Taká dobrá otázka, no vyžaduje si obšírnu odpoveď. Slovo laický som spomenul hlavne preto, lebo duchovné veci sa budem snažiť opísať logickým spôsobom tak, aby to pochopil aj neveriaci človek.

Na mnohé eventuality sa z pochopiteľných dôvodov nebude dať odpovedať a to preto, že možno tá odpoveď nie je až tak jasná alebo kvôli množstvu myšlienok, ktoré by veľmi zamotali a rozvetvili tému. Kým sa teda dopracujem k tomu, prečo je dobré byť kresťanom, musím priblížiť najskôr to, prečo je dobré nebyť inovercom. Ako na prvú vec by som sa teda všeobecne, ale v kontexte Biblie pozrel laicky na vieru a potom na rôzne náboženstvá.

V Biblii sa píše. „Viera je zaiste podstatou toho, čoho sa nádejame, a dôvodom toho, čo nevidíme“ (Židom 11, 1). Slovo náboženstvo predstavuje v podstate vzťah človeka k niečomu nadprirodzenému a teda vieru ľudí v jedného alebo viacerých bohov. Informácie o tom nájdeme priamo v nej, presnejšie v Starej zmluve. Dočítame sa tam o pravom Bohu, ale aj o rôznych falošných bôžikoch z okolitých národov. No dozvieme sa aj to, ako ľahko sa dá od Neho odpadnúť, viď zlaté teľa. Keď ľud videl, že Mojžiš dlho neschádza z hory, zhromaždil sa k Áronovi a povedal mu: „Nože, urob nám bohov, ktorí pôjdu pred nami; lebo nevieme, čo sa stalo Mojžišovi, mužovi, ktorý nás viedol z Egypta“ (2. Mojžišova 32, 1). Viera v niečo nadprirodzené je v človeku od počiatku zakódovaná a nachádza sa v každej kultúre. Počas života sme konfrontovaní s vecami, ktoré jednoducho nemôžeme našim rozumom pochopiť, a tak ich vznik pripisujeme „niečomu“ medzi nebom a zemou, alebo napríklad v hodine smrti, každý človek nejako podvedome dúfa, že niekto tam „hore“ určite existuje a si ho zoberie k sebe a nepošle ho „dole“ teda do pekla,  miesta, v ktoré on sám počas života možno ani neveril, len to slovo obligátne používal. Preto pri rôznych príležitostiach, či už pri nadávkach alebo keď sa cítime v ohrození prípadne chceme, aby sa nám niečo podarilo, spomíname ten ekvivalent mena božieho tak často. Teda Boh, Bože, Boha.

