Boje s Osmanmi a náboženské vojny
Sultán Sulejman, pokoriteľ Uhorska, zomrel pri obliehaní Sigetu v roku 1566 - rok po smrti cisára Karola V. Sultánov nástupca Selim II. uzavrel s novým cisárom Filipom II. mier v Drinopoli, ale aj mier s perzskými Sáfijovcami, s Francúzskom a hlavne s Poľskom, aby mal voľné vojsko na boj s Rusmi o Astrachánsky chanát. Neuspel - a Rusi začínajú expanziu cez Ural na Sibír. Ruskú orientáciu na východ okamžite zneužilo Poľské kráľovstvo a odrezalo Rusko od Baltu, čo zakotvili obe krajiny v mierovej zmluve z roku 1582. Kresťanstvo západnej Európy sa vtedy zmietalo v náboženských nepokojoch. Henrich VIII., kráľ Anglicka, túžiaci po synovi, mal rozvodový problém s pápežom a svojimi ženami. Výsledkom bola anglikánska reforma. Vládcovia severských krajín a hanzových miest neboli ochotní platiť luxus pápežencov, a tak dopriali sluchu reformne naladeným kňazom vo svojom okolí. Všade, kde ľud mal možnosť nehatene rozmýšľať o veľkých Božích veciach, spontánne prijímal reformáciu, či už podľa Luthera tam, kde bol nemecký kultúrny vplyv, alebo Kalvína, a to hlavne vo Francii, Švajčiarsku a Nizozemsku, ktoré povstalo a bojovalo v rokoch 1568 až 1648 proti habsburgskému Španielsku. Vo Francii brojila proti reformácii Katarína Mediči a vojvoda de Guies. Rozpútali ukrutnú náboženskú občiansku vojnu trvajúcu od 1562 do 1589 roku. Najodpornejším výčinom tejto vojny bola „Bartolomejská noc“ 24. 08. 1572. Mnoho hugenotov ušlo pred zavraždením pápežencami aj do Uhorska a pár rodín sa usadilo v Brezne. Z toho je aj ich prezývka hugáni.
Reformácia v západnej Európe výrazne znížila príjem pápežského štátu. Nespokojný pápež Pavol III. a cisár Karol V. zvolali v roku 1545 Tridentský koncil, ktorý skončil až v roku 1563 víťazstvom jezuitskej koncepcie protireformácie. Koncil zavelil do boja s reformáciou a obnovil inkvizíciu. Závery koncilu v podobe kánonov a dekrétov sú dodnes platné v rímskej cirkvi. Potvrdená bola odpustková prax, učenie o úcte k svätým, k ostatkom, sochám a obrazom. Jeden dekrét sa týkal náuky o očistci, 15 sviatosti pokánia, iné dekréty boli o eucharistii, o pomazávaní nemocných, o pápeženeckom ponímaní eucharistie, birmovaní, krste, atď. Martin Luther na margo zvolania tohto koncilu napísal pamflet „Proti rímskemu pápežstvu založenému diablom“. Seriózny rozbor koncilových záverov v štvorzväzkovom diele „Skúmanie Tridentského snemu“ spísal teológ Martin Chemnitz. Ideovo neprekonateľná brázda z rúk satana medzi kresťanmi v Európe bola vyoraná. Pápež podporil Habsburgovcov a oni začali neľútostnú rekatolizáciu. Prevažná väčšina ľudí v Uhorsku v tom čase už prijala reformačné myšlienky. Neskôr na krutú rekatolizáciu v Uhorsku dobový básnik reaguje v historickej piesni „O Tompierovi“ z roku 1620 a píše: „Pobožní kresťané, račte poslyšeti noviny, které vám já budu spívati, zbouril ďábel mnichy, školu jezovitskou, chteli vyhladiti víru evangelickou.“ Žiaľ, tu niet dosť priestoru, aby som sa rekatolizácii Uhorska podrobne venoval. Snáď v kapitole o protihabsburgských stavovských povstaniach niečo pripomeniem.
