Svet okolo nás sa prudko mení. Môj spôsob života je na míle vzdialený životu mojich predkov len dve generácie dozadu. Všade na západe priamo úmerne s rastúcou životnou úrovňou klesá záujem o kresťanstvo, z chrámov sa stávajú múzeá, galérie, ubytovacie zariadenia alebo mešity. Vynára sa otázka, ako na túto celospoločenskú zmenu v cirkvi ako spoločenstve veriacich reagovať a spolu s ňou aj dva myšlienkové prúdy ponúkajúce sa ako odpoveď. Prvý s názvom tradícia neobstojí už len zo spomínaného dôvodu obrovskej zmeny spôsobu života súčasníka oproti minulosti. Cirkev už dávno nemá monopol na kultúru, či vzdelanie. S druhým, akýmsi dobiehaním sveta v atraktivite ponuky cirkvi, je to trochu zložitejšie.
Ak sa myšlienkami vrátime v čase späť niekoľko storočí dozadu, až po rozdelenie a zánik Rímskej ríše, nájdeme niekoľko spoločných čŕt dominujúcich každej spoločenskej epoche. Až po nástup osvietenstva sa hľadali odpovede na otázky života, vesmíru a vôbec, vo viere v Boha, vo viere v prírodné kulty, alebo v inej náboženskej, prípadne politickej autorite (pápež, panovník). Osvietenstvo sa snažilo nahradiť tieto autority názormi, ktoré sú výsledkom činnosti ľudského rozumu a zároveň obstoja pred jeho kritikou. Bohom osvietenstva sa stal ľudský rozum. Neskôr sa predstavitelia filozofického modernizmu domnievali, že na základe všeobecného pokroku presiahli svojich predchodcov. Moderna predstavuje prúdy a hnutia, ktoré sa snažia prekonať rôzne chyby a nedostatky predchádzajúceho, teda „starého“ a „nemoderného“. Všetky tieto myšlienkové prúdy mali spoločného menovateľa: hľadanie pravdy. Akurát ju každý hľadal niekde inde. Až nastúpila postmoderna, ktorá hlása, že žiadna pravda neexistuje a preto nemá význam ju hľadať. Vedúcou filozofickou postavou postmoderny už nie je vedec, ktorý verí, že našiel pevný bod, z ktorého hýbe svetom, ale jeho proťajšok, skeptik, ktorý zdôrazňuje našu podmienenosť a konečnosť, ktorý vie, že jeho pohľad je iba jedným z množstva možných, že je provizórny a už zajtra prekonaný. Postmoderný skeptik sa na rozdiel od metafyzika domnieva, že existuje množstvo protirečiacich si pozícií, že všetko vedenie je pochybné a predbežné a dnešná pravda sa zajtra môže ukázať ako omyl. Postmoderna sa skrátka vzdala hľadania pravdy a vyhlásila, že pravda nie je poznateľná.
K takémuto postmodernému zmýšľaniu nás doviedli trpké historické skúsenosti s vojnami, ktoré po sebe zanechali tisíce až milióny mŕtvych. V Egypte, v Rímskej ríši alebo v iných starovekých ríšach bol panovník uctievaný ako boh, ktorý mal vždy pravdu. Kto odporoval, bol odsúdený na smrť. Džingischán na svojich výpravách dobyl takmer štvrtinu súše na zemi, čo predstavuje dodnes najväčšiu suchozemskú ríšu na zemi. A zanechal po sebe smrť a spúšť. V prvej svetovej vojne žehnali rímsko-katolícki kňazi jednej a protestantskí druhej bojujúcej strane. Najviac mŕtvych zanechala druhá svetová vojna, stret dvoch ateistických ideológií, z ktorých každá si nárokovala na absolútnu pravdu.
A tak nastupuje postmoderna. Postmodernizmus predstavuje odmietnutie filozofie, ktorá charakterizovala západné myslenie od jej samého začiatku. V cirkvi, ktorej určením je hlásať evanjelium ako jedinú životnú cestu a pravdu, sa vynára otázka: ako komunikovať s postmoderným človekom?
