„Lebo vy ste nato povolaní, bratia, aby ste boli slobodní, len nedávať tej slobody za príčinu telu, ale skrze lásku slúžte navzájom jedni druhým.“ Gal 5, 13.
Drahí bratia a sestry, milí priatelia, pracovníci na Božej vinici. Kým sa dostaneme k podstate toho, prečo tento článok vznikol a o čo vlastne pôjde, bude správne, keď si osvetlíme základné úlohy, východiská a podstatu diakonie. Pojem a funkcia diakonie sú nám všetkým určite dobre známe, veď každý z nás ako nasledovník Ježiša Krista pravdepodobne nejakú formu diakonie niekomu v živote prejavil alebo ju od niekoho prijal. Mohlo by sa zdať, že o diakonii už všetko vieme a nie je potrebné o nej veľa hovoriť. Skutočnosť však ukazuje, že je to skôr naopak, a to nielen v teoretickej, ale aj praktickej rovine. V dnešnom uponáhľanom svete sa častokrát aj my kresťania nechávame strhnúť filozofiou postmoderny, uponáhľaným životom a sústredením sa na uspokojovanie vlastných potrieb a žiadostí, akoby sme niekedy zabúdali, že Ježiš dobre vie, čo potrebujeme. Pre každé zdravé kresťanské spoločenstvo je služba diakonie ako súčasť výbavy cirkevného zboru /ďalejCZ/ neoddeliteľná. Otázka je, čo s tým urobíme ako jednotlivci a ako spoločenstvo Božích detí a ako sa postavíme k svedectvu Písma v kontexte situácie nášho CZ.
Vzorom pre diakoniu je osoba a dielo Pána Ježiša Krista. Diakonia je kresťanská služba, kde motívom je láska k Bohu, pretavená do lásky k ľuďom. Jej záujem o človeka je odvodený od Písma a bytostne sa dotýka vzťahu Boha k človeku, ktorý bol najhlbšie potvrdený v jeho Synovi Ježišovi Kristovi. Diakonia sústredí svoje sily na pomoc ľuďom v núdzi duchovne i prakticky. Východiskom pre diakoniu a podľa Slavomíra Krupu „etickou dimenziou diakonie“ je:
- vzťah lásky Otca k Synovi, lebo Otec nepodmienene miluje Syna a má vo svojom jednorodenom Synovi zaľúbenie- vzťah lásky Syna k Otcovi, lebo Syn nepodmienene miluje a dôveruje svojmu Otcovi natoľko, že kvôli Otcovej láske je pripravený vzdať sa svojej vôle a poslušne prijať vôľu svojho Otca
- vzťah lásky Otca k človeku, lebo Otec nepodmienene miluje človeka, lebo Otec stvoril človeka, lebo Otec pre lásku k človeku obetoval úplne všetko, vzdal sa pre lásku k človeku, (ktorý ho nemiloval), lásky k svojmu jednorodenému Synovi, (ktorý ho miloval)
- vzťah lásky človeka k Bohu - Otcovi, lebo sa môže po prehranej ceste vrátiť k svojmu milostivému Otcovi
- vzťah lásky človeka k Synovi, lebo na úteku od Otca stretol Syna, v ktorom uvidel milujúceho, trpiaceho a očakávajúceho Otca
- vzťah lásky človeka k človeku, lebo človek vo vlastnej identite a vzťahu k sebe samému najlepšie spoznáva, čo očakáva iný človek od neho preto, lebo v tom vzťahu sa zrkadlí vzťah Boha k človeku a vzťah človeka ku Kristu.“
V diakonii nesmieme zabúdať, že jej ovocie slúži na oslavu a vyvýšenie Boha Otca, Stvoriteľa všetkého. Hore uvedené vzťahy Božej trojice spolu so vzťahmi k človeku sprevádza element, ktorý v diakonii nikdy nesmie chýbať – je to láska. Je treba si uvedomiť, že bez lásky nič nemá zmysel. Bez lásky, ako hovorí Písmo, nič nie sme ... (1.Kor 13, 1-13 – hymnus o láske). Ako svedčí verš 8, láska nikdy neprestáva. Lásku nikto a nič nezastaví. Pozrite sa na Božiu lásku k nám, čo všetko od čias Adama už Boh kvôli nám podstúpil.
