Bitka pri Veľkých Vozokanoch bola maličkou epizódou, ktorá ani nie je zahrnutá do zoznamu 548 bojových stretov medzi kresťanskými a islamskými armádami zostaveného Billom Warnerom (podmienka 10 tis. mŕtvych). Napriek strate štyroch hrdinov z rodu Esterházy a asi 100 ďalších padlých, prevládla radosť z oslobodenia 300 kresťanských zajatcov a z víťazstva domácich vojsk nad početne oveľa silnejším osmanským vojskom.
Za sultána Mehmeta IV. sa v Anatolii a na celom blízkom východe rozpútal teror proti bohatým gréckym obyvateľom Malej Ázie a ich násilná konverzia na islam. Dôsledkom bol výpadok príjmov dane z hlavy, ktorú platilo len nemoslimské obyvateľstvo a menej peňazí na vedenie vojny, ktorú sultán rozpútal vpádom do Sedmohradska v roku 1663.
Cisár Ferdinand III. pripravoval syna Františka za svojho nástupcu a jeho brata Leopolda do vysokých funkcií v rímskokatolíckej cirkvi, ale nečakaná bratova smrť v roku 1654 otvorila cestu fanatickému katolíkovi Leopoldovi stať sa kráľom v Uhorsku, kde dovtedy, napriek neustálemu prenasledovaniu, iba 10% obyvateľstva bolo rímskokatolícke. Mier s Osmanmi do roku 1662 mu umožnil vysporiadať sa so zahraničnými nepriateľmi. Proti jeho cisárskemu majestátu stálo Francúzsko, ale za tri roky intríg, vojnových vyhrážok a taktických ústupkov v prospech Francie /Rýnska liga/ si zabezpečil súhlas Francúzska a 18.7.1658 bol vo Frankfurte nad Mohanom zvolený za rímskonemeckého cisára a následne korunovaný. Potom oslabil silu protestantských krajín, keď ríšsku vojenskú silu otočil proti Švédsku a pomohol spojeneckému Poľsku. Vojnu so Švédmi skončili v máji 1660. V domácej politike sa oprel o rímsku cirkev a výrazne pritvrdil rekatolizačné snahy, snažil sa o totálnu koncentráciu moci vo svojich rukách a úplne ignoroval prvky uhorskej stavovskej monarchie. Jeho vláda je obdobím rastúceho centralizmu a uplatňovania absolutistickej formy krutovlády, čo v Uhorsku viedlo k mnohým nepokojom a výraznému vzrastu protireformácie. V záujme centralizácie moci a upevnenia postavenia centra podriaďoval uhorské hospodárstvo priemyselne vyspelejším rakúskym krajinám (rudné bane na Slovensku prenajímal viedenským a zahraničným podnikateľom), konfiškoval majetky uhorskej šľachty, v krajine udržiaval veľký počet cisárskeho vojska, prostredníctvom jezuitov presadzoval násilnú rekatolizáciu. Akákoľvek skrivodlivosť voči protestantom bola z Viedne tolerovaná, takže nečudo, že protestantské stavy hľadali niekedy pomoc u úhlavných nepriateľoch kresťanstva Turkov. Hospodárske reformy smerovali k zvýšeniu platenia daní od obyvateľstva, čo je tiež nepopulárne, takže Uhorsko za jeho vlády sa trikrát pokúsilo o samostatnú politiku. Prvý nevýrazný pokus sa nazýva Vešeléniho sprisahanie, druhým je povstanie Imricha Tököliho a tretím povstanie Františka II. Rákociho.
