Z toho, čo som zatiaľ odpozeral, sa mi zdá, že tu prevládajú protestantské cirkvi. Raz som počul niečo také, že kde prevládajú katolíci, tam je dobrá ekonomika a tam, kde prevládajú protestanti, tam sa dobre žije. Tak možno na tom bude aj niečo pravdy. Zoberme si taký autobus. U nás si to človek spojí s nevrlými autobusármi, ktorí nás chcú mať z autobusu vyšupnutých ako rýchlo sa to len dá . Tu je to práve naopak, pri vstupe do autobusu Vás prekvapí, keď sa vysmiaty autobusár pozdraví a spýta sa Vás, ako sa máte, častokrát je tomu tak aj v obchodoch a ľudia veľmi radi používajú slová ako vynikajúce, ľúbezné, bravúrne (všetko veľmi silné slová). Druhým prekvapením je, keď niekto vystupuje, tak sa poďakuje vodičovi a vodič mu vďaku opätuje. Ale to som teraz odbočil od toho, čo som chcel povedať. Kresťania. Stretli sme sa už s viacerými a u jedných aj bývame, ale o tom potom.
V anglickej škole, kde to ovládajú aziati a arabi som párkrát načrel do témy Biblia a Ježiš – bolo to hlavne na hodinách, keď sa pýtali na náš názor. Tam som sa zoznámil aj s jednou spolužiačkou (Suyon) a spolužiakom (Lee), ktorí boli z Južnej Kórei a sú takisto kresťania. Ako prvé sme sa ich pýtali, že z akej cirkvi sú, (táto otázka sa na Slovensku bežne dáva) a oni že majú vlastný kórejský kostol. Niekedy je ťažké komunikovať v cudzom jazyku, tak sme si mysleli, že nás nepochopili. Naša druhá otázka teda bola, či sú katolíci alebo protestanti. Oni nič. Ja či poznajú pápeža (pope v ang.). Tiež nič, nemali ani páru, kto to je ten pope, oni mali len Bibliu. Toto zistenie nás potešilo. S Leem sme mali širší rozhovor na jednej grilovačke. Pýtali sme sa, či číta Bibliu, či verí, a tak. Zistili sme, že jeho otec sa zaňho stále modlí, aby našiel cestu k Pánu. Vravel, že sa ešte nestretol s Bohom, ale bolo na ňom vidno, že by to rád dokázal. Povzbudzovali sme ho tým, že keď bude úprimne veriť v Pána a bude sa k nemu modliť a predkladať mu svoje túžby a myšlienky, tak mu isto odpovie a vypočuje ho. Vravel som mu, že čítame Bibliu každý deň ráno aj večer a že je dôležité čítať. V tom sa aj jedno dievča zo Švajčiarska, volala sa Lucia (stála tam celý náš rozhovor) spýtala, či ozaj čítame každý deň. Nakoniec s nami súhlasil, že je dôležité čítať Bibliu a snažiť sa. Z peňaženky vytiahol aj papierik, na ktorom mal napísaný veršík z Biblie (po kórejsky). Tento veršík mu dali rodičia, nech si ho číta, aby vedel, že Hospodin je jeho Pán. V škole sme mali aj takú malú partiu ľudí, s ktorými sme boli aj na výlete a mali sme k nim bližší vzťah ako k ostatným. Dvaja boli z Tajwanu - Helen a Willi a jedna z Japonska – Migumi (nenechajte sa zmiasť menami, dávajú si niekedy anglické mená, lebo ich skutočné sú ťažké na výslovnosť). Počuli naše rozhovory o Bohu a mali sme pocit, že by radi v niečo verili. Tak sme sa rozhodli, že im darujeme Biblie. V jednom kresťanskom obchode sa nám podarilo kúpiť čínsky a japonský preklad. Potešili sa z darčekov a osobne sa s Dáškou sa za nich každý deň modlíme, aby ich Pán privítal a pomohol im. Teraz je to len na nich, či sa rozhodnú zdielať s nami Lásku Božiu a budeme ich môcť nazvať bratmi a sestrami.
