Nikdy sme neboli na poriadnej dovolenke. Celý svet cestuje hore - dole, dovolenka sem, exotická cesta tam. Človeka to vtiahne. Kúpili sme si s mužom letenky do Ameriky. Ťahalo ma tam najmä odhodlanie vyrovnať sa so svojou minulosťou. Môj otec žije už skoro 20 rokov v USA a za celý ten čas sme sa videli 0-krát. Náš Pán však vedel, prečo mi zabránil v ceste za ním. Moja túžba napraviť všetky krivdy a príkoria, ktoré mi otec v detstve svojou neprítomnosťou spôsobil, bola taká silná, že keby som sa tam vtedy bola dostala, spôsobila by som mu zrejme veľa bolesti. Ale nie o tom som chcela... Vlastne mi tento neuskutočnený výlet len prispel k pocitu, že zase sa nám nikam nepodarilo cestovať. Naše dovolenky a výlety väčšinou sprevádzal akýsi stres či neistota. Kto vie? Nechápem prečo, ale vždy nám to komplikovali nejaké objektívne príčiny, od počasia až po deti. Po tom, čo sme sa presťahovali do iného mesta, po dvoch za sebou nasledujúcich tehotenstvách a mnohých nevyhnutných investíciách, konečne nastala priaznivá situácia na moju vytúženú dovolenku. A teraz sa lieta už aj zo Sliača. Wow, tak to by sme zvládli aj s malými deťmi.

  Pol roka dopredu som prehľadávala zájazdy ako šialená. Už ma oči boleli, čo sa mi tam stále mihali obrázky hotelov, a predsa som neprestávala. Mala som pocit že „spasenie“ mám na dosah... Uvedomovala som si, že nie som celkom v poriadku, ale tá túžba ležať pod slnečníkom z obrázku bola silnejšia. Normálna telesná žiadosť! „Ale keď ja mám na to právo!“, myslela som si. Takmer všetko bolo dokonale naplánované. Dôveru som vložila do známej, ktorá predáva zájazdy, a tak som neváhala a dala som na jej odporúčania. Zdalo sa mi, že stredisko, kam ideme je blízko letiska, ale že sa tam nelieta, to mi nik nepovedal. Na to som prišla týždeň pred odletom. A čo ma totálne odrovnalo, bola informácia, že náš let zo Sliača je zrušený! Aká krivda! Tak ja sa tu potím, aby to bolo tip-top, vybavujem v predstihu zájazd, na ktorý pôjdeme 2, maximálne 3 hodinky a výsledkom toho je, že tam pôjdeme celý deň. Svet je zasa len proti mne. Toto bola naozajstná katastrofa. Aspoň som to tak vnímala. Čo kresťania nemôžu ísť na normálnu dovolenku? Tušila som však, že to je dôsledok mojej pýchy a snahy zabezpečiť si vlastné blaho. Aj keď nerada, priznala som prehru. Pokorená som sa modlila, aby som tú cestu nemusela podstúpiť , pretože cestovať s 9 mesačným dieťaťom po letiskách a tri a pol hodiny do strediska, ktoré mi v tej chvíli už vôbec nepripadalo také atraktívne, bolo ako dobrovoľné utrpenie, za ktoré som navyše zaplatila peniaze. Jedinou možnosťou bolo vložiť sa do Pánových rúk a s dôverou čakať, čo sa stane. Často sa pred Bohom hanbím ako malé dieťa, ale popri tom viem, že On ma má aj napriek mojím prešľapom rád. Je to, ako keby som strašne chcela ísť na veľký tobogan, ale potrebujem, aby tam šiel so mnou, lebo inak by som sa asi utopila. Presne to sa aj stalo. Budem sa asi musieť viac učiť od svojich detí. „Buďte ako deti...“, Pán hovorí.  A celé to dopadlo asi takto:  naše deti zvládli cestu naozaj dobre. Poležala som si na slniečku a nechala som si vlnami obmývať nohy. Bol to dobrý pocit vidieť naše deti šťastné a čľapkať sa vo vode. Teraz môžem hovoriť o úspešnej dovolenke a ešte o úspešnejšej Božej škole. Som Pánovi vďačná najmä za to, že nás nikdy neprestáva vyučovať a vychovávať.

---