No a je to tu zas. Chvíľa, keď sa človek znova musí pozrieť zoči-voči nejakej situácii, s ktorou sa musí pomerne dosť rýchlo vysporiadať, ktorá už jednoducho neznesie odklad. Áno, áno, je to článoček do Pohľadu.

Ja viem, opakujem sa, ale nehaňte ma. Skúste sa v nej nájsť, nech to slúži na poučenie a povzbudenie. Lebo, nie je to aj u Vás podobné? Ako typický človek si nechávam veľa „nepodstatných“, teda Božích vecí nakoniec, ale súrne pozemské riešim buď to neodkladne hneď, alebo takmer vždy priebežne. Veď tie pozemské veci majú predsa na môj život viditeľný a citeľný dosah. Aj tie nebeské samozrejme, ale hmotné veci vnímame skôr, ako tie nehmotné. Napríklad, momentálne tú „neodkladnosť“ predstavuje oprava stojanu na bicykel. Tento víkend chcem totižto ísť s kolegom na nejakú „cyklotúričku“. Však už možno je to len posledný deň v tomto roku, vravím si, kedy sa ešte bude dať. Kedy nebude pršať, nebude až taká zima a má dokonca svietiť aj slniečko. No a šport je predsa dobrý pre zdravie, kondičku a isto v neposlednom rade spoznám aj iné zákutia okolitej prírody. Však častokrát človek ani len poriadne nepozná oblasť, v ktorej žije. Teraz je štvrtok, som v robote, podvečer je biblická, takže čas nazvyš zrejme dnes nezostane. Na opravu si teda môžem vyčleniť jedine zajtrajšie poobedie, keď prídem z práce. Zaujímavé, ako si to človek všetko v mysli dokáže hneď prispôsobiť, naplánovať, upraviť podľa seba a uspokojiť sa so stavom vecí, že jeho konanie je vlastne OK. S tým, že niečo do toho môže ešte znenazdajky prísť, poväčšine ani nepočíta. Takto nejako si veci plánujeme, fakticky celý náš život. Potom si v mysli obhájim aj hrabanie listov v záhrade, lebo už je jeseň a povedzme si rovno - kade tade rozfúkané, špatí tú záhradu. Najmä keď okolití susedia ju majú pekne dočista, dozelena :-) vyhrabkanú. Potom sa pritrafí rýľovanie, nejaké nutné drobné jesenné práce, údržba auta pred zimou, plus nejaké iné aktivity, ktoré treba absolvovať typu návšteva hrobov, večné upratovanie, alebo stráženie menšieho dieťaťa, aby väčšie nerušilo pri učení :-). No a skoro som zabudol na osobné voľno! Sedenie za počítačom, bicyklovanie, beh a samozrejme „únava“ po všetkom tomto, kedy sa už prinútiť niečo napísať je nemožné. A človek zistí, že čas na článoček alebo na iné Bohu príjemné veci, čo u mňa predstavuje aj hra na gitare, teda aspoň si to myslím, o ktorej už minimálne posledné tri mesiace „básnim“, že dnes už musím fakt, ale fakt začať hrať, vôbec nenájde. Vo vnútri viem presne, čo by som chcel a čo by bolo pre môj život dobré (zaspievať si pár pesničiek v kuchyni, keď manželka chystá večeru, to je ako raj na zemi – človek získa doslova pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum...). Nepochopiteľné a zaujímavé je aj to, že sa nesnažím prekonať seba samého, aby som ten super čas zažil znova, keď sa mi tak páči a uznávam, že je super, ale radšej sa budem venovať všeličomu inému, alebo mojej oddychovej márnosti – sedeniu za počítačom a potom si to budem vyčítať. To je neskutočné, ako človek funguje. Ale aspoň, že si to vyčítam, lebo to znamená, že to vidím a môžem s tým dačo robiť. „Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem. Ale keď robím, čo nechcem, nie ja to robím, ale hriech, ktorý prebýva vo mne.