Neviem, či som povolaná písať kritiku na literatúru, ale nová kniha, ktorú mi posunula naša milá sestra, ma k tomu nabáda. Mala som chuť ozvať sa už dávno, ale odhodlala som sa k tomu až teraz, keď som zistila, že tento druh literatúry, možno nielen z Ameriky, sa veľmi množí a popularizuje.

  Prvá kniha tohto druhu bola Chatrč od P. Younga. Bolo to vcelku milé čítanie, no po niekoľkých stránkach bolo jasné, že je to sci-fi. Dej bol napínavý. Otec hľadá svoje stratené dieťa a potom jeho vraha. Bolo tam veľmi zvláštne poňatie Svätej Trojice, no dobre, je to predsa sci-fi. Avšak keď sa v príbehu vrah a otec stretnú v nebi, kde vrah koná pokánie a otec mu odpustí, to ma naštvalo. Čo sa neurobí na zemi pred smrťou, to sa už predsa v nebi nedá napraviť! Tak nás to učí Písmo.
  Nová kniha Nebo nie je výmysel, jej autorom je evanjelikálny pastor, je písaná ako skutočná udalosť, dokumentovaná fotografiami, miestom udalostí, ktoré sú faktické. Teda nie je to žiadne sci-fi. Ja verím v zázračné uzdravenia. Verím v moc modlitby. Pán má tú moc a vyslýcha svoje deti. Tieto veci sa dejú. Ale tu ide o niečo iné. Nejde len o to, že popisované udalosti sú v rozpore s medicínskou praxou, podľa ktorej je nemožné na základe normálnych laboratórnych výsledkov spliesť si u zdravého dieťaťa črevnú chrípku so zápalom slepého čreva, pretože zmnožené biele krvinky sú jedným z hlavných indikátorov tohto ochorenia. Aj samotný priebeh ochorenia bol opísaný veľmi pochybne.
  Avšak viac pochybností a odmietnutie prišlo pre veci duchovné. Je známa literatúra, ktorá sa zoširoka zapodieva javom tzv. život po živote. Popisuje zážitky ľudí, ktorí prežili tzv. klinickú smrť. Títo ľudia popisujú depersonalizáciu, teda to, ako vystúpili z vlastného tela a hľadeli na svoje telo pri resuscitácii alebo operácii. Pritom popisujú let tunelom, na konci ktorého je svetlo. Každý podľa svojej denominácie ho považoval za Boha, kresťania ho považovali za svojho Boha, mohamedáni za svojho a tak ďalej... No a potom návrat späť do vlastného tela pokladali za horšiu skutočnosť ako zotrvanie v blízkosti toho svetla.
Niečo takéto začal v knihe rozprávať aj tri a polročný chlapec. Postupne rozprával aj o ľuďoch, ktorých tam stretol: starého otca, nenarodenú sestričku a podobne. Spomína pritom aj Pána Ježiša a opisuje, aké mal krásne oči. Následne nato mu jeho vlastní rodičia prinášali rozličné kresby Pána Ježiša a chlapec mal posúdiť, či ho správne zobrazujú, ktorá z tých kresieb je správna.
  Neviem, pre koho je táto literatúra. Neveriaceho nepresvedčí, veď je napísané, že oni neuveria, aj keď by niekto vstal z mŕtvych. (Boháč a Lazar.) No a ako to majú brať veriaci?
  Z neba sa vrátiť nedá, ale čo ak to píšu pastori? Nie je to prekrúcanie Božieho slova? V Zjavení kapitola 22, 18 čítame: Ja osvedčujem každému, kto počuje prorocké slová tejto knihy: ak niekto pridá k nim, tomu Boh pridá pliag opísaných v tejto knihe.“
Nech mi odpustí každý, koho som pohoršila svojimi riadkami.

---