Teraz trošku z domácnosti - tým mám namysli miesta, kde sme bývali a bývame tu, na Novom Zélande. Ešte tri dni pred odletom na NZ sme nemali isté bývanie. Ale Pán nám s tým pomohol a podarilo sa nám uchýliť sa k jednej rodine, kde bývali spolu párik, ktorý tvoril kiwi muž Paul (tak sa nazývajú domáci) a žena z Maďarska Eva (bola tehotná, čakala chlapca) a mali chutné bábätko menom Maya. Neboli manželia, neboli ani kresťania (aj keď sme tam našli maďarskú Bibliu, ale vlastniť neznamená veriť). Ich život bol asi taký, že Paul išiel ráno do roboty. Eva bola doma a chystala večeru, starala sa o malú. Keď prišiel Paul z roboty, tak sa najedli a Paul prebral starostlivosť o Mayu. Eva potom začala pracovať na svojej robote (robila popri tom ako bola doma). Tak vlastne netrávili spolu veľa času. Sem - tam sa pohádali, sem - tam sa pourážali, potrucovali si a zas sa nejako zmierili, keď už majú to dieťa spolu... a tak to išlo stále dookola. No čo je toto za robota. Ja ako veriaci kresťan, dlžník Boží, sa modlím aj za túto rodinu, nech prídu k rozumu. Modlím sa a v mojom manželstve s mojou milovanou manželkou Dáškou sa snažím zotrvávať na Božej pravde. Modlím sa aj za Vás, aby ste vytrvali v Bohu. Je dôležité sa rozprávať, diskutovať a snažiť sa všetko zlepšiť, ale hlavne, aby nás viedol Ježiš Kristus.
Do tejto rodiny sa potom prisťahovala Číňanka, 17 alebo 18 ročná dievčina menom Karisa. Na naše ďalšie prekvapenie sme zistili, že aj v Číne sa šíri meno Ježiš v Biblickej podobe. Po rozhovore sme zistili, že uverila len nedávno. Jej teta je farárka v kostole v Číne a tesne pred odchodom na NZ uverila. Tu sa dala aj pokrstiť. A darovala nám jednu čínsku Bibliu, ktorú sme potom darovali, ako som spomínal vyššie, jednému z našich spolužiakov.
Našu terajšiu rodinu sme si s Božou pomocou našli jeden deň predtým, ako sme sa museli sťahovať z prvého domu. V jednom supermarkete na nástenke s oznamami sme našli odkaz, že kresťanská rodina hľadá kresťana na prenajatie izby. Tak bývame teraz u nich. Sú to kiwi pár Debbie a Kevin, z anglikánskej cirkvi. Navštevujú kostol, čítajú si každé ráno pri stole nejaké knižky, na ktorých je napísané chlieb náš každodenný, modlia sa pred jedlom, ale aj tak nás niekedy napadne, že tu nie je niečo v poriadku, keď počujeme a vidíme Debbie, ako sa vie nahnevať a v pohode nakričať na Kevina aj pred nami, keď nás napáda, že máme veľkú ekologickú stopu, že veľa jeme, že na Slovensku musia byť tuční ľudia, že je nezdravé byť stále a všade spolu (tým myslí mňa a Dášku). V pohode nám oznámi, že je panovačná a vraví veci na rovinu. My sme však do hádok nevstupovali, sme presvedčení, že hádky nikam nevedú. Je to na zamyslenie, my tiež nie sme dokonalí a sme hriešni a všetko aj tak rozsúdi náš Pán Boh. My sa môžeme len modliť a hľadať chyby najprv vo svojom oku. Momentálne je všetko ustálené, celkovo sú vzťahy dobré, pokiaľ robíme, čo sa od nás očakáva.
Zhrnul by som to slovami, že ani to, že sa voláme a oslovujeme sa kresťanmi neznamená nič, kým naozaj nemáme v srdi Ježiša Krista a nerobíme to, čo nás učí Boh. Modlím sa k Pánu, aby nám dával svoju lásku, požehnanie, vedenie, aby sme neboli nikdy pyšní, aby sme boli krotkí, aby bol s nami Pán Boh spokojný.
Povzbudzujme sa vo svedeckej činnosti. Nech má z nás Náš Pán Ježiš Kristus radosť.