Utrpenie ľudí v našich krajoch neskončilo ani v dobe „Drinopolského mieru“. Viaceré generácie ľudí žijúcich na habsburgskom území vo vzdialenosti 3 až 4 dni jazdy od najbližšej tureckej pevnosti nikdy netušili, kedy k nim Turci prídu rabovať. Preto aj napriek zákazom sa platili dane na obe strany, čo neskutočne hospodársky ruinovalo mestečká v pohraničí. Treba mať na zreteli aj fakt, že Rimavská Sobota a Muráň boli náhije /správne strediská/ Fiľakovského sandžaku. V roku 1570 pustošil fiľakovský sandžakbeg na Spiši, hľadajúc poza hory cestu zo severu do banských miest. Od sultána, keďže s Poľským kráľovstvom bol uzavretý mier, bol za to pokarhaný, ale to mu nebránilo o rok dobyť a zbúrať hrad Hodejov. Vojská fiľakovského, sečianskeho a novohradského sandžaku napadli v dobe mieru 17.07.1575 Modrý Kameň. Márne bolo volanie veliteľa Petra Romhányia o pomoc: „Pomôžte! Povstaňte, teraz dokážte svoje kresťanstvo!“ Pomoc neprišla a víťaziaci Turci získali po krátkom boji aj Divín, Drienov a Šomošku. Fiľakovský sadžakbeg vyzval Zvolenskú stolicu, aby sa poddala. Na ceste do banských miest mu bol prekážkou už len Vígľaš, a tak niektoré obce zaplatili. Rabovaniu sa nevyhli: Slatina, Očová, Môťová, Lieskovec, Hrochoť, Šajba /Strelníky, ešte nežil bájny turkobijec Vavro Brzuľa/, Zolná, okolie Pukanca, Krupiny a iné obce. V roku 1584 vyplienili Dobšinú a okolie a mnoho zajatcov odvliekli do Fiľakova. Mnohé dediny platili dane na dve strany a mali aj dvoch richtárov (okrem oficiálneho aj „tureckého“). Vtedajší básnik píše: „Ó, Pane náš veliký, uslišiž svůj lid kresťanský, zbaviž nás Turecké moci, aby ten Turek ukrutný, pohan Tatar, Nemci s nimi, aby byli zahanbeni“. O 20 rokov neskôr v diele „O Jágri a niektorých víťazoch“ píše iný básnik, Štefan Komodický, kapitán hradu Onód, nasledovnú obžalobu doby, keď ľud len na Boha mohol sa spoliehať: „Našu Uherskú zem když Turek rabuje, horší jest na tebe Nemec spustatuje. Nebojá se lidé od bašov a begov jako od nemeckých požerných kuracníkov“. Iná historická pieseň obviňuje panovníka: „Poslal si na nás hrozné tyrany, Nemce, Španiely i Valóny, kterí jsou nic nelitovali, všetko všudy naporád stínali“. V roku 1590 vyplienili Turci Dolnú Mičinú, neskôr Vlkanovú, Šalkovú, Bečov - a to bol ešte stále mier. V októbri 1599 v čase tzv. pätnásťročnej vojny Turci prepadli Kráľovú, Malachov a Radvaň. Naša Radvaň im bola poplatná až do roku 1656.
Vojská Selima II. v boji proti Benátkam napadli Cyprus a dobyli Nikóziu v roku 1570. Posádku brániacu mesto a obyvateľov povraždili a tiahli na Famagustu, ktorú po 11-mesačnom obliehaní dobyli, obyvateľov povraždili a neľudskému mučeniu bol podrobený veliteľ Bragadin. Obliehanie Famagusty vyvolalo obavy z možného vpádu na Apeninský polostrov, a preto vznikla „Svätá liga“ Španielska, pápežského štátu a Benátok. Francúzi, veční štváči proti Habsburgovcom a tajne podporujúci Osmanov, sa k Lige síce nepridali, ale predsa sa podarilo zostaviť mohutnú flotilu lodí. Vodcom cisárskej flotily sa stal nemanželský syn Karola V. a jeho milenky Barbary Blombergovej, Ján Rakúsky. Liga vyhrala bitku pri Lepante a rozbila chýr o neporaziteľnosti tureckého loďstva. Hoci Turci utrpeli porážku, ich námorná moc nebola ešte úplne zničená, ale vývoj nových typov lodí a koloniálna expanzia západných krajín prinášajúca bohatstvo zo zámoria do pokladníc Habsburgovcov v budúcnosti rozhodla.
