa z nich s Božou pomocou poučíme, ale dovoľte mi k nim vyjadriť môj osobný názor:
Je veľká škoda každého jedného človeka, ktorý bol alebo mohol byť platným členom spoločenstva Božích detí a teda Jeho služobníkom, a ktorého sme stratili. Nie je možné žiť v nostalgických spomienkach, je potrebné pokračovať v nastúpenej ceste, ktorú nám skrze svoje slovo ukázal Boh. Ale zároveň je potrebné ísť do pokory a do modlitieb za to, aby sme dokázali vo svojom vlastnom vnútri nájsť, priznať si a pracovať na odstránení (náprave) tých vecí, ktorými sme čo i len nevedomky prispeli k tomu, že diabol bol zase raz úspešný.
Náš (a nielen náš) cirkevný zbor je tvorený ľuďmi rôzneho veku, pôvodu, zamestnania, rodinnej a sociálnej situácie. Každý z týchto ľudí, ako aj každá (veková) skupina, do ktorej patrí, má svoje osobité prežívanie viery a zároveň osobitý pohľad na to, čo mu na fungovaní zboru vyhovuje viac či menej. Nie je možné povedať, že ktorýkoľvek z týchto pohľadov je viac či menej dôležitý, že niektorému pohľadu môžeme venovať viac či menej pozornosti, ako inému.
V tomto článočku som venoval pozornosť trom hlavným skupinám členov nášho zboru. Na ich príklade som chcel priblížiť to, že každá z týchto skupín má svoje potreby i problémy a bez toho, že by sme o nich vedeli nie je možné členov týchto skupín celkom pochopiť. To sa týka nielen členov uvedených skupín, ale všetkých členov zboru.
Samozrejme, zbor a dianie v ňom nie je možné „ušiť niekomu resp. každému na mieru“ a o to sa ani nie je dobré snažiť. Je totiž len jedno spojivo, ktoré má moc udržať pohromade tak rôznorodú masu ľudí, ktorá sa v zbore nachádza. Tým spojivom je viera v Pána Boha, viera v miesto, ktoré mi On pripravil a v úlohu, ktorú mi On určil. Je neuveriteľné ako sme si to my ľudia domotali a doplietli a čo všetko nás do kostola privádza, čo všetko v ňom (ne)hľadáme a naopak prečo vieru a pôsobenie v zbore odmietame, či hľadáme na inom mieste. Nemusí nám tu všetko vyhovovať, ale musí nás to jediné, vyššie spomenuté spojivo, spájať. To je jediná podmienka, ktorá nás dokáže preniesť cez osobné nedokonalosti, preniesť cez osobné ambície a predstavy, preniesť cez nezdary a posilniť v ďalšom fungovaní v spoločenstve. Amen.
Autor: Tomáš Chorvát
