Koloniálna politika delových člnov západu
Islamský svet v 18. storočí sa tiahol od Atlantiku po Ostrovy korenia. V minulom čísle Pohľadu som uviedol názory A. Houraniho, autora „Dejín Arabského sveta“, na dôvody zaostávania islamského sveta a prudký vzostup významu kresťanského sveta v 18. storočí. Za prvú príčinu považuje získanie prevahy v zámorskom obchode. Krajiny, kde sa hlásala radostná evanjeliová zvesť o spáse v mene Ježiš v 18. storočí, dosiahli temer rovnakú plochu ako islamské. V portugalských a španielskych kolóniách sa rímskokatolícke poňatie kresťanstva snúbilo s miestnymi zvykmi, veď prijať polyteistickému pohanovi ešte jedného Syna Božieho navyše nie je problém a kde to nešlo, tam jezuiti, verní zásade, že účel svätí prostriedky, použili aj násilie. Ustavičné zasahovanie rímskej cirkvi do záležitostí Portugalského kráľovstva a moc nebezpečného rádu ohrozovali vládu kráľa Jozefa I. a jeho úspešného ministra zahraničia Sebastiana de Carvallo, markíza de Pombal, a tak tento minister vyhnal jezuitov nielen z Brazílie a Angoly, ale aj z Portugalska. V roku 1760 vykázal z krajiny pápežského nuncia, o rok zrušil jezuitský rád a majetok jezuitov zhabal v prospech koruny. Neskôr v rámci normalizácie vzťahov s Vatikánom presvedčil pápeža Klimenta XIV., aby jezuitský rád úplne zrušil, čo sa udialo v roku 1773. Pombal zakázal dovoz a vývoz otrokov do a z Portugalska a jeho kolónií. Takisto kráľovským výnosom oslobodil všetkých otrokov, pretože zotročovanie ľudí sa prieči kresťanstvu. Mohol si to dovoliť, pretože sa veľmi osvedčil pri modernizácii krajiny a jej hospodárskom vzostupe. Založil botanické záhrady a modernizoval školský univerzitný systém. Ale hlavne si získal veľké zásluhy pri odstraňovaní následkov katastrofálneho zemetrasenia, ktoré postihlo Lisabon v roku 1755 a premenil mesto na modernú metropolu.
Od učenia Kalvína sa odvodeným kresťanským hnutiam podarilo zakotviť v Severnej Amerike. Jednak z Holandska emigrujúcim baptistom, ale hlavne za vlády Karla I. Stuarta prenasledovaným asi 20 000 puritánom, ktorí neboli spokojní s anglikánskou reformou cirkvi a považovali ju za úplne nedostatočnú. Puritáni chápu svet a človeka ako dokonalý Boží výtvor a snažia sa svojimi skutkami, aby sa to odrážalo aj na ich každodennom živote, preto kladú dôraz na usporiadaný a disciplinovaný život. Z tohto prúdu sa vyčlenili prívrženci Johna Knoxa, ktorých nazývame presbyteriánmi. Okolo Georga Foxa sa utvorila ďalšia americká denominácia, ktorú voláme kvakeri /natriasači/. O vládu nad severnou Amerikou bojovali v 18. storočí Francúzi a Angličania. V roku 1753 Francúzi obsadili údolie rieky Ohio, ale najprudšie boje boli v rokoch 1754 až 1763. V rámci tejto vojny Briti ovládli v roku 1760 celú Kanadu. Sedemročná vojna skončila pre Francúzov katastrofou, dokonca stratili aj Luisianu v prospech britských spojencov - Španielov. Na obzore Ameriky si však už razili cestu nové idey a časy, ktoré priniesli o 10 rokov boj o nezávislosť, ale to už je mimo témy islam a kresťanstvo. Sedemročná vojna medzi Angličanmi a Francúzmi sa preniesla aj do Indie. Obe krajiny tu mali svoje obchodné záujmy. Využívali rivalitu medzi Bengálskom, kde mala svoje záujmy francúzska Východoindická spoločnosť a medzi vládou islamských Mogulov, ktorú aj vojensky podporovali Briti. Francúzov a ich ochrancu bengálskeho náboba Siradž-ud-Daula porazil generál Robert Clive v roku 1756 a od mogulského šacha Alama II. dostal právo vyberať dane v Bengálsku, čo prinieslo neskôr Británii veľa bohatstva. Britská admiralita sa neustále snažila o zavedenie nových poznatkov do výstroja a výzbroje britských plavidiel, o modernizáciu a vysokú palebnú silu jej lodí. Nastávajúce roky jej imperiálnej nadvlády sa niesli v znamení politiky delových člnov, keď systematicky zatláčala svojich európskych potenciálnych konkurentov do úzadia.
