Možno ste si všimli, že sa na Slovensku chystá referendum o ochrane rodiny. V kultúrnej vojne sa vyprofilovali dva nezmieriteľné tábory. Na jednej strane katolíci, na druhej liberáli. Bojovým poľom sa stali „práva“ vraj homosexuálnej menšiny. Liberálom prekáža snaha zavádzať kultúrne a morálne normy prostredníctvom štátu, aj keď paradoxne podporujú návrhy, ktoré vedú presne k tomu istému – štátnej regulácii spolužitia osôb rovnakého pohlavia. V bojovej vrave úplne zanikol postoj protestantov, hoci k tomu máme čo povedať.

Jedna strana urputne dlhé desaťročia bojuje za predefinovanie manželstva a rodiny - v súlade s duchom postmodernej doby. V postmoderne už neexistuje žiadna objektívna pravda a nemá ani význam ju hľadať. Na ceste k blahobytu sklamalo náboženstvo, sklamal komunizmus, sklamal kapitalizmus, sklamala veda, sklamala demokracia, a tak ostáva už len jednotlivec a jeho pocity tu a teraz. A tak sa z manželstva chápaného ako zväzok, ktorého primárnym poslaním je úloha a záväzok materstva (rodičovstva), stáva spoločenské uznanie sexuálneho zväzku. Slovo manželstvo, latinsky „matrimonium“, prekladáme ako „mater“ (matka) a „unus“ (úloha, poslanie). Ak už nie je primárnym poslaním manželstva rodenie detí, potom naozaj nemá zmysel ho obmedzovať len na osoby opačného pohlavia. Ak je manželstvo len o citoch dvoch (troch, štyroch...) ľudí, potom je nezmysel vyžadovať, aby spolu ostali aj potom, ako ich city a zamilovanosť vyprchajú. S finančným odškodnením od štátu po ukončení spolužitia. Spolužitie sa tak čoraz viac podobá na obchod: „Budeme spolu dovtedy, kým to bude výhodné“, alebo: „Aj topánky si predsa musím vyskúšať, kým si ich vezmem.“ V takomto postmodernom chápaní spolužitia dávajú zmysel i legislatívne návrhy na zjednodušenie rozvodov z tábora liberálov.
Druhá strana v kultúrnej vojne vidí rozpad rodinného spolužitia a celkový morálny úpadok v ekonomicky vyspelých krajinách a snaží sa vybudovať akúsi hrádzu týmto kultúrnym vplyvom zo Západu (tieto fenomény sa ale vyskytujú napr. aj v Japonsku, na Východe). City vo vzťahoch nie sú len doménou manželov: náklonnosť cítia i súrodenci, rodičia k deťom, ľudia k zvieratám, a pod. Preto je namieste obava, že na citoch nemožno stavať normy, akou je napríklad manželská zmluva. Otázne je, či sa na tom niečo zmení zmenou ústavy či zákazom adopcií homosexuálnym spolužitiam. Márne hľadanie nových foriem spolužitia predsa vyplýva zo sklamaní z tých predchádzajúcich. Náboženský formalizmus, moralizovanie a zákonníctvo už spôsobili rozvrat a nešťastie nejednej rodiny. Trpké ovocie diktátu morálky bez lásky, žiaľ, žneme dodnes.
Obidve strany sa jednoducho snažia presadiť svoju predstavu o fungovaní spoločnosti a spoločným menovateľom je to, že presadenie tejto predstavy má zabezpečiť štát. Štát má na jednej strane vraj garantovať spolužitie osôb rovnakého pohlavia, na druhej strane zabezpečiť právo dieťaťa na matku a otca. A sme pri koreni veci: spoliehanie sa na štát, ktorý zabezpečí, ochráni, garantuje. Dobrou ilustráciou je vyjadrenie bývalého politika Vladimíra Palka o tom, ako sa v USA z historicky nelegálneho a vo všeobecnosti nemorálneho umelého potratu stalo rozhodnutím najvyššieho súdu ľudské právo, a tým pádom sa zmenila morálka, a z nemorálnej veci sa stala vec bežná a akceptovaná. Pán Palko ako predstaviteľ katolíckeho tábora to vystihol: čo je morálne a čo nie, čo je dobré a čo nie, odvodzujeme od autority štátu alebo štátnych súdov. Preto je aj boj proti morálnemu relativizmu v podaní katolíkov politickým bojom: ak presadíme referendum, ak sa zmenia zákony... Rovnako - mne z nepochopiteľných dôvodov- bojuje aj liberálna protistrana: ak prejde náš návrh zákona o spolužití osôb rovnakého pohlavia... Na obidvoch stranách vidím túžbu po spravodlivej a blahobytnej spoločnosti. Ak sa zmení legislatíva - samozrejme v náš prospech- a pod hrozbou súdnych postihov sa umlčí protistrana, potom bude dobre.
