Tento týždeň som si čítal Lukášovo evanjelium a nejako mi v mysli zarezonovala tá stará známa veta: „Ale keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi?“ (Ev. Lukáša 18, 8) Neviem, či k vyvolaniu rezonancie pomohol ten „obrovský“ záujem členov zboru o písanie úvodníkov alebo moja následná myšlienka o zmysle takéhoto kresťanského „plátku“, no v podstate je to jedno.
Čo mi však doplo, je nasledovné. Keď túto vetu Ježiš povedal, musel vedieť niečo, čo my nevieme. V podstate mi napadajú dve také možnosti jej výkladu. Buď to v posledných časoch ľudia zažijú nejakú globálnu katastrofu, v dôsledku ktorej nás tu zostane doslova len pár tisíc - a teda medzi preživšími sa fakt nemusí nájsť nikto veriaci, alebo to bude pokračovať súčasným vývojom, ktorý pri kresťanoch spôsobuje ich postupné ochladnutie. Pri skúmaní seba samého a okolia si myslím, že ten druhý príklad je asi ten správny. Ľudí, hlásiacich sa ku kresťanskej viere, možno budú stovky miliónov, no hovoriť o ich horlivosti za Božie veci, sa už asi nebude dať. Za posledných 20-30 rokov môžeme okolo seba pozorovať nevídané zmeny v oblasti ľudského úpadku alebo veľkého pokroku v oblasti techniky či manipulácie más. Vývoj vo svete sa ustavične zrýchľuje a mnohé, čo bolo predtým nemožné, sa nám teraz priamo pred očami mení na možné. No a na základe toho všetkého, čo okolo vidíme, aj my sami možno nejako vnútorne cítime, že koniec sveta sa už pomaličky blíži. A ak sa blíži, potom to Slovo zákonite hovorí o nás!
Odložte teraz bokom pocit z posudzovania či ustavičného nútenia vás do niečoho, ktorý za chvíľu asi nadobudnete a skúsme sa spolu nezaujato zamyslieť, povedzme aj z pohľadu minulej výzvy k písaniu úvodníka, nad naším osobným kresťanstvom.
V našom živote, buďto doma alebo v práci, ustavične niečo riešime, s niečím sa pasujeme. V poznaní nás to posúva dopredu a za následok to má náš duševný či telesný rozvoj. Toto hádam nikto nespochybňuje. Keby to tak nebolo, nič nevymyslíme, nezlepšíme, neopravíme, nepostavíme... Stagnácia ľudí či vecí na určitej úrovni trvá vždy len určitý čas a potom, ak neprichádza rast, zvyčajne nastáva úpadok. Napríklad novopostavený dom isto pár rokov nebude vyžadovať žiadne investície. Časom sa to však za pomoci počasia a nášho užívania určite zmení, a ak sa oň nezačneme priebežne starať, začne chátrať. No a niečo také nastáva aj v duchovnej oblasti. Aj v nej, ak nerastieme, tak po určitom čase začneme upadať. Život sa jednoducho neustále mení a mnohé situácie, ktoré v ňom nastávajú, už nemusíme s naším starým, nerozvíjajúcim sa „viero-základom“, v súlade s Božím Slovom zvládnuť. V podstate celé Slovo Božie nás ustavične nabáda a tlačí k zmene nášho života. Ak sa mu podvolíme, tak jedným z výsledných prejavov tejto premeny je aj naša túžba po nejakej ďalšej činnosti poukazujúcej na Boha, Jeho moc a na to, čo s nami urobil alebo to bude aspoň zjavenie našej duchovnej pripravenosti sa do niečoho zapojiť. Uvedomme si, že k práci na Božej vinici nás vyzýva Duch Boží prostredníctvom ľudí, a preto na týchto jeho „posluhovačov“ nešomrime :-).
No a ako chceme rásť, keď sa nám poväčšine do ničoho, čo by nám možno k tomu rastu pomohlo, nechce zapojiť? Radi sa vyhovárame, že my to tak ako iní nevieme a všetka nová robota, do ktorej nás tí nabudení kresťanskí bratia ustavične tlačia, nás otravuje. Zamyslime sa. Povieme aj v robote šéfovi, nech tú prácu nedáva nám, ale nech ju dá radšej niekomu inému, lebo my to tak ako on nevieme? Doma budeme mať zapchaté umývadlo a my namiesto toho, aby sme to opravili, manželke povieme: Vieš čo? Zavolaj si suseda, lebo ja sa bojím, že niečo pokazím. Nechcem tu rozoberať uvedené príklady, lebo kto chce vidieť, vidí podstatu už aj na nich a kto nie, ani tisíc ďalších mu nepomôže. No a takto nejako je to aj v duchovnej oblasti. Ak skutočne chceme, aby Boh v nás rástol a my sme sa umenšovali, musíme robiť aj iné, možno pre nás nie jednoduché veci, ale možno práve vďaka nim podrastieme. Viem, čo vravím, lebo tiež by som sa najradšej zo všetkého vyzul, ale zistil som, že postupom času, ako sa dám tými „nabudencami“ k niečomu dokopať, vždy mi je to na úžitok.
