Uvedomujem si, že stať sa kresťanom je obrovská milosť a dar od Boha.

Keď človek príjme Pána Ježiša do svojho života, jeho život sa zmení. Zrazu sa na svet pozerá inými očami, začína si uvedomovať, že na svete má svoje poslanie, Boh s ním má plán. Na hľadanie Božej vôle pre svoj život je najdôležitejšie študovať Božie slovo, prosiť Boha, aby nám dal rozumieť, o čom sa v Biblii hovorí. Ja okrem toho rád počúvam a čítam rôzne výklady Božieho slova, rôzne kázne a prednášky s kresťanskou tematikou, čo mi tiež umožňuje lepšie chápať Božie slovo, spoznávať rôzne aplikácie Božieho slova do života. Niektoré prednášky majú za cieľ motivovať ľudí rásť vo viere, motivovať ich slúžiť Bohu. Pred časom som v rádiu počul prednášku, ktorá ma veľmi povzbudila a motivovala a podľa môjho názoru veľmi presne vystihuje to, prečo by sme mali hovoriť o Bohu, Ježišovi a Božom kráľovstve aj iným ľuďom.

Kresťanmi sme sa stali preto, že Ježiš pre nás niečo urobil a my ho chceme nasledovať. Väčšinou sa ale vyhýbame hovoreniu o Ježišovi iným ľuďom. Je to však dôležité. Ježiš nás nepovolal, aby sme kráčali za ním preto, že z nás urobí lepších ľudí, lepších manželov alebo zbožnejších kresťanov. Ježiš hovorí: „Poďte za mnou a ja vás urobím rybármi ľudí.“ (Marek 1,17) Ľudia majú mnoho prekážok na ceste k viere. Mnohé z nich sú relevantné, a preto je dôležité vedieť reagovať na prekážky, ktoré ľudia majú pri prijatí viery v Ježiša. Apoštol Peter o tom hovorí: „Každému, kto by vás bral na zodpovednosť pre vašu nádej, buďte stále pripravení vydať počet.“ (1. Petrov list 3, 15)

Teraz sa pozrieme na starozákonný príbeh z doby izraelského kráľovstva, ktorý popisuje jeden základný princíp, prečo sa kresťanstvo tak rozšírilo. Totiž: Nemôžeme si to nechať len pre seba. Tento príbeh nájdeme v Druhej knihe kráľov, v šiestej a siedmej kapitole (Druhá kniha kráľov 6/24-33, 7/1-20). Príbeh sa odohráva v dobe, keď aramejský kráľ menom Benhadad zhromaždil svoju armádu a napadol Samáriu, čo bolo v tej dobe hlavné mesto izraelského národa. Obliehali ho dlho a v Samárii nastal taký obrovský hlad, že oslia hlava stála 80 šekelov striebra a štvrtina kábu holubieho trusu 5 šekelov striebra. Áno, bol tam taký obrovský hlad, že ľudia jedli oslie hlavy a holubí trus a oboje to stálo veľa peňazí. Biblia hovorí, že keď izraelský kráľ obchádzal hradby, akási žena naň volala: „Pomôž mi, môj kráľovský pane!“ On jej odpovedal: „Nepomáha ti Pán, ako ti môžem pomôcť ja?... Čo Ti je?“ Odpovedala: „Táto žena mi vravela: „Daj svojho syna, zjeme ho dnes, môjho syna však zjeme zajtra! “ Uvarili sme teda môjho syna a zjedli sme ho. Na druhý deň som jej povedala: „Daj svojho syna, zjeme ho! “ Ale ona svojho syna schovala. Keď kráľ počul slová ženy, roztrhol si rúcho. Chodil práve po múre, takže ľud videl, že má na holom tele vrecovinu. – To bola známka určitej pokory a poníženia pre Bohom.

