Rast islamského sveta
V minulom čísle Pohľadu som konštatoval nekompatibilitu našej viery s islamom. Krvou mučeníkov rástlo kresťanstvo tri storočia v neustálom prenasledovaní až do čias Konštantína Veľkého a rozšírilo sa po území celej Rímskej ríše. Ďalšie tri storočia sa dajú charakterizovať ako nenásilná expanzia kresťanstva do susediacich krajín, ale treba zároveň konštatovať, že do učenia nášho Pána preniká v tomto období mnoho ľudských výmyslov, názorov rôznych filozofov či priam bludov z miestneho pohanstva a je silne ovplyvnené cisárskou politikou. Sťahovanie národov rozvrátilo síce európsku časť Rímskeho impéria, ale aj barbarské národy, keď sa usadili, prijímali kresťanstvo. Vo všeobecnom chaose postupne rástla medzi západnými kresťanmi autorita biskupa z Ríma až Siricius v roku 399 sám seba nazval „otec biskup“ .
Rímska ríša mala na východe neustále silného konkurenta a zápas s Partmi /Peržanmi/ v klasických dobách a so Sasánovcami v dobách byzantínskych stál veľa obetí. Sasánovský šáhinšáh Chusrav II. vpadol v roku 614 do Rímskej ríše, dobyl okrem iného aj územie terajšej Sýrie a Izraela. Krutému masakrovaniu obyvateľov a drancovaniu sa nevyhol ani Jeruzalem. Všetky kresťanské stavby boli zničené až na kaplnku Narodenia Pána, ktorá sa zachránila vďaka vyobrazeniu „Klaňanie sa troch kráľov“ nad vchodom, kde rabujúce vojsko spoznalo podľa oblečenia svojich najvyšších mágov podľa zobrazených netypických pokrývok hlavy. V poverčivom strachu sa rabujúci neodvážili vojsť do svätyne. Spolu s Avarmi obliehal Carihrad v roku 626, ale neuspel. V odvete v roku 628 vrátil cisár Heraklios niektoré späťdobité relikvie do Jeruzalema. Definitívna pohroma pre Jeruzalem však prišla už o 10 rokov, keď vojnami a morom oslabené obe ríše museli čeliť islamským fanatikom pod vedením kalifa Omara.
A čo je islam? Tvorcom tejto ideológie je Mohamed. Narodil sa asi roku 570 v Mekke, ktorá bola významnou križovatkou karaván z Jemenu do Sýrie a tiež pútnickým miestom, kde sa klaňali až 360 modlám. 25-ročný sa oženil s bohatou vdovou Chadidžou a ešte dlho žil modlárskym životom až kým v roku 610 sa mu, podľa jeho tvrdenia, nezjavil archanjel Gabriel a nezačal mu diktovať texty Koránu. Tu si dovolím upozorniť na 2.Korintským 11. kapitola, verše 14 a15. Mohamed poznal judaizmus aj kresťanstvo, a tak skonštruoval vieru, ktorá by bola lepšia pre tamojších Arabov. Začal hlásať vieru v Alaha a svoje tvrdenia ustanovil za súčasť viery. Žiadal odstrániť spomínaných 360 modiel, čím by ale Mekka prišla o pútnikov a tým aj o profit. Pretože jeho učenie v Mekke najprv neprijali, musel s hŕstkou verných utiecť do Mediny a odtiaľ začal šíriť islam násilím. Samotná ideológia má tri hlavné zdroje: korán, hadísy - zachovávajú čo Mohamed povedal a sunu, ktorá pojednáva o živote Mohameda. Islam je teda dielo bojovníka, ktorý zabil množstvo svojich odporcov. Prvotnú akumuláciu kapitálu na vedenie vojny získal prepadávaním karaván a neskôr obvinil miestnych Židov, že sa spojili s jeho nepriateľmi, obral ich o majetok a následne asi 700 povraždili v priekope pred Medinou. Pri prepade oázy Chaibar, ktorá bola centrom Židovstva v Arábii, ponechal žiť niekoľko rodín roľníkov a pastierov za podmienky, že sa vykúpia polovicou svojho majetku. Tento zbytok však kalif Omar z Arábie neskôr tiež vyhnal, keď tvrdil, že Mohamed z Arábie kázal navždy vyhnať všetkých nemoslimov. Mohamed tvrdil, že meč je kľúčom do neba i pekla. Kvapka krvi preliata v záujme Alaha, noc strávená v boji je osožnejšia ako celomesačný pôst či modlitba. Kto padne v boji, tomu sa odpúšťajú hriechy. Vyzval Khalida, aby mečom Alahovým priviedol k islamu kmeň Jažin. Odmietli, tak ich všetkých povraždili a to bol len nácvik. Po bitke pri Olayis /Iraq/ Khalid dva dni vháňal ľudí do suchého riečišťa a stínali im hlavy, dokiaľ netiekla krv v rieke miesto vody. Takto sa vedie pravý džihád. Vyučil sa v Chaibare.
