Skúsme spolu skúmať, aká bola geopolitická situácia na rozhraní kresťanského a islamského sveta a aké bolo postavenie protestantov v Uhorsku v čase, keď vystúpili po boku Turkov pod vedením Imricha Tököliho so zbraňou v ruke proti habsburgskému „Krvavému trónu“ Leopolda I., ako o ňom napísal hru Ján Solovič.
Poľsko, oslabené stratou Pruského kniežatstva na začiatku 17. storočia, muselo čeliť dynastickej vojne Vasovcov a následnému vpádu švédskych vojsk vedených Karolom II. Gustávom z rodu Vasa v roku 1655. Zároveň v rokoch 1654 až 1667 čelilo Poľsko vojne s ruským cárstvom. Hoci poľský kráľ Ján Kažimír II. Vasa potlačil kozácke povstanie Bohdana Chmelnického, vysokej poľskej šľachte sa nechcelo bojovať proti švédskemu kráľovi Karolovi a mnohí napríklad aj neskorší kráľ Ján Sobiecky vstúpili do jeho služieb, ale keď Švédi prepadli kláštor na Čiernej Hore v Čenstochovej, tak rozpútali proti sebe partizánsku vojnu a Ján Sobiesky prešiel k veliteľovi povstalcov Štefanovi Czarnieckemu. Ján Vasa sa vrátil z exilu do Poľska, postavil sa do čela povstalcov a za dva roky vytlačili švédske vojská z Poľska. Pri podpisovaní mierovej zmluvy sa vzdal nárokov na švédsky trón. Počas týchto nepokojov boli poľské korunovačné klenoty uschované na hrade Stará Ľubovňa u rodiny Ľubomirských. Korunný hajtman Jerzy Lubomirský sa dostal do sporu s kráľom a vyvolal vzburu veľmožov voči slabému panovníkovi. Počas týchto vojen neustále rástla úloha a skúsenosti bojovníka Jána Sobieskeho. Slabosť Poľska nahrala Rusom a sultánovi Mehmetovi IV. Ruský cár Alexij I. uzavrel s Poľskom v roku 1667 v Andrusovke mier, ktorým Rusko získalo Kyjevské vojvodstvo, Smolenskú oblasť, Černigovskú oblasť a veľké územie na východ od Dnepru. Znechutený kráľ abdikoval a odišiel do Francie. Po ňom si Poľsko v roku 1669 zvolilo za kráľa Michala Korybuta Wišňowieckeho.
Násilná islamizácia Grékov v Malej Ázii, ktorí boli zväčša obchodníci, viedla k citeľnému výpadku výberu dane z hlavy a tento podiel džizje sultánovi Mehmedovi IV. neskôr výrazne chýbal. Veľkovezír Kara Mustafa sa pokúsil ríšu zmodernizovať. Po bitke pri Svätom Gottharde, kde generál Montecuccoli porazil osmanské vojská, cisár uzavrel podľa uhorskej šľachty s Osmanmi hanebný Vašvársky mier na 20 rokov. Oslabené Poľsko sa sultánovi zdalo vhodnou korisťou na lup, a tak vyhlásil v roku 1670 totálny džihád Poľsku a so stotisícovou armádou a nespočetnými hordami Tatárov ho prepadol. Ján Sobiesky v hodnosti veľkokorunného hajtmana vybojoval niekoľko víťazných bitiek, keď napríklad s 3000-členným jazdeckým oddielom husárie v bitke pri Chotyni zničil 26000 tureckých vojakov. Taktiež vybojoval nespočetné množstvo bitiek s rabujúcimi tatárskymi vojskami, ale pádu a deštrukcii pevnosti Kamieniec Podolski nezabránil. Nádherný román z týchto čias o spomínaných dejoch s názvom Pán Wolodyjovski napísal Henryk Sienkiewicz. Krátko po strate Podolia kráľ podpísal s Osmanmi mier, ale už onedlho vo veku 33 rokov skonal a sejm zvolil za jeho nástupcu hrdinského vojvodcu Jána III. Sobieskeho, ktorý ihneď na jeseň 1674 obnovil boje s Osmanmi a ich vazalmi astrachánskymi a krymskými Tatármi. Už o rok dosiahol výrazné víťazstvo v bitke pri Ľvove, kde rozprášil mohutné zoskupenia Tatárov. Hoci sa Ján Sobiesky usiloval, nepodarilo sa mu opätovne spojiť Poľsko s Pruským kniežatstvom, pretože ako kráľ bol neustále zamestnaný vojnou na juhu. „Záchranca Európy“ zomrel 17. júna 1696 a o 5 rokov bolo Prusko uznané za samostatný štát.