Teraz sa už vrátim k náboženstvám. Aby v tom bol nejaký poriadok, začnem tými menšími, častokrát nazývanými sektami. Na mnohých miestach sa v Biblii píše o Bohu, ako o našom nebeskom otcovi, ktorému na nás záleží, ktorý nás napríklad vychováva k múdremu prežitiu časného života. A tak na utvrdenie tejto skutočnosti čítame: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: Čo budeme jesť? alebo: Čo budeme piť? alebo: Čím sa budeme odievať? Lebo všetko toto pohania hľadajú. Veď váš Otec nebeský vie, že to všetko potrebujete.“ (Ev. Matúša 6, 31-32). Alebo. „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský.“ (Ev. Matúša 5, 48). Oba verše nám majú bezpochyby do života čo povedať, no našu pozornosť chcem teraz upriamiť na slovné spojenie - nebeský otec. Každý z nás, čo toto počúvame a sme otcovia, tak si vieme predstaviť čo to slovo znamená, prípadne, aký by ten otec mal byť. A tak by sme s určitosťou mohli povedať, že otec je hlava rodiny, ochranca rodiny, má byť spravodlivý, pevný v slove – teda, že raz nepovie tak a potom o minútu inak a má mať kopec ďalších dobrých vlastností, ktoré už poznáme napríklad aj z Biblie. Vidíme, že tie nároky alebo očakávania od osoby nášho hriešneho smrteľného pozemského otca sú dosť veľké. Čo už potom očakávame od toho nebeského. Tak ten už musí byť iný „kápo“ keďže vieme, že na svete je nás niekoľko miliárd, nepočítajúc do toho pomretých a ešte nenarodených. Aby sme my pozemské deti žijúce v Argentíne, Madagaskare či Fínsku, teda kdekoľvek na svete vedeli rozpoznať, že toto je ten náš pravý nebeský Otec, v ktorom máme útočisko, tak tu sa už od Neho vyžaduje celosvetové zjavenie Jeho existencie a to tak, že nám bude úplne jasné, že to je On a nie niekto iný. Z tohto predpokladu môžem teda s istotou povedať, Boh, ktorý nám globálne nedáva nejakú hlbšiu indíciu o jeho existencii (čo tým myslím bude vysvetlené neskôr), proste pre mňa ako človeka neexistuje. Áno – áno, je tu zem a čo ju napĺňa a vesmír s hviezdami. To sú však len viditeľné ukážky nejakej vyššej duchovnej existencie, moci a múdrosti, cez ktorú sa však hlbšie On sám poznať nedá. Ako duchovní grínhorni nevieme z toho usúdiť, či to stvoril Alláh, Jahve, Krišna, Šiva, Budha, Kukulkán, vesmírni lidé alebo niekto iný. Presne ako nejaký výrobok, napríklad tričko. Kým si neprečítame štítok s označením Made in Slovakia, tak ostávame vo všeobecne zaužívanej predstave, že to bolo ušité v Číne alebo v Bangladéši. Preto je mi jedno či niekde v Malajzii žije od roku 1973 ľudsky mravne 500 členná komunita vo svojej dedine, skalopevne presvedčená o tom, že ten ich boh nazvime ho Gugalann, vtelený do modrej drevenej sošky s troma ušami je ten pravý, keď už len za bránami ich dediny o ňom nik nepočul. A čo tí ostatní pozemšťania? Tí už ho nezaujímajú? 500 ľudom sa dá poznať a pred miliardami sa schováva. A z ústrania sa vynoril až teraz? To kde bol počas tisícročí zavretý? Na 49 000 svetelných rokov ďaleko vzdialenej hviezde LBV 1806-20? Zvláštne. Jemu asi na všetkých svojich deťoch nezáleží. Takého nebeského otca by som teda nechcel. Týmto príkladom som chcel upriamiť našu pozornosť na to, že či už v dnešných novodobých alebo odvekých malých lokálnych sektách, kde pár ľudí hoc aj krásne mravne žije podľa nejakých morálnych hodnôt s ich rôznymi bôžikmi či predstavami o bohu, pravého, z hriechu zachraňujúceho a večný život darujúceho Boha nikdy nenájdeme (teraz neriešte eventuality typu, ako budú súdení a podobné). Tu môžete so mnou aj nesúhlasiť, ale vzhľadom na dobu v ktorej žijeme, to moje tvrdenie jednoducho dáva zmysel. O tomto by sa dalo polemizovať pred tisícami rokov, keď všetko také jasné ľuďom ešte asi nebolo, ale dnes už máme množstvo verných informácií a je len na nás, ktorej sa keďže sme inteligentné a slobodné tvory, chytíme. Už nemusíme hľadať pravdu božiu v nejakom mýtickom kmeni niekde v amazonskom pralese, keď ju máme pred očami.

Poďme teda ďalej k tým mnohopočetným náboženstvám. Ako som už spomínal, pravý Boh musí konať v globálnom meradle, aby o ňom každý vedel a nemôže sa skrývať za listnatým stromom niekde na Baleároch. Keďže rozšírenie nejakého učenia medzi ľudstvom aj v dnešnej dobe trvá nejaký ten čas a to aj napriek výdobytkom techniky typu internet, televízia či rádio, ktoré nám to veľmi uľahčujú si myslím, že reálny Boh by nám svoju existenciu nezjavoval teraz v tejto dobe, keď mnohí už pomreli a nestihli ho tak spoznať, ale že by mala byť zjavená už od počiatku vekov. Teda všetky novodobé zvesti o pravom bohu tak pokladám za výmysel už len z tohto hľadiska a za verné pokladám náboženstvá, ktoré vznikli pred tisícami rokov. Trošku to poslednou vetou zaváňa chaosom, ale vydržte všetko sa vyjasní. Nás ľudí, ktorí sa v podstate rozhodujeme, ktorému náboženskému Bohu budeme veriť, pripodobním ku kozliatkam v rozprávke, kde sa vlk vydáva za ich mamu a aby ich zviedol mení svoj hlas, keď klope na ich dvierka. Diabol totižto so svojim služobníctvom tiež konajú v globálnom meradle, kde úspešne zvádzajú nie milióny, ale miliardy ľudí. Jeho zvádzanie je založené na ľudskom hriechu. Pozná nás a vie, že si vždy vyberáme ľahšiu a nám príjemnejšiu cestu. Preto, trošku to nadnesiem, napríklad mladých duchovne dospievajúcich chlapcov z Lýbie, bude všemožnými spôsobmi nabádať k tomu, aby sa nad tým islamským Allahom, ktorý svojim verným ponúka nekonečný posmrtný sex so sedemdesiatimi dvomi pannami tak troška viacej zamysleli, ako nad tým nudným kresťanským, ktorého budú musieť po smrti ovievať trstinou a naveky mu spievať chorály. Ja viem je to ťažké, keď všetci naokolo v neho veria, ale Boh pôsobí individuálne a láme všetky náboženské či iné okovy (zase pripomínam neriešme všetky eventuality typu, veď ich zabijú, či vyženú z rodín). Boh si vždy cestu nájde. Však aj tu v kresťanských krajinách sa nájdu napríklad vyznávači Budhizmu... Pri našom rozhodovaní, ktorým veľkým náboženstvom sa necháme v živote ovplyvniť teda už ide do tuhého. Na svete existujú štyri veľké a staré náboženstvá s prvkami globálneho rozšírenia. Kresťanstvo, Islam, Hinduizmus, Budhizmus no a v neposlednom rade k nim môžeme podľa mňa zahrnúť aj ateizmus. Ten má tiež veľa prívržencov, ktorí veria tomu, že Boh neexistuje. Tak sa dostávame k otázke, ktoré z nich je to pravé.