„ Nič, skutočne nič sa neoplatí žiť bez lásky, všetok zmysel života sa naplní tam, kde je láska.“ Dietrich Bonhoeffer
Boží Syn mal jedinečný postoj k ľuďom, jeho reakcie boli pre nás zvláštne a častokrát sprvu nepochopené. Keď sa učeníci pýtali Ježiša, kto je ich blížnym, On im na to odpovedal podobenstvom o Samaritánovi. Pán Ježiš často vo svojich príbehoch hovoril o postavách, ktoré v očiach učeníkov a Židov vzbudzovali nedôveru a odpor. Ježišov postoj k odmietnutiu odplaty a radikálne odlišnému vnímaniu jeho poslania sa veľmi zásadne prejavil na začiatku jeho verejného pôsobenia, keď kázal v synagóge v Nazarete. Hovoril slovo Božie a citoval Izaiáša 61,1: „Duch Pána Hospodina je na mne, pretože ma pomazal Hospodin, aby som zvestoval pokorným evanjelium; poslal ma obviazať skrúšených srdcom, vyhlásiť zajatým slobodu a väzňom otvorenie žalára.“ Keď dohovoril, jeho slová vyvolali vzburu. Ježiša chceli jeho vlastní zabiť. Tu prvýkrát oznámil svetu svoje poslanie, ktoré ale nebolo v súlade so židovskými predstavami príchodu Mesiáša, ktorý ich vyslobodí od nadvlády Rimanov. Ježišove slová zostali nepochopené. Namiesto uchopenia moci a vlády nad svetom, ktorý patrí Bohu, Ježiš svoju moc použil iným spôsobom. Jeho postoj ovplyvnili tri veci. Prvou je Písmo, ktoré sa muselo naplniť. Druhou je Otcova vôľa, ktorú Ježiš túžil činiť z lásky k Otcovi a treťou je láska k človeku stvorenému na Boží obraz a Božiu podobu, ktorú Ježiš k nám pociťoval. Božia ľudomilnosť sa hlboko prejavila v Ježišovom správaní, jeho slovách a skutkoch. Na rozdiel od zákonníkov a farizejov, ktorí upierali svoju pozornosť na zákon, Ježiš upieral svoju pozornosť na človeka. Tento kontrast sa počas Ježišovho pôsobenia na zemi čoraz viacej prehlboval. Ešte aj v okamihu smrti má Ježiš sklon milovať človeka viac, ako sa sústrediť sám na seba a svoje trápenie. Čo na to poviete? Ježiš je úžasný. Jeho kvality sú neopísateľné. Na otázku, ako majú ľudia žiť a čo majú robiť ako kresťania, Spurgeon, známy evanjelikálny kazateľ, opakuje Ježišove slová: „Choď a konaj podobne.“ Akú hodnotu majú pre nás dnes tieto slová a čo znamenajú? Voči komu máme konať podobne? Odpoveď je jednoduchá: voči všetkým ľuďom. V príbehu o Samaritánovi sa dozvedáme, že blížny je pre nás každý, kto potrebuje pomoc. Ježiš chcel naučiť učeníkov milovať ľudí bez rozdielu. Túžil po tom, aby jeho učeníci boli inšpirovaní jeho láskou, aby boli pohnuté ich city a aby ich pohnútky konať dobro boli rýdze a čisté. Samaritán má otvorené nielen oči, ale aj srdce. Toto chýbalo dvom predchádzajúcim okoloidúcim. Naše srdce má byť neustále otvorené. To je jeden z predpokladov na to, aby sme mohli konať podobne ako On. Samaritáni, ktorých väčšina Židov nenávidela a nepovažovala ich azda ani za ľudí, boli v Ježišovom oku ľudia, ktorí si nielenže zaslúžili jeho pozornosť, ale častokrát mali otvorené srdce konať tak, ako koná On. Otázka, kto je naším blížnym je preto naliehavá aj dnes, v našom spoločenstve. Keď si ju vyjasníme a pridáme Ježišove slová „choď a konaj podobne“, nemôžeme ostať nečinní.
Diakonia je jedným z ukazovateľov duchovnej úrovne a stavu kresťanského spoločenstva. Samozrejme, nie vždy a všade je uskutočniteľná. Ovplyvňuje to nezmerné množstvo faktorov, no v neposlednom rade naša ochota venovať svoj čas a úsilie ľuďom, ktorí to potrebujú, v čom sa odráža aj sila našej viery. Aby sme mohli službu diakonie v našom CZ rozšíriť a spestriť, rozhodli sme sa spolu s bratom farárom spraviť v našom CZ prieskum. Cieľom nášho prieskumu bude v jeho prvej fáze zistiť, či máme ochotných ľudí, ktorí by službu diakonie radi robili z lásky (nie z povinnosti) voči ľuďom a v druhej fáze na základe výsledkov následne službu rozšíriť o konkrétne činnosti. O priebehu činností a rozvoja diakonie budete všetci včas informovaní.
Rozmýšľaj, modli sa a hľadaj odpovede na otázku, či aj ty, drahý brat, milá sestra, nechceš spolu s nami slúžiť ľuďom, ktorí službu diakonie potrebujú.
Pokoj, milosť Božia a láska Ježiša Krista nech prebývajú vo vašich srdciach.
Úlohou tohto článku je podporiť a rozvinúť v našom kresťanskom spoločenstve myšlienky o diakonii. V jednom z nasledujúcich čísiel časopisu Pohľad si niečo povieme o diakonii v našom CZ a ak Pán dá, zhodnotíme aj výsledky prieskumu.
.: Autor: Marek Ďurica