Problém postmoderného zmýšľania je v obrovskom rozpore medzi filozofiou a žitou realitou. Objektívne každý jeden človek na zemi sa raz narodil a raz určite aj zomrie. Každý ľudský jedinec, aj keby sa jednalo o umelé oplodnenie, či klonovanie, má z genetického hľadiska vždy len jedného jedinečného biologického otca a vždy len jednu jedinečnú biologickú matku. Hoci by postmoderný človek chcel mať všetko pod kontrolou („robím si, čo chcem“), na väčšinu udalostí svojho života nemáme absolútne žiadny dosah. Nevyberáme si, komu a do akej rodiny sa narodíme, nevyberáme si náš materinský jazyk, ani krajinu, do ktorej sa narodíme. Nevyberáme si ani historickú epochu, v ktorej budeme žiť, materiálne, ani duševné zabezpečenie, pohlavie, športový, technický, či umelecký talent, ani IQ. Hoci by sme strašne chceli nájsť elixír pozemského večného života, žiadne zázračné lieky, elixíry ani plastické operácie na dni konca našej životnej púte nič nezmenia.
Každé vyhlásenie nejakej absolútnej pravdy („Ja som cesta, pravda i život“) postmoderného človeka neuveriteľne rozhodí a častokrát vyprovokuje dokonca až k agresívnym a pudovým reakciám plných hnevu. Nečudujme sa, postmoderný človek verí, že žiadna objektívna pravda neexistuje. Existujú len subjektívne pravdy, jeden človek má tú, druhý zas inú, preto víťazí ideál tolerancie ako novodobej dogmy. Vedie to až k neuveriteľným absurditám typu „intolerancia nebude tolerovaná“ z úst novodobých postmoderných obhajcov tzv. univerzálnych ľudských práv. A tak sú na západe – úplne netolerantne - postihovaní, pokutovaní a z práce prepúšťaní tí, ktorí naďalej trvajú na svojom presvedčení a pravde.
V postmodernom myslení hľadanie pravdy na ceste ku šťastiu sklamalo. Sklamalo náboženstvo, sklamali absolutistické ríše i demokratické štáty, sklamala veda i ľudský rozum. Preto vraj žiadna pravda neexistuje a nemá význam ju hľadať. Objektívne kritéria sa strácajú. Ostáva len súčasnosť, iba momentálne túžby a pocity jednotlivca. Ilustráciou je televízna reklama na lahodný nápoj: hlavná postava v nej má večierok ráno, baví sa o všetkom a o ničom, teší ju cesta, nepotrebuje cieľ. Je hlavnou postavou vo vlastnej virtuálnej realite. Život je len jeden nekončiaci sa žúr, ako nás presviedčajú usmiate rodinky s nekonečným paušálom z bilbordov pri ceste. Problém však nastáva v momente konfrontácie virtuálnej reality so skutočnosťou. V skutočnom živote máme aj súženia a trápenie, akokoľvek sa im snažíme vyhnúť. Všetci ideme odniekiaľ niekam, máme nejaký cieľ. My, kresťania, máme dokonca cieľ v spasení a kráľovstve Božom. Kdesi som čítal, že v ateistických Čechách sa až tretina, v Prahe dokonca až 90% pohrebov – rozlúčok so zosnulým vôbec nekoná. Stačí vyzdvihnúť urnu do dvoch týždňov a nikto sa nemusí dať vyrušovať nepríjemnosťami. Smrť je tabu a keď príde, ostávame zaskočení. Smrť však len preto, že sme sa ju rozhodli ignorovať, zo života nie a nie zmiznúť. Hovoriť o tom je však v dobe postmoderny veľmi nepopulárne. Smrť je následkom hriechu a ani o hriechu nechce postmoderný svet nič počuť. To by sme si museli uznať, že s tým sami nič nezmôžeme, že potrebujeme spasenie.
V cirkvi silnie túžba zorientovať sa v tejto novej dobe. Núka sa na jednej strane tradícia, kde forma víťazí nad obsahom a na druhej túžba po akomsi „reformnom“ hnutí, ktoré chce cirkev priblížiť súčasnému „modernému“ svetu. O tom niečo nabudúce.
K takémuto postmodernému zmýšľaniu nás doviedli trpké historické skúsenosti s vojnami, ktoré po sebe zanechali tisíce až milióny mŕtvych. V Egypte, v Rímskej ríši alebo v iných starovekých ríšach bol panovník uctievaný ako boh, ktorý mal vždy pravdu. Kto odporoval, bol odsúdený na smrť. Džingischán na svojich výpravách dobyl takmer štvrtinu súše na zemi, čo predstavuje dodnes najväčšiu suchozemskú ríšu na zemi. A zanechal po sebe smrť a spúšť. V prvej svetovej vojne žehnali rímsko-katolícki kňazi jednej a protestantskí druhej bojujúcej strane. Najviac mŕtvych zanechala druhá svetová vojna, stret dvoch ateistických ideológií, z ktorých každá si nárokovala na absolútnu pravdu.
