Osmani v dobe Napoleonskej a tesne po nej
Keď Ahmed paša Al Džazar /Mesiar/ za pomoci lodných diel Sidney Smitha úspešne ubránil pred Napoleonom Akko asi ani netušil, s kým mal tú česť. Pri jednaniach o prímerí admirál Smith podhodil Napoleonovi francúzske noviny plné katastrofických správ z domova v klamnej nádeji, že Francúzi bez Napoleona budú ľahkou korisťou. 22. 8. 1799 sa Napoleon skutočne nalodil na fregatu Mirion spolu s 300 najbližšími spolupracovníkmi a odišiel „zachrániť vlasť“. Generála Klebéra poveril veliť zostatku expedície. Ten zúril a napísal ihneď direktóriu sťažnosť, ale tá sa do vlasti dostala, až keď bol Napoleon menovaný prvým konzulom a sťažnosť na jeho postup mal sám vyriešiť. Keď sa vedci z Napoleonovej výpravy dozvedeli o jeho odchode, prepadli zúfalstvu a beznádeji. Medzi vojakmi a vedcami panovali zlé vzťahy, vojaci si mysleli, že vedci sú darmožráči, a tak im ničili zbierky hmyzu, rastlín, nerastov v nádeji, že ukoristia utajené zlaté poklady. Pomaly sa vedci začali viac obávať francúzskych radových vojakov ako mamelukov. Seriózne vedecké práce v Egyptskom inštitúte sa však začali už 22. 9. 1798 pod vedením samotného Napoleona za predsedníctva matematika Gaspara Mongea /deskriptívna geometria -mongeovo premietanie/. Po odchode Napoleona sa stal druhým predsedom Egyptského inštitútu ďalší významný matematik Joseph Fourier / Laplace-Fourierova transformácia/. Neoceniteľné služby pre armádu vykonal Nicolas Jaques Conté, ktorý sa pokúsil nahradiť vzácne vedecké prístroje stratené v námornej bitke pri Abúkíre a skonštruovať ich z miestnych zdrojov. Založil mlyny a pekárne, v ktorých sa piekol pre armádu chlieb, začal s výrobou skla, ocele, pušného prachu. Svojich vedcov Napoleon poveril prieskumom starovekých Egyptských pamiatok. Vedci skúmali pamiatky v Asuáne, Thébach, Karnaku a dali vzniknúť modernej archeológii a egyptológii. Polyhistor a výtvarník Dominik Denon sa stal prvým riaditeľom múzea v Louri a vydal o svojej ceste knihu s názvom Cesty po Hornom a Dolnom Egypte. Snáď najvýznamnejším archeologickým nálezom sa stala Rosettská doska, ktorá bola písaná v dvoch egyptských abecedách a po starogrécky. Démontické egyptské písmo preložil v roku 1814 Angličan Young a egyptské hieroglyfy rozlúštil Jean Francois Champollion v roku 1822.
Veliteľ zostatku expedičného vojska Jean Baptista Kléber sa snažil dohodnúť s Turkami na čestnom odchode z Egypta, ale Briti boli proti. Podporili Turkov, aby zrušili dohody s Francúzmi. Kléberom vedené vojsko rozdrvilo desaťnásobne väčšiu osmanskú armádu Jussufa pašu. Konsolidácii pomerov zabránil džihádista Sulejman z Aleppa so svojimi spolupracovníkmi, keď zavraždili Klébera. Zvyšky expedičného zboru pod vedením generála Jacka Menou čudáka, ktorý prestúpil na islam, sa vzdali Britom, a tak nálezy Napoleonových vedcov môžeme obdivovať v Londýnskom Britskom národnom múzeu, kde je uložená aj Rosettská doska.