Ešte za Ferdinandovej vlády sa v Poľsku vyznamenal silný vojenský oddiel vedený kapitánom Fiľakova a legendárnym bojovníkom proti Turkom Františkom Vešelénim. Bojovali nielen proti Švédom, ale aj proti Rusom a Tatárom. Kráľ Vladislav IV. Vešeléniho odmenil za služby slušným majetkom a čestným poľským občianstvom. Mal dve preslávené manželky. Prvá Žofia Bosniaková, bola dcérou jeho prvého veliteľa v protitureckých bojoch „kapitána poddaných“ Tomáša Bosniaka, hrdinu z pätnásťročnej vojny. Jej mumifikované telo je dodnes v kostole v Tepličke nad Váhom. Vojenské úspechy v bojoch proti Turkom Vešelénimu vyniesli titul grófa z Hadadu (dnes dedina v Maďarsku). Pár mesiacov po smrti milovanej Žofie sa Vešeléni zoznámil s „Muránskou Venušou“ Máriou Séči a začal neslýchaný romantický príbeh, kedy sa cisársky vojak stal z milenca dobyvateľom nielen ruky krásnej ženy, ale aj nedobytného Muránskeho hradu. Bojové zásluhy, rozvážne jednanie, získaný vplyv a majetok mu vyniesli nevďačnú a veľmi zodpovednú funkciu hornouhorského kapitána a neskôr gemerského župana. V roku 1655 sa stal palatínom. Trápila ho absencia koncepčnej obrannej politiky Uhorska a podivná ústretová politika Viedne voči Osmanom. Aby cisár umlčal jeho burcujúci hlas, keď reálne hrozilo vypuknutie vojny, tak mu v predvečer novej vojny cisár a španielsky vyslanec odovzdali Rád zlatého rúna. Vešeléniho burcujúci mobilizačný hlas k obrane vlasti nebol vypočutý ani keď Turci už obliehali Nové Zámky a asi sa ho najviac dotklo, že na jeho požiadavku posilniť cisárskym vojskom obranu našich banských miest a poslať čo najviac vojakov do Hronského Beňadiku nedostal ani nohy. Turci však nelenili a 17. mája vtrhli do Novej Bane, mestečko vyrabovali, podpálili, na námestí sťali 15 mešťanov, 60 odvliekli, 200 zavraždili a navyše dymom a ohňom udusili 48 ľudí, čo sa skryli do neprístupnej bane. Turci získali Nové Zámky, Nitru, Levice. Až tieto katastrofy rozhýbali cisársky dvor a do Uhorska bol prevelený barón de Souches. Vešeléni sa zúčastnil víťaznej bitky pri Sv. Gottharde, ale po víťaznej bitke nenasledovalo definitívne zúčtovanie s Turkami, ale podpísanie hanebného Vašvárskeho mieru. Uhorské stavy ostali zaskočené, zradené a oklamané cisárom a rozhodli sa pre samostatný postup. Sprisahanci sa zišli v Trenčianskych Tepliciach, Zvolene a na Muráni. Do Banskej Bystrice Vešeléni zvolal na marec 1667 stretnutie sprisahancov, ale pre ťažkú chorobu sa ho nezúčastnil a 23. marca zomrel. Sprisahanie bolo odhalené v roku 1668, „Muránska Venuša“ bola vo Viedni zatknutá a rodový majetok Vešeléniovcov bol zhabaný v prospech koruny. Hlavnými sprisahancami boli arcibiskup Juraj Lipay, František Vešeléni, Štefan Tököli, ktorý do odhalenia sprisahania „stihli“ umrieť prirodzene, ale ich majetok cisár dal skonfiškovať. František Rákóci sa vykúpil na tú dobu obrovskou sumou. Hoci popravení ďalší vodcovia, krajinský sudca Nádašdy, chorvátsky magnát František Frangepán a chorvátsky bán Peter Zrínsky neboli evanjelici, aj tak dal cisár pokyn tvrdo postupovať hlavne proti evanjelickej šľachte a cirkvi, ktorej existenciu v roku 1670 cisár zakázal, hoci evanjelici tvorili napriek prenasledovaniu ešte stále väčšinu obyvateľstva Uhorska. Zrušil úrad palatína a zmenil Uhorsko na nesvojprávnu guberniu. Tento stav trval až do šopronského snemu v roku1681.
Ak za Leopoldovho otca Františka bolo evanjelikom odobratých 400 kostolov, teraz išlo našej cirkvi o existenciu. Čo rok to iná hrôza uvádzam heslovite podľa hlavnej stránky ECAV a prosím milých čitateľov bližšie sa oboznámiť s týmito smutnými stránkami našich dejín z iných zdrojov, pretože toto je mimo rozsah obsiahnuteľný v Pohľade a mimo vzťah islam kontra kresťanstvo. Keď sultán Mehmed IV. vyhlásil totálny džihád Poľsku, cisár bol v naivnej viere, že mier s Osmanmi mu umožní definitívne vysporiadať sa s domácou opozíciou a navyše sa zbaví Poľskej konkurencie o vplyv v kresťanskom svete a rozpútal vnútorný boj o moc. V rokoch 1671 – 1681 začalo veľmi intenzívne desaťročné prenasledovanie evanjelikov:
1671 Zriadenie mimoriadneho súdu v Bratislave – prešporský súd, poprava kazateľa Mikuláša Drábika v Bratislave