No a teraz sa toto, čo som tu pospomínal, pokúsim spojiť s ústredným veršom.
Vždy som fascinovaný tým, ako si my kresťania vieme obhájiť tú svoju vieru. Ako my s tým Bohom dobre žijeme, ako sa na neho spoliehame, atď. Neviem, či som niekedy niekoho počul samého od seba povedať: Je mi zo seba zle, ja fakt na toho Boha kašlem, nič sa mi na Jeho vinici nechce robiť, a podobne. V tejto súvislosti mi vždy napadne Šalamún a jeho poblúdenie. Boh mu na začiatku jeho duchovnej „kariéry“ povedal: „Dávam ti múdre a chápavé srdce, takže tebe rovného nebolo ani pred tebou, ani po tebe nepovstane taký, ako si ty“ (1. Kráľov 3, 12). Teda podľa Slova bol vo veciach života múdrejší ako ktokoľvek z nás. Tá múdrosť mu bola daná samotným Bohom a nemusel sa k nej dostávať postupne cez rôzne skúšky ako my. Človek by teda čakal, že keď je to dar priamo od Boha, tak bude vždy poznať tú správnu cestu a od neho nikdy neodpadne. No nestalo sa tak. Smerodajná vec, ktorá dopomohla k jeho odpadnutiu, je napísaná v nasledovnom verši: „A ak budeš chodiť po mojich cestách, teda budeš zachovávať moje ustanovenia...“ (1. Kráľov 3, 14) Vidíme to? Je tam napísané: ak budeš chodiť a zachovávať! Boh mu síce dal múdrosť, no zároveň vedel, že Šalamún jej dokonalé využitie nájde len vtedy, ak bude chodiť po Jeho cestách a zachovávať Jeho príkazy. A ak sa od nich odchýli, tak aj s ňou, tou múdrosťou, mu bude zle - nedobre. No a Šalamún poblúdil. Boh ho na zvody, ktoré prídu prostredníctvom jeho žien, upozorňoval. No on si možno myslel, že to má všetko v malíčku, že všetko vie dobre posúdiť... Možno si aj on povedal: A čo. Zapálim nejaké to kadidlo Aštarte, nech má moja modrooká sidónska žena radosť. Však ja aj tak dobre viem, že tá jej trápna kamenná soška nie je pravý Boh a aspoň sa s ňou nebudem večer v posteli hádať... Vskutku, logické a múdre obhájenie si činu. Chápete, čo tým chcem povedať? Možno si vedel všetko pekne zdôvodniť, obhájiť, a tak bol presvedčený, že je stále na tej správnej strane a všetko robí v súlade s Božou vôľou. A ten svoj dávny prechod na druhú stranu „rieky“ ani nepostrehol.
Čo som tým všetkým chcel povedať?
Nie je to podobne aj s nami? Ako som už spomenul, toto nie je posudzovanie, ale má nám to slúžiť na hlboké zamyslenie. Vidno na našich slovách a skutkoch pravú nefalšovanú vieru? Alebo si vieme všetko to naše nechcenie sa do niečoho zapojiť a všetky tie naše zlyhania a chodenia po krivých cestách pekne logicky vysvetliť a obhájiť? Samozrejme sami pred sebou. Neskrývajme svoju vieru na bezpečné miesto, kde ju ani Boh nenájde, za pekné a múdre zbožné slová, ale buďme odvážni a ukážme, že sme tí, za ktorých sa vydávame. Buďme ako Izaiáš a ak nás niekto k niečomu vyzve, napríklad k občasnému napísaniu článku do Pohľadu, ktorý môže niekoho povzbudiť, bez rozmyslu povedzme: Tu som ja, pošli mňa. Ak začneme rozmýšľať a zvažovať, či sa na to hodíme alebo nie, je koniec. Logicky vždy usúdime, že my na to nie sme, alebo to uvedieme do slepej uličky vyhlásením, že ešte neprišiel ten „správny“ čas. Pohľad som spomenul len tak okrajovo, ale toto sa týka všetkých vecí v našom živote, do ktorých nás Boh cez rôznych ľudí povoláva. Nepovedzme: Peter, som síce tu, rozumiem ti, viem, že by som mal, ale ešte teraz pošli radšej Janu alebo Fera, lebo ja to tak neviem, nechcem, netúžim a v podstate tu vlastne teraz ani nie som :-) hahahaha :-) a oni to už aj robili a majú s tým skúsenosti... A zrazu príde Ježiš ako blesk z neba... Obstojíme? Nájde a uvidí našu vieru aj s jej skutkovými prejavmi alebo len zbožné a múdre reči?
.: Autor: Radovan Riečan
