Uhorsko osmanskou provinciou

Bratovražedná vojna medzi dvoma kráľmi v pomoháčskom Uhorsku hospodársky zruinovala našu krajinu. Vypálených bolo mnoho dedín, turecké „pomocné sily“ nedokázali účinne pomôcť Jánovi Zápoľskému, lež koristili a drancovali, rabovali a unášali ľudí do otroctva /odhad 36 000 odvlečených/. V dôsledku vyčerpanosti uzavreli obe strany v roku1538 mier s tým, že uhorské severovýchodné stolice /Šariš, časť Spiša, Zemplín, Abov, Užská, Berehovská atď./ územia za Tisou a Sedmohradsko ostanú pod vládou kráľa Jána a ostatná časť zbytku Uhorska pripadne Habsburgovcom. Celú čiastku krajiny v moci Zápoľského mali obdržať Habsburgovci po smrti vtedy bezdetného Jána Zápoľského. Ján Zápoľský ženbou s Izabelou, dcérou kráľa Poľska Zikmunda Jagelonského posilnil svoju prestíž, ale onedlho pri oslavách narodenia syna Jána Zikmunda kráľ umrel. Protihabsburgská klika na Rákošskom poli nemluvňa vyhlásila za kráľa a kráľovná vdova požiadala sultána Sulejmana o pomoc. Sultán s vojskom došiel, vdovu a dieťatko naložil na voz. V sprievode vojska poslal nemluvňa ako knieža do Sedmohradska. Budín ustanovil za sídlo pašalíku a tak tri kniežatstvá s prevahou pravoslávneho a dnes rumunsky hovoriaceho obyvateľstva /Valašsko, Sedmohradsko a Moldavsko/ sa ocitli pod priamou závislosťou od Osmanskej ríše. V roku 1543 dobyli Turci Ostrihom a o rok Novohrad. Ferdinand požiadal o prímerie a neskôr o mier, ktorý trval do roku 1552.

 Komentár sultána Sulejmana po páde Budína z roku 1541: „V minulých rokoch som... pomocou víťazného meča dobyl Uhorsko a Budín. Keďže vtedy bolo ešte veľmi vzdialené, jeho správa by bola ťažká a jeho kráľ Ján sa zaviazal platiť tribút... ponechali sme mu vládu nad Uhorskom. Tá mala prejsť na jeho syna Istefana.... Ďaur menom Ferenduš s neveriacim bratom menom Karlo, ktorý bol kráľom Španielska... obľahol Budín... naším cieľom bolo pripojiť kráľovské mesto Budín k islamskému územiu a pomocou nášho víťazného meča obsadiť Uhorsko.“ Osmanská spoločnosť sa delila na dve skupiny: „asker“ /vojaci/ a „raja“ /stádo/. Západný diplomati dali Sulejmanovi prímenie Nádherný, ale v islamskej tradícii má prímenie Zákonodarca. „Zmodernizoval“ šariátne právo temer do dnešnej podoby. Pokúsil sa obmedziť svojvôľu pri vyberaní dane z hlavy od kresťanov a Židov a upresnil pravidlá pre odvod kresťanských detí /daň z krvi/ do janičiarskej armády. Už sa nesmelo stať, že by z jednej viacdetnej rodiny boli odobratí všetci chlapci a tak rod vymrel, alebo nemal v budúcnosti kto na poli robiť. Zákonník pre kresťanov a nevoľníkov sa volá Kanune Raya a súhrn jeho zákonov sa volá Kanun-i-Osmani a vydržal bez zmeny temer 300 rokov. Židia dostali ochranný ferman a mohli sa slobodne pohybovať po ríši. Prenasledovaným kresťanským menšinám pravoslávnym a protestantom zaisťoval také práva, že hľadali u Turkov ochranu pred svojimi katolíckymi vladármi. Osmanská administratíva jednala vždy len s predstaviteľom záujmových skupín a tak aj kresťanskí a aj židovskí predstavitelia obcí mali určité právomoci a povinnosti a preto podliehali zvláštnej jurisdikcii. Arméni sa presadili v obchode s hodvábom a tovarom z Iránu, Židia vo finančníctve, Gréci ako tlmočníci a slovanský poturčenci s janičiarskym výcvikom zastávali vysoké miesta vo vojenskej správe. Sultán ako kalif a nositeľ titulu „služobník dvoch svätýň“ mal každý rok povinnosť organizovať púť do Mekky. Financoval dve veľké karavány z Káhiry, ktorá viezla potraviny, peniaze pre „sväté mestá“ a pútnikov na čele s osobitným poverencom priamo z Osmanského rodu a druhú z Damašku s pútnikmi, potravinami a Mohamedovou vlajkou viedol miestodržiteľ s titulom amír al-hadždž. Spravovanie ríše bolo veľmi zložité a náročné na vyberanie daní, preto boli veľmi dôsledne vedené daňové súpisy po celej ríši. Z tých, čo sa zachovali a týkali sa terajšieho Slovenska, máme presný obraz o živote v našich dedinách a mestečkách pod Osmanským jarmom. Vážnym záujemcom o poznanie tohto obdobia u nás doporučujem knihu „Slovensko v tieni polmesiaca“ od autorskej dvojice Vojtech Kopčan a Klára Krajčovičová.

