Keby si bol Bohom, ktorý je reálny, ale neviditeľný, čo by si urobil, aby si sa dal poznať ľuďom? Pre náš rozum je nemožné predstaviť si nekonečného Boha, ktorý nie je obmedzený časopriestorom. V minulej časti sme písali o tom, že Boh sa nám dal spoznať skrze Ježiša, ktorý sa prisťahoval do nášho susedstva, ktorý prišiel žiť medzi nás, ktorý sa stal jedným z nás a predstavil nám Božiu slávu.
Ježiš nám predstavil zaujímavú myšlienku – budovať si blízky vzťah s Bohom, v ktorom Boha voláme: Abba alebo otecko, či ocinko. Dôverný vzťah s Bohom prirovnaný k vzťahu s dobrým otcom (zámerne hovorím dobrým, lebo vzťah s otcom nemusí byť vždy ten najlepší obraz vzťahu s Bohom) vôbec nebola samozrejmá myšlienka. V jadre všetkých vtedajších náboženstiev a filozofických systémov boli dva princípy:
- Boh bol ďaleko, bol mocný, svätý, hrozný, a preto existovali sprostredkovatelia medzi Bohom a ľuďmi – kňazi.
- Bohu bolo potrebné prinášať obete. Obete mali ľudí s Bohom zmieriť, zahladiť hriechy alebo previnenia tých, ktorí chceli k Bohu pristupovať.
Kňaz stál na čele všetkých náboženských aktivít, mal veľkú moc, pretože aj králi sa chodili kňaza pýtať na budúcnosť. Ľudia jednoducho potrebovali niekoho, kto zastupoval Boha tu na Zemi a naopak, kto zastupoval ich pred Bohom. Takto to tak trochu funguje aj dnes, nie? Nájdu sa ľudia, ktorí prosia farára, aby sa za nich modlil, lebo si myslia, že farár je zvláštny človek so zvláštnym prístupom k Bohu. Druhý princíp spočíval v prelievaní krvi zvierat, ktoré malo zmazať hriechy pred Bohom.
Do tohto sveta prichádza Ježiš, ktorý sa stal naplnením a ukončením židovskej viery, ale rovnako všetkých svetových náboženstiev tým, že sa stal prostredníkom medzi Bohom a nami, stal sa cestou k Bohu. Obetoval sám seba ako krvavú obeť a zmieril nás s Bohom. Jeho príchod a Jeho obeť je najväčšie priblíženie k Bohu, aké môžeš kedy dostať. Boh sa prisťahoval do nášho susedstva a stal sa niekým, kto nám je veľmi blízky. Bližšie to už fakt nepôjde. Pisateľ Listu Židom v 7. kapitole píše, že Ježiš je veľkňaz, ktorý priniesol obeť za hriechy ľudu, keď samého seba obetoval. Ježiš je vyvrcholením všetkých náboženstiev a predstavuje nám Boha ako niekoho, koho môžeme volať otcom, môžeme ho volať Abba, ocko. Boh už nie je vzdialená mocnosť, nemusíš robiť púte do vzdialených miest, nemusíš prinášať obete, nemusíš hľadať kňaza, aby ťa zastupoval pred Bohom, ktorý je veľký a vzdialený, ale ponúka ti blízky vzťah s niekým, kto je dokonalý otec. Ježiš ponúka vzťah s Bohom, ktorý je založený na Ňom. Pavel napísal: (Rímskym 8,15): „Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale prijali ste ducha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče!“ Neskôr píše: (Galatským 4, 6): „A keďže ste synovia, poslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna, volajúceho: Abba! Otče!“
Pozrite, akú lásku dal nám Otec, aby sme sa volali Božími deťmi; a nimi sme. (1. Jánov 3, 1) napísal apoštol Ján vo svojom liste. Nie sme vzdialení príbuzní, nie sme otroci. Sme Jeho deti. Svet naokolo nám však často hovorí pravý opak: že nestojíme za nič, že sme zlyhali, nesplnili očakávanie, že nás Boh nemôže mať rád. Ján akoby to tušil a dodáva: „Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte nevyšlo najavo, čím budeme. Vieme, že keď vyjde najavo, Jemu budeme podobní, lebo Ho uvidíme takého, aký je“ (1. Jánov 3, 2). Duch svätý na nás pracuje zvnútra, takže sa vďaka tomu stávame podobnými Jemu. Boh nás prijíma ako nositeľov Jeho obrazu. Naše srdce nás niekedy obviňuje, ale Boh vie všetko, i tajomstvá nášho srdca. Boh každého z nás miluje bezvýhradnou láskou, Boh v Kristovi doslova umrel túžbou po nás. Ak vnímame Boha ako starozákonnú autoritu pripravenú trestať každé Tvoje previnenie, len ťažko dokážeme pochopiť skutočnosť, že Boh sa k nám sklonil, žije v nás a posilňuje nás zvnútra von.
