... unavený a celý spotený, no v presvedčení, že aspoň dačo robím pre svoju fyzickú kondičku, si bežím prvého mája po kraji cesty na konci dediny a ako-tak si všímam prírodu a ľudí, ktorých míňam. A práve takým letmým pohľadom som zbadal na neďalekej lúke osamelého mužského jedinca s jeho nerozlučným štvornohým priateľom.

Bežná, ľudsko-zvieracia scenéria, ktorú som v živote nespočetne veľakrát videl, mi pár minút nato vyvolala takú asociáciu s Božím slovom, že som sa normálne musel zastaviť a zapísať si ju do mobilu. Schválne som vyšedil slovo „zastaviť“. Ja tak isto, ako určite aj mnohí z vás, nemám rád, keď ma pri niečom, čomu venujem veľkú pozornosť a čo si vyžaduje dokončenie, voľačo natoľko vyruší, že s tým musím okamžite prestať. Napríklad. Keď si len tak hovieme a chlipkáme kávičku, tak pre väčšinu z nás nie je problém od nej odísť akonáhle zazvoní telefón a my ho práve nemáme po ruke. Horšie je to už ale vtedy, keď taká mamička mieša zápražku a príde k nej jej malý synček, ktorý ju začne nástojčivo volať, aby sa šla pozrieť na jeho úžasnú kresbu, ktorú si „schválne“ nechal v izbe na stole. Svoju požiadavku opakuje neustále dookola a pritom nerozumie jej „fínskemu“ dialektu, keď mu na to hovorí, že teraz sa jej nedá. No a keďže beh je pre mňa takou mojou „zápražkou“, tak som aj ja mojej manželke už dávno dôkladne vysvetlil, že keď behám, tak nech mi volá aspoň päťkrát za sebou, lebo ináč telefón nedvíham. V podstate som to hádam dosť jasne opísal, čo to „zastaviť sa“ počas behu v mojom prípade znamená. Jediný, kým by som sa ešte dal - okrem manželky - vyrušiť v tejto činnosti, by bol Duch Boží, ale ten mi doteraz vždy veci zariadil tak, aby som si mohol v pokoji odbehnúť stanovenú trasu. Lenže teraz pozorujem, ako náhle som sa ako- tak osmelil a na chvíľu sťaby pripojil k rotačnému stádočku radvanských pisateľov, mi podozrivo častokrát dáva na zreteľ rôzne podnety, pomocou ktorých mi naznačuje budúce témy, a tak ma vlastne podporuje v písaní. No, uvidím, dokedy nám to spolu vydrží . Tak na úvod asi všetko. A teraz k tej „asociácii“. Ehm, teda možno, lebo ako sa poznám, ešte sa určite v niečom pozamýšľam, kým sa k nej dostanem...
Ako som teda videl spomenutého psa behať po lúke a všeličo oňuchávať, napadla mi súvislosť so psovodmi. Dajme tomu, že sa postarší hubár zatúlal v lese. Slnko zapadá, tma a chlad sa pomalinky začínajú vkrádať do ľudských obydlí a domáci začínajú mať podozrenie, že sa mu niečo stalo. Rýchlo vytáčajú klapku 158 a „tá“ povolá psovodov. Tí svojim vycvičeným zverencom dajú oňuchať niektorú z jemu patriacich vecí, možno kus košele, ktorú mal predtým na sebe a podľa jej vône ho potom v lepšom prípade časom aj nájdu... Doma v kuchyni nám na stene už niekoľko rokov visí darovaná „platnička“ alebo obrázok s textom: „sme vôňou Kristovou...“ (2. Korintským 2, 15). Tie tri slová som si prečítal azda len počas jej vešania na stenu. Odvtedy som si ju ani nevšimol. Až teraz, po rokoch zabudnutia, sa mi ten verš zaskvel v mysli, keď som videl psa ovoniavať zem. No a práve to bolo mojou pohnútkou. Konkrétne chcem povedať to, že všade by sme mali „rozvoniavať“ Jeho, rozumej Ježišovou prítomnosťou v našom živote. „Vôňa“ našich slov a skutkov, ktorou tu rozvoniavame, má poukazovať vo všetkom na Neho a mala by teda aspoň z určitej časti – ktorú môžeme my sami ovplyvniť, naviesť druhých smerom k Nemu. Naše činy majú mať jasne rozpoznateľný charakter „vône“. Vieme, ako vonia lesná jahoda, ako ruža a aj náš život tu má jasne definovať „voňavý“ profil Ježiša. Nieže jeden deň budeme voňať ako ruža a druhý ako kopa hnoja. Samozrejme, určité výkyvy spôsobené našou prirodzenou hriešnosťou určite budú. Konať však jeden deň ako svätci a druhý ako totálni svetáci by sme nemali. Aby tento náš nový naturel mohol fungovať, musíme byť oblečení aj v celej Jeho výzbroji (Efezkým 6, 13), pretože Jeho „vôňa“ je dosť výrazná a nezapadá do nevýrazných alebo smradľavých aróm tohto sveta. Mnohí nás totižto budú chcieť „naparfumovať“ im príjemnou vôňou, len aby sme ten ich precitlivený „noštek“ nedráždili tou našou. Tak. To je asi všetko k tomu, čo som chcel povedať ako hlavné.