Mier skončil v roku 1552 a Turci zriadili na území bývalého Uhorska druhý ejálet so sídlom v Temešvári. Potom zaútočili na Sečany, Ďarmoty, Bujak, Hollókö, opevnený kláštor v Šahách, ale najväčšie hrdinstvo sa viaže k boju o hrad Drégeľ, ktorý udatne do posledného muža bránil Maďarmi veľmi uctievaný obranca Sondy vlastným menom Juraj Šucho pôvodom z Turca. Aj turecký veliteľ útoku Hadim Ali paša z Budína sa poklonil jeho hrdinskej obrane a dal ho pochovať s vojenskými poctami. Štefan Dobó rodák zo zemplínskej dediny Ruská so svojimi asi dvetisíc ľuďmi odolal útoku 80 tisícovovej spojenej armády vedenej budínskym Hadim Ali pašom a vojskom Kara Ahmeda, ktoré predtým dobilo Solnok. Od 11. septembra do 17. októbra v krutých a náročných bojoch obrancovia statočne útoky Turkov odrážali, až sa Turecká armáda zbalila a od Jágru odtiahla bez úspechu. Habsburgským vojskám sa podarilo preniknúť do Sedmohradska a knieža Ján Zigmund Zápoľský ušiel aj s matkou k dedovi do Poľska. Hrdinský obranca Jágru bol poctený titulom Sedmohradský vojvoda a získal tam niekoľko majetkov. Pápeženci ihneď začali s rekatolizáciou Sedmohradska, keďže reformačné myšlienky sa v Sedmohradsku už pevne zakotvili a prenasledovali rumunsky hovoriaci poddaný zväčša pravoslávny ľud, ktorý sa búril proti snahám o úniu s Rímom. Nečudo, že o 2 roky sa uhorskí oligarchovia vzbúrili a povolali knieža z Poľska domov. Nekatolík Dobó bol obvinený zo zrady a uvrhnutý do väzenia, našťastie obvinenia dokázal vyvrátiť a bol prepustený na slobodu. Zomrel v Seredne pri Mukačeve a pochovali ho v rodnej dedine Ruská. Právom ho máme považovať za záchrancu našich banských miest, pretože po nešťastných bitkách pri Plášťovciach, kde zahynul cisársky generál Erazmus Teuffel a Sečanoch boli v ohrození nielen Tekov, Hont, ale aj naše banské mestá. Ďalšou ranou pre krajinu bola strata hradu Fiľakovo v dôsledku ľsti, šlendriánstva, nedbalosti a neschopnosti. Panovník vymenoval Štefana Dobó za kapitána hradu Levice a poveril ho organizovaním obrany banských miest, čo aj úspešne splnil. Patrí mu naša úcta a Bohu chvála za neho.

V roku 1566 chcel sultán Sulejman vytvoriť podmienky pre následné obsadenie Viedne. V medzere medzi novozriadeným Budínskym pašalíkom a Valašskom ostal úzky pás zeme ovládaný zo strategickej pevnosti Gyula. Pevnosti sa Turci zmocnili a držali ju do roku 1694. V krutých bojoch bolo okolité obyvateľstvo vyvraždené a tieto územia ožili až kolonizáciou zo Slovenska /do oblasti okolo dnešnej Békeščaby/. Keďže predchádzajúca sultánova výprava na Viedeň z východu popri Dunaji stroskotala, rozhodol sa vytvoriť podmienky pre prepad z juhu. V ceste mal pevnosť Sihoť bránenú hrdinským bánom Mikuláš Šubičom Zrínskym. Už pred pár rokmi Sihoť ubránil Marek Horvát Stančič, ktorý sa neskôr usadil v Strážkach, kde je uložený aj jeden z originálnych Lutherových prekladov Biblie. Sultán sa nádejal, že sa rýchlo zmocní neveľkého hradu. Našiel tam však svoju smrť. Porazený Zrínsky a celá pobitá posádka, medzi nim aj autor „Piesne o Muránskom zámku“ Martin Bosniak získali nehynúcu slávu hrdinov. Hrdinstvo padlých v boji ospieval aj náš Andrej Sládkovič. 150 rokov osmanského panstva v Uhorsku prinieslo veľa utrpenia pokiaľ bola ich moc zlomená. O tom ak Pán Boh dá nabudúce.

.: Autor: Milan Zajac