1672 Trnavský súd, Turolúcka vzbura
1673 Druhý prešporský súd – vyhnanstvo a zrieknutia sa úradu, Senická vzbura
1674 Spišskopodhradský súd
3. prešporský súd - (predvolaných 400 protestantov) vyhnanstvo, väzenie, galeje 1675 Postavenie Mariánskeho stĺpu na mieste popravy Mikuláša Drábika na dnešnom Františkánskom námestí pred Jezuitským kostolom, pohanenie Bratislavy 1678 Tökö1iho povstanie – obsadil väčšinu Slovenska
1681 Šopronský snem – zákonné články (artikuly) 25 a 26
1687 Prešovské jatky
Hradné posádky z domáceho obyvateľstva boli postupne nahrádzané nemeckými žoldniermi a cisárske vojsko zneužívalo tzv. porciový systém získavania zásob podľa vlastného uváženia na neustále rabovačky. Bolo to podstatne horšie ako na územiach pod Osmanskou nadvládou, kde „raja“ teda miestni obyvatelia mali po zaplatení všetkých ( nie malých) daňových povinností aspoň nárok na ochranu sultánskym vojskom. Ujdení poddaní, prepustení domáci vojaci, drobní zemania a prenasledovaní evanjelici vytvárali odbojné skupiny a podľa Dóžovho vzoru si hovorili kuruci. Nečudo, že povstalci hlavne za povstania Tököliho a neskôr Rákociho hľadali aj u Osmanov svoju ochranu. Kurucké hnutie sa rozrástlo v Zátisí a pod vedením Gabriela Kendeho a Štefana Petröcziho vtrhli kuruci do Abovskej a Zemplínskej župy, kde našli vrelú podporu a miestne obyvateľstvo sa k nim húfne pridávalo. Mstili sa na katolíkoch a vyháňali jezuitov, prepadávali majetky zradnej šľachty, ktorá zradila pravoslávie a stali sa tzv. gréckymi katolíkmi alebo konvertovala z protestantizmu na rímsky katolicizmus. Nemali síce delá, ale v bitke pri Haniske rozprášili labancov a kapitán Spankau sa musel stiahnuť do Košíc. Svoje brány im otvoril Prešov, Bardejov, Sabinov, Kežmarok. Levoču, tradične pronemeckú, nemohli dobyť, preto aspoň vyrabovali jej okolie. Kurucký oddiel pod vedením Gašpara Píku prenikol cielene na Tököliovské majetky v Liptove a Orave a zmocnil sa Oravského zámku. Vyhlásil zrušenie daní, a slobodné vyznávanie pre tamojších evanjelikov. Dlho sa netešili zo získanej slobody, pretože vojsku cisárskeho generála Johanana Sporcka v roku 1672 nedokázali odolať. Pomsta bola krutá, Gašpar Píka, veliteľ stráže Oravského zámku a 24 richtárov severooravských dedín boli po hroznom mučení popravení za živa napichnutím na koly. Nasledovala rekatolizácia severnej Oravy. Aj na východe Slovenska sa kurucom čiastočne prestalo dariť, keď cisárske vojsko vedené Wolfom Cobbom v bitke pri Ďurkove rozprášilo jedno kurucké zoskupenie a pobilo 1500 kurucov. Cobb prísne potrestal Prešov a začal na východe zavádzať staré poriadky. Labanci síce čiastočne potlačili kurucké hnutie a obsadili dokonca aj Debrecín, ale nenávisť, ktorú vzbudzovala Leopoldova krutovláda v Uhorsku, neustále živila dostatočný počet vzbúrencov a peniaze na odboj proti Habsburgovcom z Poľska a Francie si vždy našli adresátov. Zmena nastala, keď sa do čela povstania v roku 1678 postavil Imrich Tököli.
Imrich Tököli sa narodil 25.09.1657 v Kežmarku v jednom z mnohých rodinných hradov. V dobe vyfabrikovaného Vešeléniho sprisahania Imrich Tököli študoval na evanjelickom kolégiu v Prešove. Keď začalo prenasledovanie evanjelikov a majetky jeho otca začali zaberať labanci, v roku 1670 ušiel ako 13-ročný chlapec z Oravského zámku obkľúčeného vojskom generála Sporcka, kde zomieral jeho otec do Sedmohradska na svoje rodové majetky k vplyvnému šľachticovi Michalovi Telekimu. Keď dospel, 21 ročný sa postavil do čela kuruckého hnutia. Hlavným veliteľom kuruckého vojska bol poverený Pavel Vešeléni. Dva prúdy kuruckého vojska sa pohli jeden smerom na Zemplín, Abov, Gemer. Teleki nedokázal získať Prešov, a tak sa stiahol. Druhý prúd kurucov pod Tököliho vedením išiel na Spiš a Šariš a potom do Liptova, kde si mladý zemepán vybral dane na svojich majetkoch v Ružomberku a Likave. Zvrtol sa cez Turiec smerom na banské mestá. Tu už mal 10-tisícovú armádu, takže si trúfol dobyť Zvolen a vyzval ostatné banské mestá na kapituláciu. Rýchlym postupom získal Ľupču, Šášov, Revište, Brezno, Krupinu Halič, Modrý kameň. Jeho úspechy donútili cisára rokovať v Šoproni, ale o tom ak Boh dá napíšem nabudúce.
.: Autor: Milan Zajac