... a všelijaké menšie postrehy na dlhý záver . Budem sa opakovať, ale stále túžim povzbudiť k odvahe ďalších nesmelých členov nášho zboru, keďže viem, ako všemožne som sa aj ja tomu bránil a koľko času ubehlo, kým Boh aj mňa k dačomu „dokopal“. A teda už od prvého článku rozmýšľam nad tým, ako to čo najprirodzenejším a najľudskejším spôsobom vystihnúť a opísať. Preto už aj spomenutá „vôňa“ charakterizujúca moje vyjadrovanie je skôr taká neformálna, neuhladená, bez zdanlivej hlavy a päty. Práve tým najobyčajnejším spôsobom sa snažím podať veci tak, ako mi ich Boh ukazuje počas rôznych životných situácií. S pomocou Božou sa snažím vystihnúť a upriamiť pozornosť na to, ako hlas Boží v sebe identifikujem, čo to vlastne je a ako ho počuť. Samozrejme, to všetko nemožno úplne zachytiť a aj opísať sa to dá len do určitej miery. Veď ja tak isto ako Ty, človeče, neviem, kedy ten Duch Boží zaveje. A čo mi je jeden deň skryté, druhý to znenazdajky jasne vidím a čudujem sa nad tým, ako som to nemohol vidieť už včera. Verím však, že všetci sme v podstate tým Duchom Božím rovnako nabádaní a zažívame podobné situácie. Ako tak teda človek pozoruje ľudí okolo seba, čo vravia, čo robia, ako žijú, prípadne riešia situácie a porovná ich so sebou, dôjde k názoru, že sme všetci v podstate žitia tým hriechom ovplyvňovaní rovnako. A tak som si povedal, že ja nebudem písať o všeobecných veciach, ale kľudne môžem opisovať príklady zo svojho života, pretože mnohí sa môžu v kadečom tom, čo pospomínam, nájsť. A ak Boh dá, môže im to poslúžiť ako inšpirácia a pritom to nemusí byť práve biblický verš, ktorý to spôsobí. Pri revízii doteraz už napísaného textu som si všimol jeden detail a následne si uvedomil, ako ľahko nám môžu podstatné veci uniknúť a nepodstatné v nás ostanú. Spomenul som, že roky som sa na darovanú platničku ani nepozrel. No, ono to môže pôsobiť aj dojmom, že si doma neutierame prach alebo, ako to my dokážeme vo všeobecnosti ihneď zveličiť, neriadime. A tu som si uvedomil, čo všetko môže človek z textu pochopiť. Keď to napadne mne, môže to teda napadnúť hocikomu inému. Spojitosť psa na lúke s „voňavou“ tabuľkou na stene v kuchyni, ktorú sa snažím zdôrazniť, nám taká zvláštna možno nepríde, ale zato sa nám do mysle vryje myšlienka, že neriadime. Chápete asi, čo tým chcem naznačiť...