Teraz trošku z domácnosti - tým mám namysli miesta, kde sme bývali a bývame tu, na Novom Zélande. Ešte tri dni pred odletom na NZ sme nemali isté bývanie. Ale Pán nám s tým pomohol a podarilo sa nám uchýliť sa k jednej rodine, kde bývali spolu párik, ktorý tvoril kiwi muž Paul (tak sa nazývajú domáci) a žena z Maďarska Eva (bola tehotná, čakala chlapca) a mali chutné bábätko menom Maya. Neboli manželia, neboli ani kresťania (aj keď sme tam našli maďarskú Bibliu, ale vlastniť neznamená veriť). Ich život bol asi taký, že Paul išiel ráno do roboty. Eva bola doma a chystala večeru, starala sa o malú. Keď prišiel Paul z roboty, tak sa najedli a Paul prebral starostlivosť o Mayu. Eva potom začala pracovať na svojej robote (robila popri tom ako bola doma). Tak vlastne netrávili spolu veľa času. Sem - tam sa pohádali, sem - tam sa pourážali, potrucovali si a zas sa nejako zmierili, keď už majú to dieťa spolu... a tak to išlo stále dookola. No čo je toto za robota. Ja ako veriaci kresťan, dlžník Boží, sa modlím aj za túto rodinu, nech prídu k rozumu. Modlím sa a v mojom manželstve s mojou milovanou manželkou Dáškou sa snažím zotrvávať na Božej pravde. Modlím sa aj za Vás, aby ste vytrvali v Bohu. Je dôležité sa rozprávať, diskutovať a snažiť sa všetko zlepšiť, ale hlavne, aby nás viedol Ježiš Kristus.
Do tejto rodiny sa potom prisťahovala Číňanka, 17 alebo 18 ročná dievčina menom Karisa. Na naše ďalšie prekvapenie sme zistili, že aj v Číne sa šíri meno Ježiš v Biblickej podobe. Po rozhovore sme zistili, že uverila len nedávno. Jej teta je farárka v kostole v Číne a tesne pred odchodom na NZ uverila. Tu sa dala aj pokrstiť. A darovala nám jednu čínsku Bibliu, ktorú sme potom darovali, ako som spomínal vyššie, jednému z našich spolužiakov.
Našu terajšiu rodinu sme si s Božou pomocou našli jeden deň predtým, ako sme sa museli sťahovať z prvého domu. V jednom supermarkete na nástenke s oznamami sme našli odkaz, že kresťanská rodina hľadá kresťana na prenajatie izby. Tak bývame teraz u nich. Sú to kiwi pár Debbie a Kevin, z anglikánskej cirkvi. Navštevujú kostol, čítajú si každé ráno pri stole nejaké knižky, na ktorých je napísané chlieb náš každodenný, modlia sa pred jedlom, ale aj tak nás niekedy napadne, že tu nie je niečo v poriadku, keď počujeme a vidíme Debbie, ako sa vie nahnevať a v pohode nakričať na Kevina aj pred nami, keď nás napáda, že máme veľkú ekologickú stopu, že veľa jeme, že na Slovensku musia byť tuční ľudia, že je nezdravé byť stále a všade spolu (tým myslí mňa a Dášku). V pohode nám oznámi, že je panovačná a vraví veci na rovinu. My sme však do hádok nevstupovali, sme presvedčení, že hádky nikam nevedú. Je to na zamyslenie, my tiež nie sme dokonalí a sme hriešni a všetko aj tak rozsúdi náš Pán Boh. My sa môžeme len modliť a hľadať chyby najprv vo svojom oku. Momentálne je všetko ustálené, celkovo sú vzťahy dobré, pokiaľ robíme, čo sa od nás očakáva.
Zhrnul by som to slovami, že ani to, že sa voláme a oslovujeme sa kresťanmi neznamená nič, kým naozaj nemáme v srdi Ježiša Krista a nerobíme to, čo nás učí Boh. Modlím sa k Pánu, aby nám dával svoju lásku, požehnanie, vedenie, aby sme neboli nikdy pyšní, aby sme boli krotkí, aby bol s nami Pán Boh spokojný.
Povzbudzujme sa vo svedeckej činnosti. Nech má z nás Náš Pán Ježiš Kristus radosť.
Autor: Jarko Beňo
