Pán Boh žehnaj všetkým nám.
A máme po vianočných sviatkoch, je tu ďalší rok, nové kázne, kázne na pokračovanie, bol tu seriál adventný, aj vianočný - prešľapovať, alebo ísť v ústrety. Dáš sa vidieť Boží človek, máš zodpovednosť....
A máme po vianočných sviatkoch, je tu ďalší rok, nové kázne, kázne na pokračovanie, bol tu seriál adventný, aj vianočný - prešľapovať, alebo ísť v ústrety. Dáš sa vidieť Boží človek, máš zodpovednosť....
Prečo na toto spomínam? No práve tieto kázne prebudili vo mne myšlienky, aby som žila svoj život cez Písmo Sväté.
Silvestrovská kázeň na tému: Dáš sa vidieť? Moje a naše škvrny v hriešnom živote..... ale čo s tým.... citujem „Treba povedať, čo pomôže návšteva kostola“...... a pokračovanie.... „zložiť z milosti Božej starého človeka, vyzliecť starého človeka“ a tu to začalo, tieto slová zo silvestrovskej kázne sa mi stále vracajú. Vtlačili sa mi aj dvakrát do sna, v sne som začala aj písať článok do nášho časopisu, tak som ten tlak nevydržala a šup s tým na papier.
Učila som náboženstvo všetkých žiakov, pomáhala pri príprave konfirmantov, často som počula a aj zvestovala, že nie je dobre byť v kostole formálne, ale odložiť starého človeka, obliecť znovuzrodeného človeka, za pomoci milosti Božej... a celé tieto sviatky som pozerala po kostole a hľadala som, kde sú naši konfirmanti? Nikde, ani jeden, kde sú mladí, čo chodili na náboženstvo, v roku 1998 ich bolo 80, kde sú? Nevidela som veľa dospelých, odišli - naveky a boli horliví... Ale koľko dospelých, ktorí žijú, a predsa nie sú tu, v našom kostolíku. Kde sú tie časy, keď nebolo žiadne miesto na sedenie a dokonca ani na státie... prečo teraz nie? Bolo mi veľmi smutno, a tak som cez tento sviatočný čas prosila Pána Boha, aby mi pomohol nájsť odpoveď.
šudia, ktorí prídu raz - dvakrát do roka, nerozumejú, čo im chce Boh povedať cez kázne, odnášajú si len útržky kázní alebo len to, že kázeň bola dlhá a niektorí sú úplne vyvalení z toho, že si píšeme poznámky, aby sme si mohli kázeň aj doma pripomenúť. Často si mladí ľudia, s ktorými som robila, hovorili, že načo chodiť do kostola, však aj brat farár hovoril "čo pomôže návšteva kostola".. Toto si pamätajú skoro všetci a ľahko si vedia sami seba ospravedlniť, keď sem nechodia, ale pokračovanie... činiť pokánie, čítať Písmo, Božia milosť v mene Ježiš nás premení, Boh je naša istota, čo s nami robia hriešne škvrny života.... zdá sa, že tieto časti kázní väčšina nevníma.
Sme nehodní, mnohí si veľakrát vyberáme z kázni len to, čo sa nám hodí, aby sme nevybočili z doterajšieho smeru. Dovolím si teraz povedať n á v š t e v a k o s t o l a n á m p o m ô ž e a a j p o m á h a. Nestačí byť sám v komôrke, ale skúsme priložiť aj pravidelnú návštevu služieb Božích a prosím Pána Boha, aby sme si neodnášali len zdrapy a útržky z kázní, ale všetko. Túžme byť s bratmi a sestrami v kostole a aj po službách Božích, aby sme sa vzájomne posilňovali vo viere a celým svojím vnútrom prijímali slovo Božie a posilnení odovzdávali ho rodine a všade.
Pán Boh žehnaj všetkým nám, neodchádzajme zo spoločenstva, prichádzajme každú nedeľu. Volám vás, mladí, či starí, zdraví, či chorí, veľkí, či malí: Poďte, poďme k nám do kostolíka, Ježiš nás všetkých miluje.
Silvestrovská kázeň na tému: Dáš sa vidieť? Moje a naše škvrny v hriešnom živote..... ale čo s tým.... citujem „Treba povedať, čo pomôže návšteva kostola“...... a pokračovanie.... „zložiť z milosti Božej starého človeka, vyzliecť starého človeka“ a tu to začalo, tieto slová zo silvestrovskej kázne sa mi stále vracajú. Vtlačili sa mi aj dvakrát do sna, v sne som začala aj písať článok do nášho časopisu, tak som ten tlak nevydržala a šup s tým na papier.
Učila som náboženstvo všetkých žiakov, pomáhala pri príprave konfirmantov, často som počula a aj zvestovala, že nie je dobre byť v kostole formálne, ale odložiť starého človeka, obliecť znovuzrodeného človeka, za pomoci milosti Božej... a celé tieto sviatky som pozerala po kostole a hľadala som, kde sú naši konfirmanti? Nikde, ani jeden, kde sú mladí, čo chodili na náboženstvo, v roku 1998 ich bolo 80, kde sú? Nevidela som veľa dospelých, odišli - naveky a boli horliví... Ale koľko dospelých, ktorí žijú, a predsa nie sú tu, v našom kostolíku. Kde sú tie časy, keď nebolo žiadne miesto na sedenie a dokonca ani na státie... prečo teraz nie? Bolo mi veľmi smutno, a tak som cez tento sviatočný čas prosila Pána Boha, aby mi pomohol nájsť odpoveď.
šudia, ktorí prídu raz - dvakrát do roka, nerozumejú, čo im chce Boh povedať cez kázne, odnášajú si len útržky kázní alebo len to, že kázeň bola dlhá a niektorí sú úplne vyvalení z toho, že si píšeme poznámky, aby sme si mohli kázeň aj doma pripomenúť. Často si mladí ľudia, s ktorými som robila, hovorili, že načo chodiť do kostola, však aj brat farár hovoril "čo pomôže návšteva kostola".. Toto si pamätajú skoro všetci a ľahko si vedia sami seba ospravedlniť, keď sem nechodia, ale pokračovanie... činiť pokánie, čítať Písmo, Božia milosť v mene Ježiš nás premení, Boh je naša istota, čo s nami robia hriešne škvrny života.... zdá sa, že tieto časti kázní väčšina nevníma.
Sme nehodní, mnohí si veľakrát vyberáme z kázni len to, čo sa nám hodí, aby sme nevybočili z doterajšieho smeru. Dovolím si teraz povedať n á v š t e v a k o s t o l a n á m p o m ô ž e a a j p o m á h a. Nestačí byť sám v komôrke, ale skúsme priložiť aj pravidelnú návštevu služieb Božích a prosím Pána Boha, aby sme si neodnášali len zdrapy a útržky z kázní, ale všetko. Túžme byť s bratmi a sestrami v kostole a aj po službách Božích, aby sme sa vzájomne posilňovali vo viere a celým svojím vnútrom prijímali slovo Božie a posilnení odovzdávali ho rodine a všade.
Pán Boh žehnaj všetkým nám, neodchádzajme zo spoločenstva, prichádzajme každú nedeľu. Volám vás, mladí, či starí, zdraví, či chorí, veľkí, či malí: Poďte, poďme k nám do kostolíka, Ježiš nás všetkých miluje.
Autor: Viera Voskárová - kantorka