A tak je to so všetkým. Vždy hľadajme vo veciach to Božie. Niektoré veci sa však ťažko opisujú, lebo zvádzajú posudzovať a porovnávať. Napríklad, nechcem písať o tom, ako športujem, aby práve to bola tá vec, ktorú by si mali ľudia všimnúť. To je pre Božie kráľovstvo nepodstatné, ale ako ináč mám vystihnúť to, že napríklad práve počas tejto neduchovnej činnosti mi Boh niečo zjavil, niečím ma inšpiroval, keď chcem písať zo života? Preto som sa na to snažil poukázať už hneď na začiatku. Pre beh som si vtedy zvolil tempo prekonania seba samého, a teda každá iná činnosť ma zaťažovala. Dokonca aj pohľad na hodinky bol unavujúci. Bola to typická ľudská márnivosť, bežal som za ničím, len pre svoje ego, že za koľko to dám, tú moju vytýčenú trasu. A Boh práve vtedy povedal, kdeže sa, chlapče, náhliš, spomaľ a píš si... Takéto situácie určite zažívaš aj ty, človeče, čo toto čítaš, tak porozmýšľaj, čím by si aj ty mohol prispieť.
Ak si starší a nepamätáš si už dobre pravopis, netráp sa tým. Napíš to trebárs aj s hrúbkami, kašli na to. Však ho poriadne nevedia ani školáci. Veď si len všimni, ako pomaličky komolíme aj tú našu slovenčinu. Píšeme Ra2ň a nie Radvaň, xeme, fpohode, 100matológ, lajkujeme, čekujeme a im podobné. Samozrejme, to trošku preháňam, ale oplatí sa nad tým zamyslieť. Mudrlanti, ktorí tvoj článok ofrflú za každých okolností, sa vždy nájdu, ale len Boh spravodlivo súdi a odpláca, na to nezabúdaj. Tí, čo počujú Jeho hlas, ťa určite povzbudia. Manželka sa stále čuduje, ako tvorím vety, súvetia a nechápe, ako môžem zapísať dve „áštvorky“, lebo vie, že som v živote neprečítal ani jednu knihu. Pardon, jednu! Rozmarné poviedky od „Balzaka“ na povinnom čítaní. Tú si preto pamätám, že je asi fakt jediná . Poviem len toľko, tak trošku si pomáham synonymickým slovníkom, aby som neopakoval stále tie isté slová. A posledná vec, ktorú chcem spomenúť. Prečo stále opakujem tie moje reči o povzbudzovaní k písaniu? No z jednoduchého dôvodu. Ako boli počas celej biblickej histórie Boží ľudia častokrát skúšaní, či obstoja, tak môžeme byť preskúšaní aj my a niekedy to fakt nemusíme ustáť. Učíme sa o histórii vyvoleného izraelského ľudu, ako žili, bojovali, víťazili, prehrávali, trpeli... Nemyslime si, že keď podľa nás tak dobre toho Pána Boha poznáme, veríme Jeho zasľúbeniam, povzbudeniam a snažíme sa kráčať v Jeho šľapajách, že nejaké také súženie nemôže nastať aj v dnešnej dobe. Prenesiem to na Pohľad. Aby pravidelné vydávanie mohlo fungovať, musia sa tam nazbierať články. A keďže tých prispievateľov nie je až tak veľa a nie vždy sme inšpiratívne spätí, kvôli hriechu, s Bohom, tak sa ľahko môže stať, že nikto zo skalných nič nenapíše. Proste im Boh nič nevnukne. Čo potom? No, buď niekto z nich napíše niečo nasilu, len aby bola udržaná kontinuita, však keď to už tak dlho vychádza, bola by škoda, aby to prestalo. Čiže taká typická človečina. Po druhé, dané číslo nevyjde a počká sa, kým sa niečo „nazbiera“, alebo tretia možnosť, ktorú mám na mysli a o ktorú sa s Božou pomocou snažím. Napíšu niečo aj iní cirkevníci. Na štvrtú, že to zanikne, lebo sa nik nenájde, ani radšej nemyslím. A tak, človeče, mladší či starší, skús aj ty dačím prispieť. Veď čo ak práve ten tvoj, v tvojich očiach nedokonalý príspevok bude v pravej chvíli nosným prvkom daného časopisíku, ktorý prirodzene, nie nasilu, zabezpečí jeho kontinuitu? Je úplne jedno, či ťa Duch Boží inšpiroval priamo z Biblie alebo niečím, čo si zažil cestou do roboty, prípadne, čo sa ti dnes podarilo spackať a Boh to obrátil na dobré. Napíš zatiaľ len pár viet na osmelenie a pol strany či strana na seba nenechajú dlho čakať. Tag šetko - aby si sa náhodou nehanbyl, že budeš sám pred ľuďmi čo nevie gramatyku a keby mali pripomienky, povedz, že si to tak spravil náročky.

.: Autor: Radovan Riečan