Pokiaľ sme súdni, musíme vidieť aj to, že na nás toho nie je veľa, čo by sa dalo milovať. Poznáme svoje tajomstvá, ktoré si úzkostlivo strážime zo strachu, aby sa ich nikto o nás nedozvedel. Poznáme svoje pokušenia, zlyhania, pády a všetky veci, ktoré ničia našu sebaúctu. Ako je potom možné, že Boh, ktorý nás dokonale pozná, pred ktorým nič neskryjeme, nás bezvýhradne miluje? Lenže, ako povedal jeden starý profesor, niektoré veci milujeme preto, lebo majú veľkú hodnotu, ale niektoré veci majú veľkú hodnotu, lebo ich milujeme. Dieťa môže mať kopu hračiek, ale napriek tomu má najradšej staré obité autíčko, ktoré symbolizuje vzťah s otcom, ktorý odišiel od rodiny. Môžeš dostávať stovky listov a mailov, ale nechávaš si len jeden od milovanej osoby, pri ktorom sa vždy rozplačeš, keď si ho prečítaš. Láska sa skrátka nezakladá na skutočnej hodnote, ale na emocionálnom spojení, ktoré vytvára puto lásky, ktorá napriek tomu, že je zdarma, obohacuje ju do nevyčísliteľnej hodnoty.
Ďakujeme Bohu, že Jeho láska sa nezakladá na našej ozajstnej hodnote, ale na Jeho rozhodnutí milovať nás, napriek tomu, že na nás toho nie je veľa na milovanie. Boh sa rozhodol milovať nás tak, že pre nás poslal zomrieť svojho Syna, aby prelial krv za naše hriechy. A nielen to. Túto záchranu dostávame ako dar. Nedá sa kúpiť, nedá sa odpracovať, nedá sa vymeniť, dá sa len prijať ako dar. Nestačí dobre žiť, nestačí mať duchovné skúsenosti, nestačí sa modliť do nekonečna, nestačí vôbec nič. Len a len prijať tento dar milosti, ktorý Ježiš ponúka všetkým bez rozdielu.
