Geopolitika pred a po Moháči.
Pokiaľ iné kráľovské rody a panovníci získavali nové územia tvrdými bojmi, Habsburgovci ich získavali rozumnou a prefíkanou sobášnou politikou.
V roku 1496 sa konala svadba Filipa Habsburského a Johany Kastílsko-Aragónskej. Bohatstvo plynúce so zámoria začalo pomaly ale iste plniť pokladnice Habsburgovcov v Španielsku. Pre záujmy Osmanov boli hlavnou prekážkou tri katolícke krajiny a to Španielsko, s ktorým bojovali o ovládnutie západnej časti Stredozemného mora a prístup do Maghribu, Benátska republika, jej loďstvo a prístavné mestá a hlavne vzrastajúca moc Habsburgovcov v tzv. „Svätej ríši rímskej“, ktorá prípadným spojenectvom s Jagelonským Uhorskom by mohla ohroziť budúce záujmy sultána v stredoeurópskom priestore. Hoci Jagelonci zdanlivo ovládali priestor od Baltu po Jadran, kráľ Poľska Žigmund I. Starý bol zamestnaný bojmi s kniežaťom Moskvy Vasilijom III. Ivanovičom a utrpel zdrvujúcu porážku, keď stratil Smolensk a ten bol pripojený k Moskovskej Rusi. Obe krajiny ohrozovala Zlatá horda jej chanáty, ale sa nespojili proti spoločnému nepriateľovi, lež bratovražedne neustále spolu bojovali. Hoci asi 80% obyvateľov vtedajšieho Poľska boli pravoslávny, platil zákaz vzájomných sobášov medzi katolíkmi a pravoslávnymi, ktorí boli všemožne potlačovaní. Poľský kráľ huckaný pápežom by tiež bol rád potlačil úspešne sa rozvíjajúce reformačné hnutie podľa Luthera v hanzových mestách a v mestách, ktoré kedysi ovládal križiacky Rád nemeckých rytierov.
V predvečer útoku na Uhorsko poštval sultán Sulejman, syn sultána Selima Hrozného a tatárskej princeznej Ayše Hafse a tiež vnuk veľkochána Menli I. Giraya, krymských Tatárov proti Poľsku. Táto lúpežná výprava Kyjev síce nedobila, ale zamestnala Poľsko obranou vlastného územia, takže Zigmund nemohol poskytnúť účinnú pomoc Uhorsku. Titulatúra „sultán“ a aj „padišách“ potvrdzujú pokračovanie perzskej tradície a podvojnosť nároku na vládu nad Arabským svetom dával titul ochrancu svätých miest Mekky a Mediny a nad celým islamským svetom dával titul „kalif vysoko vznešený“. Titul kalifa potvrdzoval, že je čosi viac ako miestny vladár a svoju moc používa k účelom posvätených vierou a to viesť džihád na podmanenie celého sveta. Belehrad predtým dobitý od Uhorského kráľovstva sa stal logistickým centrom pre nastávajúci útok. Sultán Sulejman pred nastúpenými jednotkami rozvinul prorokovu zelenú zástavu islamu a pobozkal meč prapradeda Osmana, čím vyhlásil džihád neveriacim, čo bolo splnenie prísľubu búriacim sa janičiarom a 23.IV. 1526 stotisícová armáda s 300 delami vyrazila z Istambulu smer Drinopol, Sofia, Niš. Prvé bojové stretnutie zahájil Ibrahim paša s Tomorim brániacim s pár tisíc obrancami Petrovaradín. Arcibiskup Tomori ustúpil a po týždni mali Turci cestu voľnú. Maličkou prekážkou bol Ilok, kde prekročili Drávu a cesta k Moháču bola otvorená. Rozvadené, kráľa nepočúvajúce, zadlžené, obrany neschopné Uhorsko postavilo do boja v Moháči 25 tisícovú armádu s 80 delami. Sila pechoty Osmanov bola asi štvornásobná a delostrelecká palebná sila desaťnásobná. V starej piesni „O bitve Moháčské“ sa píše v 24. verši: a když jsou ten boj začali, medzi pohany vskočili o delách nic nevedeli až v nich cesty nadelali. V 25. verši: Hnedky ti jak jsou strelili, Uhri nazpátek ustoupili,o krále péči nemeli aby jej z boje vyvedli.