Za druhý rozhodujúci faktor získania prevahy kresťanstva nad islamom v 18. storočí považuje A. Hourani imperiálnu politiku Ruska. Pohyb ruského loďstva v Čiernom mori, ktoré bolo dovtedy temer osmanskou vnútrozemskou mlákou a okupácia Krymského chanátu vyvolávali des a chuť po odvete. Ale až sultán Selim III. vládnuci v rokoch 1789 až 1807 sa prebral z letargie a snažil sa o nejaké reformy a modernizáciu krajiny. V začiatku jeho vlády mu bola náprotivkom ambiciózna, múdra a vzdelaná cárovná Jekaterina II. Prvú vojnu s Osmanmi úspešne viedla v rokoch 1768 - 1774. Následnou mierovou zmluvou bola vyhlásená za ochrankyňu všetkého pravoslávneho obyvateľstva v tureckej ríši. Ruské lode smeli plávať cez Bospor a Dardanely a obchodovať v Stredomorí, čo nevideli radi Briti. Ešte počas vojny sa vyhlásil Jemeljan Pugačov za cára Petra III. a vyvolal vzburu kozákov. Generál Suvorov bol povolaný potlačiť povstanie, ale kým došiel na bojisko, už boli kozáci v bitke pri Caricine porazení a Pugačova vydali cárovnej na potrestanie. Suvorov zohral významnú úlohu v ďalších osudoch Ruska. Viedol vojsko do 60 bitiek a ani v jednej jeho vojaci neprehrali.
V roku 1787 vypukla nová vojna medzi rusko-rakúskou koalíciou a Osmanmi. Hlavný osmanský úder bol vedený do Banátu a ruský protiúder mal byť vedený na Besarábiu a Iassi /Moldavsko/. Suvorov bol poverený obranou Chersonskej oblasti, kde velil trom divíziám. V bitke pri Rimnici 3.10.1789 neuveriteľne porazil s 18- tisícovým vojskom stotisícovú armádu Jusuf pašu, následne admirál Ušakov rozdrvil osmanské loďstvo v bitke pri Fidonisi. Rakúske vojsko nemalo také bojové šťastie. Turci v Banáte útočili a habsburgskú armádu trápili zásobovacie ťažkosti, epidémie, nedostatok potravín, a to spolu s neschopným velením demoralizovalo vojsko. Bojovú morálku pozdvihla až prítomnosť samotného cisára Jozefa II., ten však v roku 1789 ochorel a musel ihneď vojsko opustiť. Velením poveril 82-ročného vojvodcu slovenskej národnosti feldmaršála Andreja Hadika, hrdinu útoku na Berlín. Pre chorobu však musel onedlho rezignovať a uvoľniť miesto vojvodovi generálovi Laudonovi a ten 8.10.1789 donútil osmanskú posádku v Belehrade ku kapitulácii. Vojna skončila mierom zo Svištova v roku 1791, kde sa habsburgovci vzdali všetkých získaných území a Belehradu, pretože na západe nastal des z francúzskej revolúcie. Rusi naďalej bojovali a Suvorov dobýjal mohutnú pevnosť Izmajilu, kde sa vyznamenal dôstojník Michail Kutuzov. Aj cárovná bola neskutočne frustrovaná dianím vo Francúzsku, a tak sa narýchlo uzavrel mier v Iassi a Rusko vyprázdnilo všetky dobyté územia v Besarábii a Moldavsku.
Opäť sa nepodaril zámer oslobodiť celý slovanský Balkán a vyhnať islam z Európy, a to „vďaka“ revolučným udalostiam vo Francúzsku. 14.7.1789 padla Bastila a v auguste bola vyhlásená Deklarácia ľudských a občianskych práv. Keď si uvedomíme, že pätinu národa tvorili nemajetní žobráci, stroskotala zámorská koloniálna politika a v roku 1788 nastala katastrofálna neúroda a temer hladomor, tak sa ani niet čo čudovať šialenstvu, ktoré nasledovalo. V roku 1793 bol sťatý kráľ a neskôr kráľovná. Pod gilotínou skončil každý človek podozrivý z nepriateľstva a neskôr revolúcia začala požierať svoje „deti“. Marat bol zavraždený girondistkou vo vani a 212 girondistov popravili verejne. Bol zavedený nový „revolučný“ kalendár a Notre Dame de Paris sa stal Chrámom rozumu v rámci dechristianizácie Francúzska. Robespierre vyhlásil „Kult najvyššej bytosti a nesmrteľnosti duše“. Výbor pre verejné blaho posielal na smrť pod gilotínu stovky ľudí - tak skončili aj vodcovia teroru Danton, Hébert, ba aj Robespierre. Napríklad za Robespierra v dobe od 10. 6. do 27.7.1794 bolo vykonaných verejne 1285 rozsudkov smrti. Revolučné armády napodiv po roku 1794 dokázali nemožné. Hladní, zle zásobení vojaci s mizerným najvyšším velením dobyli Nizozemsko. Tu vyhlásili sesterskú Batávsku republiku. Obsadili ľavý breh Rýna a s Pruskom stanovili Rýn ako hraničnú rieku. Po ovládnutí Belgicka ostalo v boji proti republike už len Rakúsko, ktoré odmietlo uznať hranicu na Rýne. Republikánsky dôstojník Napoleon vyčistil juh Francúzska od vzbúrencov a 5. októbra 1795 potlačil v Paríži povstanie. Direktórium, ktoré sa ujalo moci, poslalo Napoleona s vojskom do Talianska bojovať proti Rakúsku. Proti Rakúsku boli nasadené ešte dva mohutnejšie armádne zväzky, a to Jourdanova armádna skupina a rýnsko-moselská skupina vedená generálom Moreauom. Do Írska, ktoré sa vzbúrilo proti Angličanom, mienili poslať armádnu skupinu pod vedením generála Hochea, ale tento výsadok nebol úspešný.