Nastal teda čas niečo spomenúť o tých indíciách a tým čo si pod nimi predstavujem. Keďže sme kresťania, tak uvediem kresťanské lebo popravde neviem, aké rozumné a viditeľné indície dáva ľudom vo svete v skutku zvláštny hinduizmus. Vyššie som už niečo spomenul o tom, že z prírody a vesmíru môžeme síce vidieť neskutočnú veľkosť stvoriteľa a teda rukolapnú informáciu o Jeho existencii, no nič viacej osobného sa o ňom samotnom z toho nedozvedáme. Prečo nás stvoril, aký je, čo bude keď zomrieme a tak ďalej. No a práve to napráva najväčšia kresťanská indícia v podobe Biblie. Prostredníctvom nej nadviažeme so svojim nebeským Otcom vlastne prvý kontakt. Cez ňu nám povie niečo o sebe a my po čase ak tomu uveríme, prostredníctvom Ducha nadviažeme druhé, už osobné prepojenie. Ona sama je zdrojom ďalšieho množstva argumentov potvrdzujúcich to, že asi fakt ten biblický Boh bude ten pravý. Medzi ne patria ako som už spomínal aj v decembrovom článku, množstvo jazykov ktorými hovoríme, nadradený kresťanský letopočet, dĺžka týždňa a mnohé iné. Vizuálne nám kresťanstvo pripomínajú aj po celom svete sa nachádzajúce kostoly s krížom, teda symbolom akou smrťou umrel náš Pán za naše hriechy. Samozrejme dá sa toho tu ešte veľmi veľa popísať, ale myslím si, že viete akým smerom vám chcem naznačiť, aby ste sa s pomocou Božou dívali.