Aj situácia v sile pozemných vojsk sa začala pomaly vyrovnávať. Kým v roku 1562 v bitke pri Sečanoch Turci zmasakrovali naše uhorské domáce vojsko v počte asi 12000 chlapov. Napríklad do Banskej Bystrice sa zo 700 vojakov vrátilo iba šesť, neskôr nastúpil trend bojovať so zaplatenými žoldniermi. Zlato a striebro zo zámoria umožnili Habsburgovcom najímať čoraz viac žoldnierov s rovnocenným výcvikom ako mali janičiari. Žoldnieri sa však v Uhorsku správali ako k dobytej a nepriateľskej krajine, čo dokladám citátmi z dobových spevov vyššie uvedených. To, že už aj u nás sa začala meniť situácia, naznačil rok 1588. Turci z Budína, pokiaľ sedmohradské knieža bolo dostatočne servilné z oblasti terajšieho východného Slovenska poplatky nežiadali, ale v roku 1588 to tak nebolo a fiľakovský sandžakbeg požadoval poplatky od obcí v Tokaji a hlavne od mestečka Szikszó. Tí však odmietli, keďže za sebou mali posádky v Košiciach, v Tokaji a v Szendrö. Beg požiadal Sinan pašu v Budíne o pomoc a ten sa rozhodol odbojníkov potrestať. Turecké vojská sa pohli pod vedením skúseného Kara Aliho smer Vác, Sečany, Fiľakovo, Rimavská Sobota. To už špehovia hlásili silu vojska a aj smer útoku bol jasný, takže posádky z Jágru, Košíc a banderiálne župné vojská sa mali čas sústrediť v blízkosti ohrozenej oblasti. Turci napadli obyvateľov mestečka brániacich sa v opevnenom kostole, pretvorenom na pevnosť. Útok posádky z Košíc a nemeckej ťažkej jazdy rozhodli boj. Bola to prvá väčšia prehra Turkov v Uhorsku.
Beglerbeg Hasan paša z Bosny napadol a dobyl Bihač a pri Petrinji neďaleko Zágrebu porazil vojská chorvátskeho bána Tomáša Erdödyho. O rok zaútočil na Sisak, pričom pri obliehaní tejto pevnosti v júni 1593 zahynul. Cisár Rudolf sa za smrť pašu ospravedlňoval a bohatými darmi sa snažil udobriť sultána, ale márne. Útok na Sisak mal vyprovokovať vojnu, ktorú Murad III. veľmi chcel. Takto začala tzv. pätnásťročná vojna. Cieľom bolo opäť dobyť Viedeň. Obrovskú armádu Osmanov viedol veľkovezír Sinan paša. Dobyl nielen Sisak, ale aj Vesprén, Várpalotu a iné hrady a pevnosti v Zadunajsku. Po vyhlásení vojny sa u nás stal hlavným hornouhorským kapitánom udatný a schopný vojak Mikuláš Pálfi. Spolu s cisárskym veliteľom posádky v Košiciach napadli vodný hrad Sobôtka /severne od Rimavskej Soboty/, postupne dobyli Divín, Fiľakovo, Sečany, Drégely a o rok Pálfiho vojská posilnené posádkami z Levíc a Nových Zámkov dobyli Novohrad a oslobodili celú župu a aj župy Hevešskú a Boršódsku. V dôsledku úspešnej ofenzívy armády k Uhorského kráľovstva Sinan paša zmenil smer útoku a dobyl Tatu, Panonhalmu a po krátkom oddychu osmanských vojsk zaútočil na Ráb /dnes Győr/. Veliteľ pevnosti Herdegg vydal túto bránu do Viedne temer bez boja, hoci boli reálne predpoklady úspešnej obrany a s pomocou vojsk Uhorského kráľovstva, pomoci z Čiech, Moravy, Korutánska aj po prvýkrát mohli sa vytvoriť úspešné podmienky na protiútok. Za túto zradu bol F. Herdegg vojenským súdom odsúdený na trest smrti. Sinan paša sa ešte pokúsil dobyť pevnosť Komárno, ale rozsiahla epidémia týfusu mu v tom zabránila.
Vojna pokračovala a pápež Klement VIII. zhromaždil obrovské prostriedky na jej vedenie. V rokoch 1594 až 1604 každý mesiac vyčlenil 30 000 florenov. Verboval a do Uhorska posielal žoldnierov, dobrovoľníkov a svojou diplomaciou eliminoval vplyv Francúzska. Zasiahol do habsburgsko-poľských vzťahov a ovplyvnil politiku sedmohradského kniežaťa Žigmunda Bátoryho, ale o tom, ak Boh dá, nabudúce, pretože práve snahy Sedmohradska o aspoň trochu nezávislú politiku od Osmanov či Habsburgovcov boli motívom bojov na našom území až do začiatku18. storočia. Stále treba pamätať na fakt, že sultán Sulejman do svojej titulatúry si nedal titul kráľa Uhorska ako bolo zvykom, keď si niekto podrobil cudziu krajinu, ale sa vyhlásil za „ochrancu kráľa Uhorska“ a toho stotožnil so sedmohradským kniežaťom, čo jemu a jeho nasledovníkom umožňovalo zasahovať do vnútorných vecí kniežatstva a vyberať poplatky, ktoré honosne nazývali „čestnými darmi“.
.: Autor: Milan Zajac