Dostávam sa k sľubovanému postoju protestantov. Ak to, čo je dobré a čo je zlé, už neurčuje Boh (napr. desať Božích prikázaní), ale človek vo voľbách alebo to určí štát nejakou reguláciou, potom je snaha oboch spomínaných táborov logická. Viera v Boha sa vytratila a teraz žneme následky. Ako ľudia však v sebe všetci nosíme túžbu po niečom vyššom a spravodlivom, čo nás presahuje, aby sme sa necítili len ako konzumné stádo, náhodný vedľajší produkt evolúcie. Sme tak stvorení. A tak vznikajú náhradné viery, ktoré majú zaplniť to prázdne miesto: viera v rodinu, viera v Putina a Matku Rus, viera v cirkev ako inštitúciu, viera v spravodlivý a právny štát, viera v pokrok, viera v seba samého... Problém ostáva, že človek je hriešny a akákoľvek od človeka pochádzajúca moc či norma nemá šancu nikdy dosiahnuť spravodlivosť. Pozemský raj bez Boha sa nekoná a ani nedá dosiahnuť. Presvedčili nás o tom cári, pápeži, nacisti i komunisti. Ako evanjelik verím, že len evanjelium je radostná správa o našom spasení, ktoré je hotové. Z človeka to nemôže vzísť. šudské formy vlády sú tu z biblického (protestantského) hľadiska len na to, aby udržiavali aký-taký poriadok, aby veci fungovali, ak treba, tak aj s použitím donucovacích prostriedkov (polícia, armáda, súdy). Žiadnu spravodlivosť v tom netreba hľadať. Štát tu nie je na to, aby určoval morálne normy a hovoril ľuďom, ako majú žiť. V našom kultúrnom priestore sa však, žiaľ, presadil iný model, ktorý má historické korene v časoch, keď pápeži korunovali svetských panovníkov (cisárov, kráľov). Rímska cirkev si takto v minulosti podriadila ľudí pomocou štátnej moci a mocní tohto sveta zase predstavovali svoje mocenské ciele za údajne kresťanské a nechávali si svoje boje a vojny požehnávať od cirkvi. Dnes už síce priama cirkevná moc upadla, ale presadzovanie morálnych postojov a otázok viery prostredníctvom štátu ostalo. Dodnes prevláda presvedčenie, že stačí byť formálne príslušníkom náboženskej organizácie, podriadiť sa jej nariadeniam a náboženským obradom, skrátka akási viera v ľudskú inštitúciu, namiesto osobnej viery v spasenie vďaka Ježišovej obeti na kríži. Morálne postoje potom odvodzujeme od toho, čo káže cirkev a nie Boh, prípadne tí mladší, čo zažili sklamanie z cirkvi, obracajú zrak už len k štátu, prípadne ani to nie, a ostáva už len individualizmus a s ním spojená samota.
