V minulom čísle sme sa dozvedeli, že doba, v ktorej žijeme, je postmoderná. Postmoderna sa vzdala hľadania pravdy a vyhlásila, že pravda nie je poznateľná. V cirkvi silnie túžba zorientovať sa v tejto novej dobe. Núka sa na jednej strane tradícia, kde forma víťazí nad obsahom, a na druhej túžba po akomsi „reformnom“ hnutí, ktoré chce cirkev priblížiť súčasnému „modernému“ svetu. Aj my túžime po úspechu a plných kostoloch. Silnie túžba nájsť ten správny jazyk, ktorým by sme sa prihovorili postmodernému človeku. Tu však nastáva problém. Postmoderný jazyk nepozná a neakceptuje výrazy ako hriech, trápenie, trest, pokánie, vykúpenie či spasenie.
Tieto termíny patria do kolónky „neprípustný náboženský slovník“ a dnes sú už úspešne vytesnené z verejného života. Politik ani iný verejný činiteľ ich nemá vraj vôbec používať. Postmoderný kazateľ musí hovoriť len medzi múrmi kostola vo vyčlenenom čase a len „domácim“ samé príjemné a uchu lahodiace veci. V kostole má byť príjemná atmosféra a skvelý kultúrny zážitok. V boji za približovanie sa k súčasnému človeku sa najčastejšie citujú slová apoštola Pavla: „Židom som bol Žid, aby som Židov získal; tým, čo sú pod zákonom, (bol som aj ja) akoby pod zákonom, hoci nie som pod zákonom, aby som získal tých, čo sú pod zákonom; tým, čo sú bez zákona, (bol som) akoby bez zákona, hoci nie som bez zákona Božieho, keďže som pod zákonom Kristovým, aby som získal tých, čo sú bez zákona; slabým bol som slabý, aby som slabých získal; všetkým bol som všetko, aby som aspoň niektorých priviedol ku spaseniu. A to všetko robím pre evanjelium, aby som bol jeho spoluúčastníkom.“ (1.Kor 9, 20 - 23) Apoštol to však robí pre evanjelium, nič nevynecháva. Je chvályhodné a správne prekladať Bibliu do všetkých jazykov sveta, aby každý mal možnosť porozumieť zvesti evanjelia. Rovnako je potrebné k tomu využívať aj všetky dostupné prostriedky, napr. internet, televíziu, autá či najrozličnejšie hudobné nástroje. Ako však preložiť Bibliu do postmoderného jazyka? Vynechať všetko čo nie je v súlade s postmoderným zmýšľaním? Budeme o Bohu hovoriť rodovo neutrálne? Alebo radšej ako o matke? Vynecháme všetky zmienky o hriechu, súde, konci vekov, keďže postmoderna uznáva len cestu bez cieľa a silu okamihu?
Americký pastor Dennis McCallum uvádza zničujúcu stránku postmodernizmu - ducha, ktorý vládne dnešnej dobe: „Z hľadiska postmodernizmu je možné postmodernizmus chápať len ako ďalšiu „náhodnú spoločenskú konštrukciu“, ako sú všetky ostatné ideológie. Vzhľadom na to nemáme žiadny závažný dôvod ho prijímať. Môžeme ho jednoducho zaregistrovať ako výtvor mimoriadne cynických jedincov.“
Uvedomme si, že Ježiš nebol tolerantný. Všade, kde sa On alebo neskôr apoštoli objavili so zvesťou o jedinej pravde a ceste k spaseniu, nastali problémy. Ježiša hnali jeho rodáci zo synagógy za mesto a chceli ho zhodiť z vrchu. Apoštola Pavla tri razy bičovali, päť ráz palicovali, raz kameňovali, prenasledovali, mučili a trápili nie raz alebo dva razy. Ani s fantastickými evanjelizačnými úspechmi sa nemohli vždy pochváliť. My dnes máme v našich predstavách postmodernú predstavu o úspešnom šírení evanjelia svetu atraktívnym spôsobom, t.j. lákaním na samé pekné a príjemné veci. Odkiaľ sa ale berie toto očakávanie? Mnohí z Ježišových učeníkov odišli a nechodili viac s Ním, keď sa im nepáčili jeho reči (Ján 6, 60-66). Pavlovu reč na Areopágu viacerí vysmiali, niektorí ignorovali a len máloktorí sa obrátili... (Sk 17, 32-34). My dnes by sme boli najradšej, keby vo svete zavládol pokoj, láska, harmónia a šťastie bez ťažkostí. V rozhovore sa podvedome vyhýbame témam, ktoré by mohli priniesť hádku a svár. A tomu by sme chceli prispôsobiť náš jazyk v komunikácii so svetom. Viera v Krista však rozdeľuje ľudí. Ježiš vraví, že je len jedna pravá cesta, pravda i život. „Nenazdávajte sa, že som priniesol mier na zem; nepriniesol som mier, ale meč. Lebo prišiel som rozdvojiť syna s otcom, dcéru s materou, nevestu so svokrou. A nepriateľmi človeku budú vlastní domáci. (Mat 10, 34-36). Postmoderna vraví, že ciest je veľa, všetky sú rovnocenné a pravda v podstate ani neexistuje. V úplnom protiklade s kresťanstvom je tiež, že dôležitý je život tu a teraz. Apoštol Pavol píše v Liste Filipským: „Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou; cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristovi Ježišovi.“ (Fil 3, 13-14).