Teraz poviem dačo o šírení viery a možnom vzniku týchto spomínaných náboženstiev. Z Biblie poznáme príbeh o potope. Ak si pozriete nejakú grafickú mapu rozšírenia vierovyznaní zistíte, že všetko to gro najväčších náboženstiev sa ako keby nachádza a rozrástlo práve z oblasti blízkeho východu a Ázie, čo tomu príbehu o Ararate dáva punc pravdivosti. Proste ľudia sa po pristátí na súši rozliezli po blízkom okolí a sprvoti možno aj slúžili tomu pravému Bohu ako praotec Noe, no po čase naň zabudli. No a z toho chaosu postupne vznikli všetky tie dnešné náboženstvá, ktoré majú však určité prvky sťaby podobné. Ak si všimneme, takmer každé z nich má jedného ústredného, či viacerých menších bohov, všade ide nejako principiálne o dobro, zlepšovanie ľudskej osobnosti či duchovno, ale všetky už dávno minuli tú pravú podstatu, vďaka ktorej bol praotec Noe pred ničivými následkami potopy zachránený. Preto sa Boh zjavil Abrahámovi a všetko znova „reštartol“ cez izraelský národ. Presne ako s tým spomínaným teľaťom. I riekol Hospodin Mojžišovi: „Choď, zostúp, lebo tvoj ľud, ktorý si vyviedol z Egypta, sa zvrhol. Veľmi rýchlo odbočili z cesty, ktorú som im prikázal; urobili si uliate teľa, klaňali sa mu, obetovali mu a hovorili: Izrael, toto sú tvoji bohovia, ktorí ťa vyviedli z Egypta“ (2. Mojžišova 32, 7-8). Mojžiš nebol s Bohom na hore Sinaj ktovie ako dlho, no ľud dole už aj za takú krátku dobu zmalomyseľnel, a tak si odliali zlaté teľa. Po potope, pravdepodobne nastalo niečo podobné, akurát s tým rozdielom, že jednotlivé kmene vtedy takého Mojžiša, ktorý by ich zavrátil späť na božiu cestu ešte nemali. Čo sa týka šírenia kresťanstva. Ježiš povedal: „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta [Amen]“ (Ev. Matúša 28, 19-20). Učeníci teda šli  a prostredníctvom misie, oproti iným náboženstvám, keďže je prekladaná do všetkých známych pozemských jazykov, Jeho slová rozšírili po celom svete. Ak by tá toľkokrát v Biblii zmieňovaná láska nebola v ľuďoch vštepená od pravého biblického Boha a nemala takú silu, že dokáže pohnúť vnútorným človekom, komu by sa už len chcelo ísť napríklad niekde do „tramtárie“ na pokyn niekoho, ktorého som ani len nevidel, učiť sa cudzí jazyk a následne doň prekladať Bibliu? Opustiť svoj domov, známych či pohodlie? V takom enormnom rozsahu to robia len kresťania. Pretože ten ich Boh je ten pravý a s mocou, ktorá vskutku mení ľudské životy. Z toho vyplýva, že toto učenie nie je späté so žiadnym miestom, ako napríklad hinduizmus s Indiou a to aj napriek tomu, že Ježiš bol Žid a teda zdanlivo vychádzalo z Izraela. Je dané všetkým, teda aj ne židom, aby si každý, kto chce, mohol zadarmo z neho načrieť a tak sa zachrániť. To je zásadný rozdiel v šírení. Iné sa šíria prevažne prostredníctvom rozrastania sa populácie. Teda Ind hinduista, praktizujúci svoju vieru sa presťahuje do švédska a tam sa rozmnoží. „Duch a nevesta hovoria: Príď! Kto počúva, nech povie: Príď! Kto žízni, nech príde! Kto chce, nech si naberie zadarmo vodu života!“ (Zjavenie 22, 17) A teda môžem zodpovedne povedať, že toto staré náboženstvo sa postupom vekov svojimi vierozvestcami, ktorí tomu slovu uverili a zobrali ho vážne rozšírilo na podnet nášho milujúceho Boha po celom svete, aby čo najviac z nás uverilo, a tak sa zachránilo. Hovorí o láske, všetkých možných cnostiach a náš pohľad upriamuje na dokonalého, verného a milujúceho Boha - Otca, ktorého je hodno nasledovať. Myslím si, že toto, čo som teraz pospomínal, nám veľmi pomôže v tom, čo chcem ďalej už len na okraj povedať k tým zvyšným trom náboženstvám.

Hinduizmus s neuveriteľným množstvom bôžikov je doménou prevažne miliardovej Indie. Viera tohto náboženstva vychádza z neucelenej nôšky názorov lebo nemá ustálené dogmy, ako napríklad Biblia a neustále sa vyvíja. Inými slovami povedané, przní sa a mieša všetkým možným, čo komu napadne. Vďaka tomu je ťažké sa z dostupných informácií vyznať a napríklad niečo rozumné a hodnoverné napísať. Podľa hinduizmu je vraj život na zemi trest za hriechy duše. Vyznáva reinkarnáciu, ktorá skončí v podstate až vtedy, keď sa ten človek stane dokonalý. Ja len dodám, nikto z vyznávačov reinkarnácie sa len tak samovoľne nezabije a neprenechá to zlepšovanie tomu ďalšiemu telu, do ktorého „vletí“ jeho duša. Proste každému z nás a hinduistov či budhistov nevynímajúc, na tom svojom pozemskom telíčku záleží a len tak ľahko sa ho nechce vzdať. Každý si to tu proste chce užiť. Napriek množstvu drobných bôžikov, predsa len Hinduizmus vyznáva aj nejakého jedného hlavného neosobného boha Brahmu, ktorý vraj existuje v troch formách. Teda nápadne sa to podobá na našu trojicu. Usudzujem, že rozoberať ho ďalej už nestojí za reč, lebo pri pohľade na všelijakých panáčikov, bodky na čelách, vyziabnutých šedivých jogínov či mnohých iných, nazvem to hrúz, človek pochopí, že v tom ten pravý zachraňujúci Boh nemôže byť. Preto, hoc je to staré náboženstvo a malo veľké predpoklady počas stáročí na celosvetové rozšírenie, kvôli svojej zvláštnej podstate nakazilo dá sa povedať len jeden, aj keď veľmi početný národ.