Na juhozápadnom fronte po bitke pri Lepante, ako som už dávnejšie spomenul, postupne slabla moc osmanského námorníctva a vďaka námorným objavom neustále vzrastala moc nových námorných mocností Nizozemska a Anglie, ktoré veľmi efektívne využili vtedajšie nové vedecké poznatky na zmodernizovanie lodí - ich rýchlosti, manévrovateľnosti a hlavne ich palebnej sily. Príkladom sú holandské „radové lode“ vybavené plachtami. Španieli si nemodernizovali loďstvo natoľko ako ich konkurenti. Ešte stále používali galejnícke lode galeony alebo menšie galéry. Na pobreží Afriky mali pevnosť Melillu a od 1. 1. 1668 aj pevnosť Ceutu, keď Alfonzo Portugalský ju odovzdal Karolovi II. Habsburgovi. Tento degenerovaný potomok Johany Šialenej už v štvrtom roku svojho života bol nielen kráľom Španielska, ale aj Neapola, Milána, Sardínie, Sicílie, Filipín a rozsiahlych častí Ameriky. Francúzi susediaci s habsburgskými dŕžavami sa snažili neustále podkopávať moc Habsburgovcov a na tento účel im boli dobrými aj Osmani.
Pokiaľ Poľsko hrdinsky krvácalo v boji s islamskými hordami, Leopold I. verný svojej katolíckej výchove využil Vašvársky mier s Osmanmi na systematickú likvidáciu potenciálnej uhorskej šľachtickej opozície a na totálnu likvidáciu protestantov v habsburgskej monarchii, ako som spomínal minule. Prvý mimoriadny bratislavský súd odsúdil na trest smrti a dal popraviť 16. júla 1671 Mikuláša Drábika, ktorého diela neskôr vydal J. A. Komenský v Amsterdame. Potom nasledovali ďalšie akty násilia proti protestantom. Uvediem príklady z nášho regiónu. Keď arcidiakon Štefan Bartók z poverenia kráľa začal v roku 1657 vizitovať aj evanjelické zbory v Zvolenskej stolici skonštatoval, že v meste bolo 6 evanjelických kňazov, z toho traja nemeckí a tri kostoly - veľký nemecký, menší slovenský a špitálsky kostol Svätého Ducha /k nemu prináležali pozemky a výnosy z polí v Majeri /. V meste mali kaplnku aj traja pátri jezuiti nasadení za účelom rekatolizácie mesta a okolia. V Španej Doline bolo 60 katolíkov a mali kaplnku, kde slúžili jezuiti z mesta a 2000 luteránov užívalo kostol. Selce a ich fílie Senica a Šalková boli čisto luteránske. Dňa 15. 10. 1671vydal panovník nariadenie o odovzdaní zámockého kostola katolíkom. Mesto návrh neprijalo a nasledovala vojenská akcia 17. novembra 1671, keď cisárske vojsko pristavilo v noci k hradbám rebríky a mesto prepadli. O tom, ako sa v našom meste násilím „vyrobil“ katolíci, sa môžete dočítať v knihe pánov Martuliaka a Albertyho „Banská Bystrica v znamení kalicha“ v kapitole 11 - „Násilná protireformácia“ a tiež v ďalších kapitolách 12,13,14 a 15. V Zlatom fonde denníka SME sú aj dva vzácne spisy pomáhajúce pochopiť udalosti 17. storočia. Očovský rodák a farár v Senici Štefan Pilárik napísal o utrpení, ktoré zažil od Tatárov v dobe napadnutia pevnosti Nové Zámky v diele Sors Pilarikiana, Lós Pilárika Štepána. Jeho utrpenie od pohanov bolo nepatrným v porovnaní s tým, čo zažil a zdokumentoval v diele „Väznenie, vyslobodenie a putovanie Jána Simonidesa a jeho druha Tomáša Masníka“ náš niekdajší farár v Radvani Ján Simonides od satanových paholkov, keď bol spolu s inými predvolaný k súdu arcibiskupom Szelepcsénnyim. Simonides so svojimi druhmi, ktorí nezradili a nezapreli svoju vieru, bol predaný do Neapola na galeje, ale z milosti Božej sa jemu a Tomášovi Masníkovi podarilo ujsť a vydať svedectvo o neľudskom utrpení, ktorým ich katolíci častovali, a to nielen jezuita Mikuláš Kellio, ale temer všetci. Do vyhnanstva museli odísť všetci banskobystrickí farári a evanjelickí učitelia okrem konrektora školy, ktorý sa zriekol úradu a farára Greschnera, ktorý zradil a zriekol sa viery. Neúprosná a násilná rekatolizácia vzbudzovali v celej krajine v ešte stále väčšinovo protestantskom obyvateľstve všeobecný odpor, a tak keď Imrich Tököli 10. októbra 1678 pritiahol k Bystrici, labanci aj s jezuitmi ušli. Striedanie kurucov a labancov v bojoch bolo pre naše mesto pohromou, a tak to bolo aj v celej krajine. Keď cisár videl osmanskú podporu povstaniu, bol donútený zvolať snem do Šoprone a urobiť drobné ústupky vo svojej protiuhorskej politike. V artikuloch 25 a 26 povolil v neúprosnej rekatolizácii a evanjelici si mohli za zvláštnych podmienok postaviť nové kostoly, napríklad artikulárny v Hronseku. Choďte tam a viďte veľkú Božiu pomoc pri výstavbe chrámu.