“ (Rímskym 7, 19-20) Ďalšia pozoruhodná vec je, že po veľa činnostiach, ktoré v živote častokrát za sebou robíme, po nás ani nič nevidno, lebo spomínané lístie opadá znova, po daždi sa auto opäť zašpiní, či už zvonku alebo zvnútra, hroby budú vyčačkané len pár dní. Potom všetky tie kvety zase zhnijú a bude to treba znova upratať (a ešteže to nerobím ja :-) ) a podobne. Tak si človek povie, že ten polo-zmyselný kolotoč, musí nejak upraviť. To predsa nemôže tak byť, vraví mi môj vnútorný hlas. Článoček nemusí v najhoršom prípade povzbudiť nikoho, ale hra na gitaru sa určite vryje do pamäti mne a mojej manželke. Poviem to ináč, manželka síce napečie koláč, ktorý sa rýchlo zje a zase ostane len špinavý plech na umytie, ale tie spoločné chvíle „prebijú“ v pamäti ostatné „márnivosti“. A Boh sa takto na nás díva a díva a nestačí sa čudovať, čo to tu my všetko riešime. A tak sa zase teraz, keď je už najvyšší čas začať, umáram nad tým, čo idem písať. Čas ma tlačí a tiež aj výčitky, že som si to nechal na poslednú chvíľu. Zase ako vždy, keď sa niečo „vysrstí“ sa snažím vyprosiť u Boha múdrosť pre napísanie niečoho, čo by, ak On bude chcieť, bolo aj čitateľné. Poväzujem sa predstavami o tom, že by to malo byť dlhé asi tak, ako som zvykol písavať a ťažko sa mi prijíma myšlienka, že by to mohlo byť aj kratšie. Ďalší „hrach“ pod nohy mi hádže vedomosť, že niečo celkom veľké a ešte k tomu aj kresťanské som už vlastne tento mesiac vykonal a teoreticky článoček by stačilo napísať aj nabudúce. Tu by sa patrilo aspoň okrajovo spomenúť, čo to bola za vec, tá veľká, kresťanská... Lenže človek zase rozmýšľa, ako to môžu druhí ľudia zobrať a čo si z toho vyvodia, či tú vec pochopia správne, alebo nie. A tak si vravím, kašlať na to, čo si kto pomyslí, Boh vidí úprimnú snahu o čo najvýstižnejší opis danej situácie. Lebo ako som aj minule spomínal, len On je spravodlivý Sudca. A tak teda, tento mesiac som bol oslovený, aby som s jedným bratom, niečo urobil na nejakej kresťanskej internetovej stránke. No a keďže v týchto veciach som úplný amatér, tak som sa to musel ako tak, do určitej miery naučiť a venoval som tomu niekoľko dní s plným mojim nasadením. No a to mi automaticky vložilo do mysli takú pocitovú „zábezpeku“ – nejakého veľkého obetovania sa Božím veciam a tak reku článoček by hádam ani nemusel byť. Určite ste to zažili, že ak niečo dobrého spravíte, tak vás to naplní takým sebauspokojením, ktoré trvá „hoooooodnú“ chvíľu a vnútorne si poviete, tak a s podobnými vecami mám načas pokoj. Ale brat dozorca, ktorému leží na srdci duchovný rast členov zboru, ma zase oslovil a povzbudil k písaniu a tak znova zápasím na tomto duchovnom „poli“. Možno sa zdá, že to píšem veľmi obšírne a zamotane, ale som presvedčený, že aj biblické postavy, ktoré sú nám vzorom v mnohých situáciách, určite niečo podobné zažívali. Neverím tomu, že nič neriešili a len poslušne konali. Však to boli tiež ľudia ako my, ktorí tiež vnútorne prežívali tie isté problémy a až keď nad nimi s Božou pomocou zvíťazili, tak to aj vykonali. A to stálo za „zápis“ do Božieho slova. Že, hľa ľudia, takto čiňte, ako títo - vraví Boh... Ono zvádza si myslieť, keď tú Bibliu čítame, alebo o tom počúvame na kázňach v kostole, že medzi Božím príkazom a následným ľudským vykonaním v prípade Božích mužov a žien, nič iné v ich hlavách nebolo. Boh povedal - toto sprav, tam choď a oni spravili alebo šli. Určite si aj taký Daniel dobre premyslel čo sa stane, ak poruší kráľov príkaz a bude sa modliť ku svojmu Bohu. V hlave mu kľudne mohli víriť podobné myšlienky ako, čo ak ma Boh už použil na to čo chcel a teraz ak sa budem ďalej k nemu modliť ma hodia k levom? Veď tie ma budú trhať „bŕ“ až ma striaslo. Bože len nech neumieram v bolesti... Zvládnem to? Nebudem voči Tebe reptať, či sa dokonca rúhať? Síce budem v nebi, lebo som Ti verne slúžil, ale tiež som len človek a čo ak mi dáš zomrieť takou strašlivou smrťou. Joj bojím sa... Takto by sa dalo pokračovať, ale určite po mnohých myšlienkach prišiel na to, že treba Bohu predsa len dôverovať a bude všetko tak, ako má byť. Takže brat môj, sestra moja viď, čo všetko riešim, kým sa dostanem napríklad k písaniu. Ono sa to môže použiť na hocijakú inú duchovnú činnosť, z ktorej nemáme zdanlivo žiaden hmatateľný benefit. Podobne môžeme reagovať na diakoniu, rozhovor