Mišna (po hebrejsky „opakovanie“) je zbierka nábožensko-právnych ustanovení rabínskeho judaizmu. Ústna tradícia posledných storočí pred naším letopočtom sa začala postupne písomne zaznamenávať po zničení druhého Jeruzalemského chrámu rímskym vojskom roku 70 n. l.
Dokončenie Mišny spadá asi do roku 220 n. l. V Mišne existuje jedna rozsiahla kapitola pravidiel a zákonov, ktoré treba dodržať pri zatknutí a súdnom konaní. Tieto pravidlá majú zabezpečiť objektívnosť a spravodlivosť súdneho pojednávania. Istý muž na základe biblických záznamov vyrátal, že celkovo 22 týchto zákonov židovskej veľrady - Sanhedrinu bolo porušených v súdnom konaní s Ježišom. Jeden zo zákonov hovorí: „Dvaja alebo traja svedkovia musia v svedectve súhlasiť vo všetkých jednotlivostiach.“ Toto nariadenie nadväzuje na Mojžišov zákon – 5. Mojžišova 19,15: „Jediný svedok nestačí usvedčiť niekoho z akejkoľvek viny a z akéhokoľvek hriechu; nech je hriech, ktorého sa dopustil akýkoľvek, rozsudok bude platný na základe výpovede dvoch alebo troch svedkov.“ Ďalším pravidlom Mišny je: „Žalovanému nemožno dovoliť vypovedať proti sebe.“ Toto pravidlo bolo porušené, keď židovský veľkňaz Kaifáš, frustrovaný neúspechom pri hľadaní svedkov proti Ježišovi, povedal: „Nič neodpovedáš na to, čo títo svedčia proti Tebe?“ (Mt 26,62) Podľa židovského práva Ježiš mlčal a neodpovedal na otázky. V Biblii čítame: Povedal Mu veľkňaz: „Zaprisahávam Ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Ty Kristus, Syn Boží.“ Ježiš mu odvetil: „ Ty si to povedal!“ (Mt 26,63-64) V Markovi 14,62 čítame: Ježiš povedal: „Som, a uvidíte Syna človeka sedieť na pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch.“ Podľa židovského práva, keď niekoho zaprisahajú, musí odpovedať. A tak Ježiš – pod prísahou – prelomil mlčanie a odpovedal. Nepovedal ale: „Nebudeš prisahať!“
Apoštol Pavol prisahal často, keď hovoril: „Boh mi je svedkom.“ (Rímskym 1,9; 2.Kor 1,23; Filip. 1,8; 1.Tes 2,5a10; Gal 1,20) Zaujímavé je, že aj samotný Boh niekedy prisahal samému sebe, buď slovami, alebo svojimi zmluvami (napr. Skutky 2,30 alebo Židom 6,13-14a17) V Žalme 15,4 čítame, kto smie byť hosťom v Božom stánku: „...kto svoju prísahu nemení, i keď má z toho škodu.“
Z uvedeného vyplýva, že Biblia nezakazuje všetky prísahy. Biblia ich vymedzuje a tiež zakazuje ľahkomyseľné a nezodpovedné prísahy. Prísahy pred svetským zákonom sú občianskou povinnosťou a nutnosťou. Kresťania majú byť poslušní svetskej vrchnosti. Augsburgské vyznanie XVI. článok: „Evanjelium neučí o zovňajších, časných veciach, ale o duchovných a večných a o spravodlivosti srdca; a neruší svetskú správu, občiansky život a manželstvo, ale chce, aby sme toto všetko zachovávali ako skutočné Božie ustanovenie a aby každý v týchto stavoch vo svojom povolaní dokazoval kresťanskú lásku a opravdu dobré skutky. Preto kresťania sú povinní byť poslušní vrchnosti a podrobovať sa jej nariadeniam a zákonom vo všetkom, čo môžu vykonať bez hriechu. Ak však nariadenie vrchnosti nemožno zachovať bez toho, aby sa hrešilo, tak sa sluší viac poslúchať Boha ako ľudí.“ (Skutky 5,29) Nezabúdajme, že aj dnešné sobáše, hoci sa aj odohrávajú napr. v našom evanjelickom kostole, sú v podstate občianske obrady v zmysle svetského zákona o rodine, ktorý to umožňuje (zápisnicu musí farár doručiť matrike).
Prisahať na súde alebo sľúbiť vernosť v manželstve sú sľuby a prísahy, ktoré sú v súlade s Božím slovom.
Čo ale s mojím malým zákonným ja, ktoré sa ozve vždy pri slovíčku prísaha – nepovedal snáď Ježiš: „Nijako neprisahajte?“
Matúš 5,33-37: „Opäť ste počuli, že bolo povedané otcom: „ Nebudeš krivo prisahať, ale splníš Pánovi svoje prísahy!“ Ale ja vám hovorím: „ Nijako neprisahajte: ani na nebo, lebo je Božím trónom; ani na zem, lebo Mu je podnožou; ani na Jeruzalem, lebo je mestom veľkého kráľa; ani len na vlastnú hlavu nebudeš prisahať, lebo ani jediný vlas nemôžeš urobiť bielym alebo čiernym. Ale nech je vaša reč: áno - áno; nie - nie; lebo čo je nad to, je od zlého.“
V kontexte tu išlo o to, že v židovskej tradícii (teda nie v Písme - Božom zákone podľa kníh Mojžišových, ale ústne, v ľudskom podaní „...povedané otcom...“) platila jedna prísaha viac a iná menej, podľa toho, na čo sa prisahalo. Ježiš do tohto sporu vstupuje a hovorí, že ak sa neviete dohodnúť, ktorá prísaha platí viac a ktorá menej, ak sa snažíme prísahou prekryť ľudské klamstvo a nespoľahlivosť nášho slova, potom neprisahajte vôbec! Namiesto prísahy radšej hovorte vždy pravdu. Ježišovi šlo o to, aby Jeho nasledovníkov poznali aj podľa toho, že ich áno je áno, a nie nie. Pán Ježiš poznal pohnútky prisahajúcich. Skúmajme aj my naše, keď „nachytáme“ brata alebo sestru pri niečom údajne „nebiblickom“.
.: Autor: Igor Iliaš