Kara Mustafa, ako veliteľ pozemného vojska dobíjajúceho Kamenec Podolský, mal veľké zásluhy aj na uzavretí mieru a následnom pripojení Podolia k Osmanskej ríši. Ukázal nielen vojenské, ale aj diplomatické schopnosti a zásluhy na spravovaní ríše, preto sa v roku 1676 stal veľkovezírom. Už v Podolí pochopil, že pokoriť Poľsko bez logistickej základne akou je Kamenec v smere Ternopiľ, Ľvov, Przemyšl, Tarnów, Krakov je nemožné, ale Tököliho povstanie ukázalo na inú možnosť. Tá sa volala Viedeň. Bola kľúčom k útoku na sever cez moravské úvaly do srdca Poľska, tiež na pápežský juh a Turkom neznáme nemecké štátiky, ktoré by sa osmanskému útoku nijako nedokázali ubrániť. Kara Mustafa túžil ustajniť svoje kone v chráme svätého Marka v Benátkach a potom pochodovať na Rím. Túto možnosť tušil aj pápež a cez nivočiteľa našich evanjelických predkov arcibiskupa Selepčéniho bola uzavretá 21. 3. 1683 dohoda o vzájomnej pomoci, keby Turci napadli Ľvov, Krakov alebo Viedeň. Sultán ako kalif vytiahol zelenú zástavu proroka Mohameda a z Drinopolu 1. 4. 1683 pod jeho „chrabrým" vedením vypochodovala 150-tisícová armáda do Belehradu. K tejto armáde sa pridávali vojská pašalíkov a vazalov. Potom sultán odovzdal velenie Kara Mustafovi a vrátil sa konať dôležitejšie veci, akými boli poľovačky či háremové radovánky.
Viedeň zachvátila panika. Pokiaľ „španielska strana“, ktorá cisára neustále huckala proti Francúzom, protestantom a bola za mier s Osmanmi ovplyvňovala situáciu, tak o chuti vytlačiť konečne Turkov z Uhorska nebolo možné uvažovať. Až v momente, keď cisár asi s 81 tisíc civilistami zbabelo ušiel do Linca, až vtedy vojenská rada požiadala o pomoc Poľsko a začala sa narýchlo organizovať obrana. Sobiesky dostal žiadosť o pomoc 2 dni po tom, ako bola Viedeň obkľúčená. Karol Lotrinský mal k dispozícii len 27 000 vojakov, z toho bol asi 3000-členný spišsko-poľský zbor Hieronyma Lubomirského, takže sa urýchlene začali zháňať ďalšie posily. Viedeň zostalo brániť 14 000 vojakov s 300 delami, bavorský vojvodca Max Emanuel prišiel Viedni na pomoc s 11 300 vojakmi, saský vojvoda Johan Georg III. priviedol 11 500 vojakov a švábsky gróf Waldeck 19 000 mužov.
Sedmohradské knieža Apafi dostalo od Kara Mustafu príkaz nepriedušne obkľúčiť Ráb a neskôr 22. augusta učinil vazalský hold veľkovezírovi. Knieža „Orta Madžar“ ako titulovali Imricha Tököliho so svojimi 25 000 mužmi sa pripojil k veľkovezírovi v Osijeku. Neskôr, keď bolo jasné, že poľský kráľ vyrazí na pomoc Viedni, tak dostal za úlohu zastaviť s pomocou Tatárov postup neporaziteľnej husárie v čele s Jánom II. Sobieskym. K boju medzi týmito jednotkami došlo pri Angerne /cez Moravu neďaleko Záhorskej Vsi/ a husária sa po 350 km pochode a tomto krátkom bojovom zdržaní rútila na pomoc ťažko skúšanej Viedni. Poľská pechota vedená hajtmanom Kazimírom Sapiehom síce šla kratšou cestou, ale podstatne pomalšie, a tak sa ničím nevyznamenala okrem krutého vypálenia 27 evanjelických obcí na Orave. Vojvoda Lotrinský a Ján Sobieski si ihneď porozumeli a narýchlo zostavili plán na pomoc sužovanej Viedni, ktorá po odrazených 18 útokoch už bola zrelá na poslednú ranu z milosti. Cisárske vojská, pochodujúc popri Dunaji, začali bojovať s janičiarmi a Tatármi. Po tvrdom boji vynútili si ďalší postup do rovinky bližšie k Viedni a začali na seba pútať početnejšie jednotky nepriateľa. O to úžasnejšie bolo, keď sa z vrchu Kahlenberg onoho pamätného 12. septembra 1683 poľská husária vyrútila na obliehateľov a zastavila sa, až keď bol turecký tábor zničený a turecké vojsko zahnané na útek. Neúspešný veľkovezír bol neskôr v decembri toho roku „odmenený“ zaškrtením a jeho hlava bola poslaná do Istanbulu.
Zelenú vlajku, ktorú víťazi ukoristili, poslali pápežovi domnievajúc sa, že je to oná posvätná Mohamedova. Žiaľ, nebola, ale o tom, ak Pán Boh dá, napíšem nabudúce.
.: Autor: Milan Zajac