Porážka bola rýchla a zdrvujúca, takže sultán ostal zarazený mysliac si, že porazil len predvoj kráľovskej armády. Očakávajúc útok obávaného nepriateľa pre istotu dal povraždiť 6000 miestnych civilistov, ktorých v okolí pochytali ponechajúc len deti do 7 rokov, ktoré odvliekli do Turecka a 2000 vojnovým zajatcom odrezali hlavy ako bolo zvykom dobrých nasledovníkov proroka. O kráľovej smrti nevedel, a tak dal povel tiahnuť na Budín. Ten dobyli bez veľkej námahy 11. septembra. Mesto vyrabovali a spálili. Turecká ľahká jazda rabujúc prenikla až k Ipľu, čo vyvolalo obrovské zdesenie v našich banských mestách vôbec nepripravených na akýkoľvek odpor. Našťastie vzbura šiitských Sáfijovcov odvrátila jeho pozornosť od porazeného Uhorska. Odvolal vojská na zimoviská a miestodržiteľa Anatólie poslal potlačiť povstanie šiitov.
Kráľovná Mária Jagelonská, dcéra Filipa I. Habsburského ihneď po správe o katastrofe v Moháči ušla do Bratislavy. Zo smrti kráľa a záhuby vojska vinila hrdinského arcibiskupa Tomoriho a nádejala sa, že Sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský oslobodí krajinu, veď ako zať Zigmunda I. Starého mohol počítať v boji s Turkami s pomocou Poľska. Zápoľský však mal už kráľovské ambície a so svojimi 25-tisíc husármi do bitky nezasiahol, čím si získal sultánovu priazeň, hoci jeho brat v boji hrdinsky zahynul. Domáca uhorská šľachta vyhlásila Zápoľského za kráľa a biskup Štefan Podmanický ho 10. novembra korunoval za kráľa Uhorska. Ani prohabsburgská klika nezaháľala. Palatín Báthory zhromaždiac ich v Bratislave na základe jagelonsko- habsburskej zmluvy zvolili si 17.decembra 1526 za kráľa Uhorska rakúske arciknieža Ferdinanda Habsburského. Turkami vyrabovaná krajina sa týmto ocitla v občianskej vojne, kde domáce banderialne vojská museli čeliť organizovanej disciplinovanej žoldnierskej armáde. Hrôza sa šírila krajinou a ako napísal kronikár z Levoče Konrád Sperfolg: „napokon takmer nikto nevedel, kto je komu priateľom alebo nepriateľom. V Uhorsku nebolo počuť sto rokov o takom omyle, zármutku, rabovaní, vraždení, podvode, pálení a sprenevere ako v týchto časoch. Všemohúci Bože, pomôž nám zveľadiť naše duševné blaho.“ Toľko dobový kronikár.
Generál Ján Katzianer obsadil naše banské mestá, čím zaistil habsburgovcom financie a hlavné mesto Budín v auguste zaujal Mikuláš zo Salmu. Ferdinandove žoldnierske vojská v bitke pri Tokaji rozprášili uhorské vojská a Ferdinand bol v Stoličnom Belehrade korunovaný Petrom Perényim. Ferdinand podopieral svoje nároky aj z manželského vzťahu s Annou Jagelonskou, s ktorou mal 15 detí. Jeho heslom bolo: Nech sa naplní spravodlivosť aj keby mal zhynúť svet. Miloval Bratislavu a zo svojej sestry kráľovnej Márie urobil „miestodržiteľku“ Uhorska.
Moderná výzbroj a taktika žoldnierov boli nad sily Zápoľského vojsk, a preto požiadal o pomoc sultána v boji proti Hasburgovcom. Sultánske vojsko opäť napochodovalo v roku 1529 do Uhorska a tiahlo bez odporu na Viedeň. Postup armády zdržiavalo zháňanie potravín rabovaním, takže pod Viedeň Turci dorazili až koncom septembra a v daždivom počasí sa 4-krát pokúsili mesto dobiť, čo sa im nepodarilo, ale okolie mesta bolo úplne spustošené. Pre zlé počasie a nedostatok potravín sultán po dvoch týždňoch obliehania zavelil na odchod. V sultánskom vojsku pri ústupe vládla taká bieda, že od hladu zomrelo viac vojakov ako v bitkách.
Ihneď po odchode Turkov začal Ferdinand ofenzívu proti Zápoľskému. Jeho žoldnieri ovládli Trenčín, Jáger, Spiš a Košice. Hlavný smer útoku na Budín bol chránený pevnosťami Ostrihom, Vyšehrad, Vác, takže kým tieto dobyli, tak bolo dosť času Budín znovu opevniť a ubrániť s pomocou smederevského sandžakbega Mehmeda. Jeho vojská vyrabovali Nitriansku stolicu, Topoľčany, Hlohovec, Trnavu, Levice, Vráble, Zlaté Moravce, Hronský Beňadik. „Premnoho ľudí bolo zabitých, alebo vrhnutých do otroctva“ napísal vtedajší kronikár Mikuláš Istvánfy. Kde sa dvaja bijú tretí víťazí.
Bratovražedná vojna trvala dlho a bolo jasné, že sultán opäť zasiahne. Ale o tom ak Boh dá nabudúce.
.: Spracoval: Milan Zajac