Ani revolučným vojskám na Rýne sa veľmi nedarilo, takže ťažisko boja s Rakúšanmi sa prenieslo na Bonaparta. Ten po úspešnom ťažení uzavrel s Rakúskom 27. októbra 1797 mier v Campo Formio, ktorým Rakúšania síce stratili Lombardiu, ale získali Benátky, a tým aj prístup k moru. Po uzavretí mieru direktórium poverilo Napoleona viesť boj proti Anglicku. Bonaparte spolu s vtedajším ministrom zahraničných vecí Talleyrandom sa rozhodli urobiť najprv výpravu do Egypta, ktorý bol obilnicou Osmanskej ríše, a to zo strategických dôvodov, ale aj ako základ na operácie proti anglickej Indii. Bonaparte tvrdil, že „k skutočnej porážke Anglicka potrebujeme ovládať Egypt“. 19. mája 1798 sa výprava do Egypta začala, Bonaparte vzal so sebou aj 200 učencov, spisovateľov a umelcov. 11. júna sa po ceste flotila zmocnila Malty, kde ponechala 3 000 mužov. 1. júla Francúzi pristáli v Alexandrii, potom pri pyramídach porazili mameluckú armádu a 23. júla vstúpili do Káhiry. 1. augusta však francúzsku flotilu prekvapila flotila anglická pod vedením Nelsona v prístave Abúkír. Napoleonove vojsko sa ocitlo odrezané od sveta, a tak začal Napoleon prehlasovať, že prišiel oslobodiť Egypt od nadvlády Osmanov a je priateľom islamu. Dokonca vraj tvrdil, že on a jeho vojsko sa chcú stať mohamedánmi.
V Káhire vytvoril Napoleon generálny diván a začal organizovať novú správu Egypta. Chcel tam zaviesť demokraciu, čo je ale v islamskej zemi nemožné. Ilúzie o kompatibilite vtedajšej francúzskej kultúry a islamu zrušila ihneď požiadavka mulahov na obriezku celého vojska a zákaz pitia alkoholu. Tiež v ženskej otázke a v neskrývanej neúcte k niektorým moslimským zvykom vyvolávali Francúzi verejné pohoršenie, a tak nečudo, že po požiadavke zaviesť nové dane, v Káhire vypuklo povstanie, ktoré krvavo potlačil Alexander Dumas, otec slávneho spisovateľa. Výsledok - vydrancovaná mešita Al Azhar postavená v roku 970, k tomu 200 mŕtvych Francúzov a pár tisíc Arabov - neveštil nič dobrého. Správy, že Angličania blokujú more a osmanská trestná výprava postupuje po pevnine zo Sýrie, donútili napochodovať Napoleona do Svätej Zeme a po 300 km pochode v bitke pri Al Ariši rozdrvil mnohonásobnú presilu osmanských vojsk. V Jaffe, ktorá je dnes súčasťou Tel Avivu, nechal povraždiť asi 4 000 zajatých Turkov. Križiacke Akko úspešne ubránil Ahmed paša Al Džazar /Mäsiar/ za pomoci lodných diel Sidney Smitha z lodí britskej kráľovskej flotily blokujúcej Stredozemné more. Napoleon utrpel prvú porážku a do vlasti sa dostal len s malou časťou svojej expedičnej skupiny. O biednom osude jeho spolubojovníkov a vedcov výpravy je potrebné tiež čosi povedať, a to hlavne o význame nevojenskej časti výpravy, pre poznanie sveta islamu. Ak Boh dá, napíšem o tom čosi nabudúce.
.: Autor: Milan Zajac