Budhizmus je podobné niečo ako hinduizmus a dokonca nemá ani konkrétneho boha. Takže ani ten nestojí za reč. Krvavý islam sa tiež neoplatí rozoberať, keďže jeho účinky môžeme dnes vidieť všadiaľ naokolo a aj pán Zajac ho podrobne rozobral vo svojich článkoch. A tak po hlbšom zamyslení, môžeme z uvedených indícií usúdiť, že ten pravý Boh bude logicky kresťanský, lebo popravde žiadne z tých náboženstiev nás nevedie k večnému životu. Tak a dopracovali sme sa k pravde. Teraz si pomyslíte. Čo? Tak rýchlo? Čakali ste viac faktov, či prehovárania? Myslím si, že stačí. Iste vám napadne, že aj v tých nezmyselných náboženstvách žije mnoho rozumných ľudí, lekárov, tlmočníkov, raketových vedcov, programátorov, a tak prečo veria takým nezmyslom, veď im musí byť jasné, že nejaký modrý bôžik prikazujúci im povedzme dvakrát denne omočiť si kolená v hnusnej stoke zvanej Ganga, to tu určite neriadi, aj keď jeho sošku majú povedzme v kancelárii. Protiotázka. Prečo nemáme pred našim Bohom žiadnu bázeň a sme takí vlažní a kostoly sú stále redšie a redšie, keď poznáme pravdu? Za všetkým hľadajme hriech. Možno to všetko praktizovanie viery v akomkoľvek náboženstve je len mechanický úkon a len málo ľudí si to uvedomuje. Ľudí zaujíma možno mystické duchovno, no nie žiaden Boh, ktorému by sa nebodaj mali podrobiť.

No a tak som sa konečne dostal k tomu, že prečo je dobré byť kresťanom. Aj keď som už popri tomto všetkom vysvetľovaní o tom kresťanskom Bohu celkom dosť povedal priamo či nepriamo, skúsim ešte niečo dodať. Čiže kresťanom sa oplatí byť kvôli tomu, že kresťanský Boh je reálny a konajúci. So svojimi vernými robí zmluvy, ktoré dodržiava, aj pri našom zlyhaní. Tak napríklad urobil zmluvu s Noachom, že ľudstvo prostredníctvom potopy už nevyhubí a za znak učinil dúhu. Lenže Noachovo potomstvo, ktoré sa rozšírilo po planéte sa znova zopsulo a začalo veriť iným, teda diabolským božstvám a tak sa zase všetko vrátilo do starých koľají ako pred potopou. Úplne zabudli na to, ktorého Boha ich praotec vzýval. No, Boh si však, keďže mu na nás záleží, znovu našiel verného služobníka Abraháma, s ktorým uzavrel novú zmluvu a požehnal ho, bez ohľadu na to ako sa jeho potomstvo bude správať. On vedel, že sme v podstate zlí a iní ani nebudeme. Veď je napísané: „Keď Hospodin zacítil príjemnú vôňu, riekol si: Nebudem už pre človeka preklínať zem, lebo jeho zmýšľanie je zlé od mladosti, a nebudem už biť všetko živé, ako som to urobil“ (1. Mojžišova 8, 21). Alebo: „Vedz teda, že len Hospodin, tvoj Boh, je Bohom; verný Boh, ktorý do tisíceho pokolenia zachováva zmluvu a priazeň tým, čo Ho milujú a Jeho príkazy zachovávajú“ (5. Mojžišova 7, 9). Ďalej. Kresťanský Boh je tu pre všetkých. Lebo tak nám prikázal Pán: „Položil som Ťa za svetlo pohanom, aby si bol spasením až do končín zeme.“ (Skutky apoštolov 13, 47). Alebo niečo zo starej zmluvy na potvrdenie. „Výrok Hospodina, Pána, ktorý zhromažďuje rozptýlených Izraela: K jeho zhromaždeným zhromaždím mu ešte ďalších.“ (Izaiáš 56, 8) No a poslednú a najhlavnejšiu vec, ktorou by som to aj ukončil je to, že Jeho syn zomrel za naše hriechy. „Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni.“ (Rímskym 5, 8) Teda Boh nám dal šancu na záchranu, ak skutočne uveríme v Ježiša so všetkým, čo je s tým spojené. Teda živou vierou a skutkami.

 .: Autor: Radovan Riečan