Snaha o nájdenie spoločnej reči pri takýchto dvoch úplne protikladných postojoch je možná len za predpokladu vzdania sa základných častí našej viery. Mali by sme preto rozpoznávať znamenia doby a pripraviť sa na to, že pri postmodernom človeku sa nevyhnutne s naším svedectvom dostaneme do sporu. Postmoderný človek prijme pekné fotky zo sobáša v kostole, precíti úžasnú atmosféru na Vianoce, páčia sa mu fotky neformálneho biskupa na motorke, avšak evanjelium, slová o hriechu, pokání a spasení neprijme bez konfliktu. S tým by sme mali počítať a nespoliehať sa ani na mŕtvu tradíciu, ani na prispôsobovanie sa svetu. Lebo slovo Božie je živé a mocné a je ostrejšie než ktorýkoľvek dvojsečný meč. Preniká až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a je schopné posudzovať hnutie a zmýšľanie srdca. A nieto tvora skrytého pred Ním, všetko je obnažené a odkryté očiam Toho, ktorému sa budeme zodpovedať. (Žid 4, 12-13)
Americký pastor Dennis McCallum uvádza zničujúcu stránku postmodernizmu - ducha, ktorý vládne dnešnej dobe: „Z hľadiska postmodernizmu je možné postmodernizmus chápať len ako ďalšiu „náhodnú spoločenskú konštrukciu“, ako sú všetky ostatné ideológie. Vzhľadom na to nemáme žiadny závažný dôvod ho prijímať. Môžeme ho jednoducho zaregistrovať ako výtvor mimoriadne cynických jedincov.“
Uvedomme si, že Ježiš nebol tolerantný. Všade, kde sa On alebo neskôr apoštoli objavili so zvesťou o jedinej pravde a ceste k spaseniu, nastali problémy. Ježiša hnali jeho rodáci zo synagógy za mesto a chceli ho zhodiť z vrchu. Apoštola Pavla tri razy bičovali, päť ráz palicovali, raz kameňovali, prenasledovali, mučili a trápili nie raz alebo dva razy. Ani s fantastickými evanjelizačnými úspechmi sa nemohli vždy pochváliť. My dnes máme v našich predstavách postmodernú predstavu o úspešnom šírení evanjelia svetu atraktívnym spôsobom, t.j. lákaním na samé pekné a príjemné veci. Odkiaľ sa ale berie toto očakávanie? Mnohí z Ježišových učeníkov odišli a nechodili viac s Ním, keď sa im nepáčili jeho reči (Ján 6, 60-66). Pavlovu reč na Areopágu viacerí vysmiali, niektorí ignorovali a len máloktorí sa obrátili... (Sk 17, 32-34). My dnes by sme boli najradšej, keby vo svete zavládol pokoj, láska, harmónia a šťastie bez ťažkostí. V rozhovore sa podvedome vyhýbame témam, ktoré by mohli priniesť hádku a svár. A tomu by sme chceli prispôsobiť náš jazyk v komunikácii so svetom. Viera v Krista však rozdeľuje ľudí. Ježiš vraví, že je len jedna pravá cesta, pravda i život. „Nenazdávajte sa, že som priniesol mier na zem; nepriniesol som mier, ale meč. Lebo prišiel som rozdvojiť syna s otcom, dcéru s materou, nevestu so svokrou. A nepriateľmi človeku budú vlastní domáci. (Mat 10, 34-36). Postmoderna vraví, že ciest je veľa, všetky sú rovnocenné a pravda v podstate ani neexistuje. V úplnom protiklade s kresťanstvom je tiež, že dôležitý je život tu a teraz. Apoštol Pavol píše v Liste Filipským: „Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou; cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristovi Ježišovi.“ (Fil 3, 13-14).
Snaha o nájdenie spoločnej reči pri takýchto dvoch úplne protikladných postojoch je možná len za predpokladu vzdania sa základných častí našej viery. Mali by sme preto rozpoznávať znamenia doby a pripraviť sa na to, že pri postmodernom človeku sa nevyhnutne s naším svedectvom dostaneme do sporu. Postmoderný človek prijme pekné fotky zo sobáša v kostole, precíti úžasnú atmosféru na Vianoce, páčia sa mu fotky neformálneho biskupa na motorke, avšak evanjelium, slová o hriechu, pokání a spasení neprijme bez konfliktu. S tým by sme mali počítať a nespoliehať sa ani na mŕtvu tradíciu, ani na prispôsobovanie sa svetu. Lebo slovo Božie je živé a mocné a je ostrejšie než ktorýkoľvek dvojsečný meč. Preniká až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a je schopné posudzovať hnutie a zmýšľanie srdca. A nieto tvora skrytého pred Ním, všetko je obnažené a odkryté očiam Toho, ktorému sa budeme zodpovedať. (Žid 4, 12-13)
Autor: Igor Iliaš