Začiatok tohto príbehu je veľmi dôležitý. V Samárii nastal tak obrovský hlad, že ľudia boli schopní jesť oslie hlavy, holubí trus a dokonca z toho ohromného hladu prepadávali kanibalizmu a boli schopní jesť vlastné deti. V tej dobe v Samárii bolo tiež niekoľko malomocných. Malomocenstvo je silná choroba, veľmi nákazlivá choroba, preto malomocní boli vždy izolovaní od ostatných zdravých ľudí. Biblia hovorí, že pri bráne do mesta sa zdržovali štyria malomocní. Títo štyria boli rovnako hladní ako ostatní ľudia v meste. Jedného dňa si povedali: „Čo tu máme sedieť, kým zomrieme?! Ak si povieme: Pôjdeme do mesta, v meste je hlad, zomrieme tam; ak ostaneme tu, zomrieme. Nože poďme, prejdime do tábora Aramejčanov. Ak nás nechajú nažive, budeme žiť, ak nás zabijú, nuž umrieme.“ Títo malomocní hladovali ako všetci ostatní a povedali si, že v Samárii tak či tak zomrú, ale ak prebehnú do aramejského tábora, možno ich nechajú žiť, bola to jednoducho určitá šanca. Tak išli po zotmení do aramejského tábora. Došli na jeho okraj a hľa: Nikto tam nebol! Boh totiž spôsobil, že tábor Aramejčanov počul hrkot vozov, dupot koní a hučanie veľkého vojska a hovorili si: „Izraelský kráľ dozaista najal proti nám hetejských kráľov a egyptských kráľov a chce nás napadnúť.“ Zobrali sa teda a za prítmia ušli. Zanechali svoje stany, kone, osly, slovom tábor, ako bol, a ušli s holým životom. Tí malomocní prišli teda do tábora, kde nikto nebol, kde bolo veľa jedla a veľa iného bohatstva. Oni vošli do prvého stanu, jedli, pili, zobrali odtiaľ zlato, striebro, šatstvo a išli ho schovať. Nato sa vrátili, vošli do ďalšieho stanu, nabrali odtiaľ a išli si schovať. Malomocní naraz vyhrali obrovský „jackpot“. Boli chorí, chudobní, hladní a prišli do tábora, kde bolo všetkého dosť, kde mohli jesť, piť do sýtosti, nabrať si rôzneho bohatstva, jednoducho zažili obrovskú zmenu vo svojom živote. Z ničoho zrazu mali všetko, čo im len napadlo. A tak si to užívali, rabovali tábor, ale potom si povedali: „Robíme, čo sa nesvedčí! Dnešný deň je deň radostnej zvesti. Ak budeme čušať a budeme čakať do jasného rána, previníme sa. Preto sa vyberme, poďme to oznámiť v kráľovskom paláci.“ Zrazu si títo malomocní uvedomili, že tu, hneď vedľa nich, je mesto, kde sú ľudia obrovsky hladní, kde dokonca prepuká kanibalizmus, kde ľudia sú schopní jesť čokoľvek, len aby neumreli od hladu a oni sú v tábore, kde nikto nie je, kde je množstvo jedla, kde si to môžu užívať a zrazu si uvedomili, žeby nemali takto konať, žeby si to nemali nechávať len pre seba, žeby mali ísť a povedať ľuďom v meste, že tu je dostatok jedla pre všetkých. A presne to aj urobili.

Toto je lekcia pre nás ako pre kresťanov. My ako kresťania sme boli zachránení od duchovného hladu a prázdnoty, Ježiš nám isto pomohol aj v iných oblastiach nášho života a hneď vedľa nás je celé sídlisko, celé mesto, kde sú ľudia rovnako duchovne hladní, ako sme boli my. My si užívame cirkev, užívame si vzťah s Bohom, užívame si to, ako môžeme byť v jeho prítomnosti, ako k nám Boh môže byť blízko a neuvedomujeme si, žeby sme sa mali zastaviť a povedať si: „Robíme, čo sa nesvedčí!“. My tu máme všetkého dosť, duchovný pokrm a vedľa nás sú ľudia, ktorí sú duchovne hladní a teda by sme mali ísť a mali by sme týmto ľuďom povedať: „Poďte, tu je dostatok jedla pre všetkých.“ Toto je motivácia pre nás, pre to, čo nazývame evanjelizáciou, inými slovami pre rybárčenie pre Ježiša, pre to, aby sme ľuďom hovorili o tom, čo Ježiš pre nás urobil.

Tento príbeh v Starom zákone je pre nás príkladom toho, ako sa máme ako kresťania zastaviť a povedať si, že takto by sme konať nemali. Počas celej histórie kresťanstva si presne toto kresťania hovorili: „Ja som prežil odpustenie hriechov, prežil som nový začiatok, Boh ma zachránil a ja nechcem skončiť pri tom, že si to budem nechávať len pre seba. Ja to chcem dať ďalej.“ Vďaka tomu sa kresťanstvo rozšírilo, vďaka tomu sme my dnes kresťania. Tak poďme a šírme radostnú zvesť všade tam, kde nás Boh postavil. Nech nám v tom dáva múdrosť a odvahu!

.: Zdroj: prednáška L. Targosza         

.: Spracoval: Ľubomír Remiar