Reformátor Martin Luther vedel o tom, že vo svete sú neveriaci ľudia, a preto neexistuje ideálne spoločenstvo kresťanov, v ktorom by bolo možné uplatňovať výlučne len zásady evanjelia. Nič také ako „kresťanský" štát nemôže existovať. Biblia hovorí, že vždy bude popri cirkvi aj svet, popri kresťanoch aj nekresťania (Lukáš 18,18; alebo aj Druhý list Timoteovi 3, 1-7). Nikdy nedôjde k tomu, aby všetci uverili. Vždy znova sa vyskytujú aj ľudia, ktorí dokonca aj pod pláštikom kresťanstva zneužívajú evanjelium. Preto tu musí byť svetský regiment, ktorý má v ruke aj zbraň. V ňom pôsobia vedľa seba kresťania aj nekresťania a sú tiež poddaní jeho vláde. Kresťania však voči sebe navzájom nemusia uplatňovať moc meča. Zároveň však musia zniesť dôsledky vlády svetského regimentu so zákonom a mocou. Podľa Luthera však aj kresťania môžu a majú vykonávať úrad svetskej vlády v záujme lásky k blížnemu a pre zachovanie poriadku. Vtedy ho konajú ako im cudzí úrad a používajú pri jeho výkone i „moc meča“. Tu však môže pôsobením diabla dochádzať k zmiešaniu oboch spôsobov vlády. Preto Luther prísne rozlišuje, v ktorých oblastiach života vládne Slovo Božie a v ktorých meč a rozum. Toto učenie nazýva „O dvoch ríšach“. Podľa neho, kým človek - kresťan žije v tomto svete, je občanom oboch ríš. Prvá ríša je cirkev ako spoločenstvo veriacich. Tu platí poriadok v zmysle Ježišovej Kázne na hore (Matúš 5-7), podľa princípu milosti a odpustenia. V druhej ríši vládne cisár, svetský vládca (prezident, premiér). Vládne mečom, neplatí tu princíp milosti, ale zákona, trestu a práva. V tejto ríši sa nemožno odvolávať na evanjelium. Platí tu prirodzený zákon, ktorý Luther vidí najlepšie vyjadrený v slovách tzv. zlatého pravidla: „Preto čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte aj vy im.“ (Matúš 7,12). Druhá ríša je priestor, v ktorom existujú veriaci aj neveriaci. Prvá ríša, to je Kráľovstvo Božie, ktoré sa prejavuje už tu na zemi. Druhá ríša (kráľovstvo, štát) zabezpečuje poriadok. Podľa Biblie majú byť kresťania poslušní tejto ríši (Rímskym 13,1-7), pokiaľ nie sú svetské nariadenia v rozpore s Božími. Podľa Biblie aj podľa Luthera sa tieto ríše nemajú miešať. Ježiš v čase pôsobenia na zemi nijako neodporoval svetskej moci Rímskej (pohanskej) ríše. Ježišovo kráľovstvo nie je z tohto sveta (Ján 6, 15), nemá ochranku ani armádu. Ježiš nikdy nepožiadal predstaviteľa svetskej moci Piláta Pontského, aby urobil z titulu moci poriadok s bezbožníkmi, aby zaviedol správne náboženské predpisy v celej ríši.
Hoci som proti umelým potratom, sviatočný deň sa snažím svätiť, homosexualita je u mňa len jeden z radu ďalších hriechov ako ohováranie, smilstvá, cudzoložstvá, vraždy, opilstvá a pod. Sám som hriešnik, za rodinu a život bojujem doma vo svojej rodine a vo svojom spoločenstve, nie v parlamente. Pochodovaním na Dúhovom pochode alebo na Pochode za rodinu by som dával vrchnosti do rúk politickú moc na presadzovanie nejakej agendy. Pochod za rodinu predsa organizovala Konferencia katolíckych biskupov a jeho cieľom je cez parlament a vládu „legislatívnym spôsobom zabezpečiť ochranu manželstva muža a ženy“. Vidíme tu presadzovanie prvej ríše prostriedkami druhej ríše. Prosím,  nemiešať dva spôsoby vlády! Harmonické manželstvo a rodiny nikdy nezabezpečí žiadny zákon. Úloha štátu by mala byť len vo vytváraní dobrých podmienok pre rodinu, nie priame regulovanie rodiny. Protestantský postoj je teda taký, aby štát vycúval z agendy, ktorá mu nepatrí, a tak prestal napr. regulovať civilné manželstvá. A nik sa nebude cítiť diskriminovaný.
Evanjelická cirkev podobne argumentuje aj pri odstúpení od snáh žiadať zmluvu o výhrade vo svedomí. Svedomie nie je dokonalé a je poddajné hriechu, preto z neho nemožno vytvoriť právnu normu. Stanoviská k sporným výkladom zmluvy o výhrade svedomia má vykonávať magistérium či komisia cirkví, čo smeruje len k obnoveniu moci Rímskej cirkvi.

.: Autor: Igor Iliaš