Boh sa k nám sklonil a ponúkol nám partnerstvo s ním, ponúkol nám vzťah Otca a syna. Ponúkol nám ho skrze Ježiša, ktorý je jemný a láskavý. Je Bohom, po ktorom si vždy túžil. Je pevný, rozhodný, spravodlivý a jemný zároveň. Nikde to nevidíme lepšie, ako v tom, ako sa Ježiš dotýkal a uzdravoval malomocných, ktorí boli pre svoju chorobu opovrhovaní všetkými naokolo. On sa prisťahoval do tvojho susedstva. Nevnucuje sa ti, nechce sa vlámať do tvojho bytu. Skôr alebo neskôr každý hľadá Boha. Ježiš je Boh, po ktorom si vždy túžil. Môžeš sa k Nemu natiahnuť, On na to čaká, pretože hovorí: (Zjavenie 3,20): „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.“ On stojí aj pri tvojich dverách, klope a čaká. Nevykopáva ich, nevlamuje sa, stojí a čaká, či niekto otvorí. A ak otvoríš dvere svojho domu, svojho života, svojho srdca, svojej mysle, tak On vojde dnu a bude s tebou večerať. Jedlo je vo všetkých kultúrach spôsob, ako nadviazať vzťah. Ježiš chce vojsť k tebe a mať s tebou vzťah. Dovolíš to? Možno si hovoríš: „Ja sa bojím pustiť Ťa dnu. Ja Ťa nepoznám, neviem či mi niečo neukradneš (ľudia sa často boja, že keď príde Ježiš do ich života, že im zoberie radosti a potešenia, ktoré mali), neviem, či mi nebudeš niečo vyčítať, neviem, kto naozaj si...“. Ale Ježiš hovorí :„Ja len klopem a čakám. Ak ma vpustíš dnu, budem nielen tvoj sused, budem tvoj priateľ.“ To je niečo, čo presahuje všetky náboženstvá na tomto svete. Žiadne náboženstvo ti neponúka vzťah s Bohom taký, kde Mu môžeš hovoriť Abba, Otecko. Otec večnosti.
Všetci na Vianoce očakávame darčeky, pokoj v rodinnom kruhu. Všetci máme od Vianoc rôzne očakávania. Vianočný príbeh je vlastne príbeh o naplnenom očakávaní. Izraelský národ očakával mesiáša. Izaiáš mu dal mená: Predivný radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja. (Izaiáš 9, 5). Potom sa Boh odmlčal na dlhých 700 rokov a nehovoril dokonca ani k prorokom. Sen o záchrane, slobode, o pokoji sa pomaly rozplýval, až jedného dňa dostali pastieri správu... Prečo boli prví práve pastieri a nie náboženskí vodcovia, ktorí mesiáša tak dlho očakávali? Možno tým Boh niečo sledoval. Možno to bol práve spôsob, akým prišiel na svet: Prišiel obyčajne a medzi obyčajných ľudí.
Je to trochu paradox. Ľudia očakávali Mesiáša, ktorý bude Predivný radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja, ale miesto týchto mien, ktorých význam sa naplnil oveľa neskôr, prišiel Mesiáš s úplne iným menom. Keď anjel potvrdil Jozefovi slová Márie o tom, že sa jej narodí dieťa, dodal k tomu (Matúš 1, 21-23): „Porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on zachráni svoj ľud z jeho hriechov. Toto všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal prostredníctvom proroka: Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená: Boh s nami.“ Boh prišiel ako obyčajný človek a ako prví sa to dozvedeli obyčajní ľudia. Boh je s nami. Boh je v susedstve. Boh je tvoj nový sused. Ježiš Kristus je Boh, po ktorom si vždy túžil. On sa s tebou raduje, on s tebou plače. On sa hnevá nad nespravodlivosťou a hriechom, On je plný milosti a láskavosti. Vždy sa k nemu môžeš natiahnuť, pretože On hovorí, že stojí pri dverách a klope. Ak mu otvoríš svoje dvere, On vojde dnu a požehná ťa pokojom, pretože je predivný radca, mocný Boh, Otec večnosti a Knieža pokoja. A naviac je Boh, ktorý má meno: Immanuel, Boh, ktorý je s tebou, Boh ktorý sa prisťahoval do susedstva a bol jedným z nás. Ľudia, ktorí Krista stretli počas jeho pozemského života, zažili niečo, čo ich navždy zmenilo, v čom našli svoju silu. Tomáš mu povedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ján napísal: „My sme hľadeli na Jeho slávu.“ Peter to zhrnul najlepšie: „Boli sme očitými svedkami Jeho velebnosti.“
Spracoval: Ľubomír Remiar