s niekým, kto to nutne potrebuje, vypočutie a podobne. Vždy si môžeme nájsť milión vecí, prečo sa to nedá. Možno to vidíš tak aj Ty a preto napíš nejaké povzbudenie, príbeh, čo Tebe Boh zjavuje. Pros Boha o múdrosť a odvahu. Ja tiež nie som ani rečník, ani pisateľ, ale vo vnútri túžim, keďže som už bol oslovený a nechcem z bojiska zdupkať, nejak zvestovať aj takýmto, mne nie až tak familiárnym spôsobom slovo Božie. Určite máš aj Ty rôzne podnety zo života, v ktorých Boh nejak pôsobí alebo pôsobil. Možno to bude čítať 100 ľudí, ktorým to nič nepovie, ale môže sa nájsť jeden, ktorého to bude k niečomu motivovať. A o to ide. Nejde o sebaprezentáciu, ale o povzbudenie pre ostatných. Preto sa snažím upriamiť pozornosť na to množstvo myšlienok, ktoré mi denno-denne chodia mysľou, že som skrátka jeden z nás, bežných smrteľníkov. Aby som, ak váhaš, tak ako som váhal niekedy ja, Ťa povzbudil k odvahe. Vždy prosím Boha za to, nech mi dá múdrosť a silu prekonať seba samého. V mojom prípade som pochopil, že sú veci, ktoré sa jednoducho musia spraviť, aby sme tu fungovali, veď Boh nám dal túto zem, aby sme ju obhospodarovali a všetko s tým spojené. To znamená, chodiť do roboty, starať sa o rodinu, dom, byt, treba opraviť aj motyku, natrieť strechu, keďže tu aj nejak sociálne žijeme, tak aj ísť na návštevu, dovolenku, koláče napiecť, mrkvu vytrhať, čerešne obrať, no, aj tie hroby poriadiť, aby nebol „bordel“ na cintoríne, ale všetko má svoju mieru. Treba to konfrontovať s Božím slovom, lebo je jednoduché nechať sa uniesť očami a svetom. Nebudem predsa kupovať na hrob najnovší „model“ kahancov z roku 2015, kde trend je pozlátený podstavec, kvôli väčšej „dôstojnosti„ voči mŕtvemu, povedzme, ale dám tam nejakú lacnú sviečku a basta, keď to už veľmi chcem. Však mŕtvemu to aj tak už nepomôže, vieme to z Biblie, ale môžeme svojim správaním podľa Božích doporučení pomôcť živým. Čas na písanie takýchto článkov si musím však ukrojiť z môjho osobného voľna a možno, že aj Ty človeče. Poviem tak. Mám rád bicykel a chcem ísť von? Nevadí. Ak Boh vidí môj záujem niečo napísať a vidí, že nemám čas popri iných veciach, ktoré sa musia spraviť, tak aj to počasie upraví tak, aby ma to nelákalo. To znamená „vytvorí“ mračná, blesky... Možno preháňam, ale asi vieš, čo tým chcem povedať. Boh všetko uspôsobí tak, aby Ťa nič iné až tak nezvádzalo a potom je to už len na Tebe. „Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom, vediac, že od Pána dostanete za odmenu dedičstvo, veď Pánovi Kristovi slúžite.“ (Kolosenským 3, 23-24)

A na záver troška povzbudenia z Božieho slova. Že, konečne :-). Každý deň sa mi v mobile generuje biblický veršík. Pre dnešný deň je takýto: „V činení dobrého neochabujme, lebo ak neochabneme, časom svojím budeme žať. A tak teda, dokiaľ máme čas, čiňme dobre všetkým, ale najmä domácim viery.“ (Galatským 6, 9-10) Vidíš brat môj, sestra moja. Ak si spravil(a) niečo dobré, prospešné, tak si nedávaj pauzu, že načas už činiť dobre nemusíš, ako ja s tou stránkou, ale vrhni sa hneď na druhú činnosť, ktorá príde a neochabuj. Toľkokrát mnou spomínaný článok, budeš písať síce aj „do sveta“, lebo nevieš ku komu sa dostane, ale budeš ho písať predovšetkým do vlastných radov, do vlastného zboru. Tu Ťa ľudia ako tak poznajú a keď uvidia, že Ti Pán Boh dal silu sa premôcť a dačo napísať, tak to už môže inšpiratívne pôsobiť aj na nich. Každý máme svoj osobitý prejav, niekto píše vecne, niekto obšírne, niekto píše predovšetkým o láske, niekomu je bližšie karhanie a napomínanie, mne je bližšie povzbudenie, napríklad k písaniu. A Ty máš bližšie k čomu?

P.S. Do mnohých situácií, o ktorých som sa rozpisoval si môžete doplniť vlastné „dáta“ :-) a zrazu zistíte, že všetci v podstate rovnako zápasíme, zvažujeme atď...

.: Autor: Radovan Riečan