Kto nemá čas čítať hrubé knihy, tomu doporučujem stránku na wikipedii https://cs.wikipedia.org/wiki/Mohamed#Z.C3.A1padn.C3.AD_skepticismus.
Mohamed zomrel v roku 632. Posledné roky života sa snažil zjednotiť Arabov a bojoval proti neveriacim, čiže vraždil Židov a kresťanov. Jeho nasledovníci svokor Abú Bakr, zať Ali a kalif Omar rozpútali vražednú expanziu voči obom veľmociam Sásanovskej Perzii a Rímskej ríši. V roku 634 Omar vyzval kráľa Jazdkarta, aby prestúpil na islam, alebo aby zaplatil tribút, čo ale šáhinšáh odmietol. Výsledkom bola príšerná vojna, zabratie Jeruzalema v roku 638 a vyhlásenie Omarových zákonov platných dodnes pre styk medzi muslimami a dhimmi /t.j.zotročenie kresťanov a Židov/, zabratie Arménie, ktorá bola ale súčasť ríše Rímskej /Byzancia/ a zánik Sásanovskej ríše v roku 651. Začali zlé časy nielen pre tamojších aramejcov, Židov, manichejcov, nestorianov či iných kresťanov, ale hlavne pre predtým privilegovaných zoroastriánov, ktorých v priebehu asi 200 rokov Arabi temer vyvraždili. Islam vtedy na východe ovládol územie po dnešný Turkmenistan, Afganistan a Pakistan.
Arabský beduíni rozpútali agresiu voči Rímskej ríši v roku 636 bitkou pri Jarmúku. Porážka znamenala stratu Sýrie a Palestíny, čo bolo srdce intelektuálneho života Byzancie. V roku 642 dobyli moslimovia Egypt a Rímska ríša stratila svoju obilnicu. Expanziou po hranicu bývalej provincie Kartágo, dnes územie Lýbie a Tunisu, získali mohamedáni prístup k loďstvu a okolo roku 650 opanovali Cyprus, Rodos, Kos, Krétu, ba napadli aj samotný Konštantinopol v rokoch 674 až 678, ale Byzantínci sa ubránili. Samotnej provincie Kartágo sa Arabi zmocnili až v roku 698. Ak sa evidujú len boje, v ktorých zahynulo viac ako 10 000 ľudí, tak počas prvých 25 rokov vybojovali 47 takýchto bitiek.
V 8. storočí napadli islamskí bojovníci indické mesto Sinh a pobili 26 tisíc obyvateľov. Ani kresťania nemali pokoj. V Arménii nahnali domácu šľachtu do kostola a tam ich upálili. V Efeze predali do otroctva 7000 Grékov. Dosiahli vrcholky Kaukazu, východných hraníc terajšieho Pakistanu, Afganistanu Turkménska a Kirgizska. Neustále bola atakovaná Európa a to hlavne Španielsko, Korzika, Sardínia, Sicília, Francúzsko. Nájazdy boli väčšinou koristnícke, častokrát zamerané hlavne na získanie kresťanských otrokov. Vizigótskej Cordóby sa Arabi zmocnili v roku 711 a stala sa sídlom emira. Postup islamistov vo Francii zastavilo víťazstvo Karola Martela v roku 732. Územie Španielska a Portugalska sa však stalo neustálym bojiskom až do úspešného zavŕšenia reconquisty v roku 1492, keď bola oslobodená Granada.
Popisované deje nemôžu zahrnúť ani len náznak všetkých hrôz, ktoré pre kresťanský svet znamenal islam. Kto nechce študovať hrubé knihy a stačí mu internet, aby mal aspoň náznak prehľadu o problematike koexistencie islamu a kresťanstva, nech navštívi stránku pána Billa Warnera 1400 rokov hrôzy na:
https://www.youtube.com/watch?v=gd5d85TH3h0
Ak Pán Boh dá, nabudúce napíšem o presune moci v islamskom svete z Arabov na Osmanov a o boji nášho Uhorského kráľovstva s islamským nebezpečenstvom.
.: Spracoval: Milan Zajac