A tak nastupuje postmoderna. Postmodernizmus predstavuje odmietnutie filozofie, ktorá charakterizovala západné myslenie od jej samého začiatku. V cirkvi, ktorej určením je hlásať evanjelium ako jedinú životnú cestu a pravdu, sa vynára otázka: ako komunikovať s postmoderným človekom?
Problém postmoderného zmýšľania je v obrovskom rozpore medzi filozofiou a žitou realitou. Objektívne každý jeden človek na zemi sa raz narodil a raz určite aj zomrie. Každý ľudský jedinec, aj keby sa jednalo o umelé oplodnenie, či klonovanie, má z genetického hľadiska vždy len jedného jedinečného biologického otca a vždy len jednu jedinečnú biologickú matku. Hoci by postmoderný človek chcel mať všetko pod kontrolou („robím si, čo chcem“), na väčšinu udalostí svojho života nemáme absolútne žiadny dosah. Nevyberáme si, komu a do akej rodiny sa narodíme, nevyberáme si náš materinský jazyk, ani krajinu, do ktorej sa narodíme. Nevyberáme si ani historickú epochu, v ktorej budeme žiť, materiálne, ani duševné zabezpečenie, pohlavie, športový, technický, či umelecký talent, ani IQ. Hoci by sme strašne chceli nájsť elixír pozemského večného života, žiadne zázračné lieky, elixíry ani plastické operácie na dni konca našej životnej púte nič nezmenia.
Každé vyhlásenie nejakej absolútnej pravdy („Ja som cesta, pravda i život“) postmoderného človeka neuveriteľne rozhodí a častokrát vyprovokuje dokonca až k agresívnym a pudovým reakciám plných hnevu. Nečudujme sa, postmoderný človek verí, že žiadna objektívna pravda neexistuje. Existujú len subjektívne pravdy, jeden človek má tú, druhý zas inú, preto víťazí ideál tolerancie ako novodobej dogmy. Vedie to až k neuveriteľným absurditám typu „intolerancia nebude tolerovaná“ z úst novodobých postmoderných obhajcov tzv. univerzálnych ľudských práv. A tak sú na západe – úplne netolerantne - postihovaní, pokutovaní a z práce prepúšťaní tí, ktorí naďalej trvajú na svojom presvedčení a pravde.
V postmodernom myslení hľadanie pravdy na ceste ku šťastiu sklamalo. Sklamalo náboženstvo, sklamali absolutistické ríše i demokratické štáty, sklamala veda i ľudský rozum. Preto vraj žiadna pravda neexistuje a nemá význam ju hľadať. Objektívne kritéria sa strácajú. Ostáva len súčasnosť, iba momentálne túžby a pocity jednotlivca. Ilustráciou je televízna reklama na lahodný nápoj: hlavná postava v nej má večierok ráno, baví sa o všetkom a o ničom, teší ju cesta, nepotrebuje cieľ. Je hlavnou postavou vo vlastnej virtuálnej realite. Život je len jeden nekončiaci sa žúr, ako nás presviedčajú usmiate rodinky s nekonečným paušálom z bilbordov pri ceste. Problém však nastáva v momente konfrontácie virtuálnej reality so skutočnosťou. V skutočnom živote máme aj súženia a trápenie, akokoľvek sa im snažíme vyhnúť. Všetci ideme odniekiaľ niekam, máme nejaký cieľ. My, kresťania, máme dokonca cieľ v spasení a kráľovstve Božom. Kdesi som čítal, že v ateistických Čechách sa až tretina, v Prahe dokonca až 90% pohrebov – rozlúčok so zosnulým vôbec nekoná. Stačí vyzdvihnúť urnu do dvoch týždňov a nikto sa nemusí dať vyrušovať nepríjemnosťami. Smrť je tabu a keď príde, ostávame zaskočení. Smrť však len preto, že sme sa ju rozhodli ignorovať, zo života nie a nie zmiznúť. Hovoriť o tom je však v dobe postmoderny veľmi nepopulárne. Smrť je následkom hriechu a ani o hriechu nechce postmoderný svet nič počuť. To by sme si museli uznať, že s tým sami nič nezmôžeme, že potrebujeme spasenie.
V cirkvi silnie túžba zorientovať sa v tejto novej dobe. Núka sa na jednej strane tradícia, kde forma víťazí nad obsahom a na druhej túžba po akomsi „reformnom“ hnutí, ktoré chce cirkev priblížiť súčasnému „modernému“ svetu. O tom niečo nabudúce.
Autor: Igor Iliaš