Napoleonov vpád do Egypta vyvolal v Istanbule des. Rýchlo na vlastnú škodu zistili, prečo Rakúsko a neskôr Rusi uzavreli s porazenými Osmanmi v podstate pre víťazov veľmi nevýhodné mierové zmluvy. Postup hladných, otrhaných, zle platených, ale veľmi odhodlaných francúzskych revolučných armád na Rýn vyvolal nervozitu v európskych metropolách a des u ich monarchov a vpád Napoleona do Egypta bol hrozbou hlavne koloniálnym záujmom britského impéria. Európa sa ocitla vo víre Napoleonských vojen a nebola chuť a ani sila doraziť bývalú Osmanskú veľmoc a oslobodiť zotročené kresťanské národy Slovanov, Grékov a Rumunov priamym útokom. Sultán Selim III. pochopil, že bez reforiem ríša zanikne a chcel urýchlene zaviesť daňovú a vojenskú reformu, ale narazil na výsady janičiarov. Tí sa vzbúrili snahám obmedziť ich privilégiá a zaviesť regulárnu pravidelnú armádu. S podporou imánov a fanatických študentov islamskej teológie sa zhromaždili pred sultánskym palácom Topkapi. Na požiadavky davu vyľakaný sultán sa zriekol reforiem a reformných ministrov, čím ich vystavil istej smrti. Keďže uzavrel mier s „neveriacimi“, 29. mája bol Selim III. vyhlásený za neschopného vládnuť v súlade so zásadami islamu. Vzbúrenci ho donútili uchýliť sa do izolácie v „zlatej klietke“ do háremu v paláci (kde bol umiestnený aj jeho bratranec Mahmud budúci sultán) a na jeho miesto dosadili duševne labilného Mustafu IV., nevlastného Mahmudovho brata. Nový sultán okamžite zrušil reformy. Janičiari ovládli hlavné mesto a rozpútali všeobecný teror. Reformní ministri a príslušníci reformovanej armády boli chytaní a vraždení. Stále väčší počet nespokojencov a odporcov vzbúrencov sa sťahoval do provinčných miest. Mnohí sa vydali na sever do bulharského mesta Ruse, ležiaceho pri brehu Dunaja, kde mal hlavný stan schopný vojvodca Mustafa Paša Bajraktar. Bajraktar do roka obnovil disciplínu v rozvrátenej osmanskej armáde, urobil ju bojaschopnou a tiahol na Istanbul. Donútil sultána Mustafu odvolať hlavného muftího, ale ihneď sultána nezosadil. Ten si uvedomil, že ak dá zavraždiť strýka Selima III. a brata Mahmuda, zostane jediným mužským potomkom Osmanského rodu a nikto sa proti nemu nebude búriť. Mahmudovi kati napadli modliaceho sa Selima, ale ten sa urputne bránil, kým ho zavraždili. Mladý Mahmud sa v paláci dobre ukryl, takže Bajraktarovi vojaci ho zachránili a našli zakrvavenú Selimovu mŕtvolu. Paša z Ruse zosadil Mustafu IV. a pre zmenu tento putoval do zlatej klietky v háreme. Paša nastolil nového sultána Mahmuda II. a sám sa stal veľkovezírom. Nespokojní janičiari vystriehli pašu, keď na konci ramadánu hodoval v meste a prepadli ho. Paša sa ukryl aj so svojim strážnym oddielom do zbrojnice a stade sa streľbou bránili útočiacim janičiarom. Výbuch pušného prachu v zbrojnici zničil pašu, jeho obrancov, ale aj mnoho z útočiacich janičiarov. Janičiari následne zaútočili na palác Topkapi, ale sultán včas povolal na pomoc lojálnych vojakov a námorníkov a tí z lodí ihneď začali vzbúrencov ostreľovať. Po dvoch dňoch bojov, keď zhoreli temer všetky drevené stavby v okolí paláca, začali najvyšší islamskí duchovní vyjednávať so sultánom. Bolo dohodnuté ukončenie bojov, slobodný návrat odzbrojených vojakov do kasární a zahájenie jednaní o usporiadaní pomerov v ríši. Janičiari sa však svojich privilégií nemienili vzdať a keď vojsko vypochodovalo pár sto metrov z paláca, vrhli sa na bezbranných vojakov a všetkých rozsekali. Sultán urýchlene dal zaškrtiť svojho predchodcu Mustafu, čím si zachránil trón, lebo ako kalif bol nenahraditeľný, ale reformám bol dočasne koniec.
Prvé roky Mahmudovho panovania plynuli v tieni spomienok na Selimov osud a v strachu z novej vlny násilia. Roky čakal na vhodnú príležitosť, aby mohol udrieť proti nenávideným janičiarom. Bol mimoriadne trpezlivý, vynikajúci taktik, cieľavedomý, tvrdý. Nechýbala mu osobná odvaha a rozhodnosť. Jeho počiatočná pozícia pri nástupe k moci bola mimoriadne slabá. Prvých pätnásť rokov sa usiloval o centralizáciu moci do svojich rúk a jeho prvé kroky smerovali k posilneniu mocenskej pozície sultána priamo v Carihrade. Na kľúčové funkcie v štátnej byrokracii, armáde, ale aj v hierarchii moslimského duchovenstva trpezlivo a systematicky menoval svojich verných prívržencov. Spočiatku musel sultán pri sebe strpieť Halet Efendiho najmocnejšieho štátnika podporovaného imánmi, ktorý chránil janičiarov a bol bývalým veľvyslancom v Paríži. Ako hlavný sultánov radca bol oponent akýchkoľvek reforiem. V novembri 1822 ho sultán Mahmud II. zosadil z funkcie a poslal do vyhnanstva, kde ho tiež skoro dostihol sultánov kat s hodvábnou šnúrou. O niekoľko dní bola jeho hlava vystavená na mramorovom stĺpe v sultánovom paláci. Likvidácia Haleta Efendiho výrazne posilnila sultánovu autoritu. Osmanskej armáde velil Kara Aga Hüsein Paša, ktorý bol menovaný aj za veliteľa janičiarskeho zboru a získal hodnosť vezíra. Jeho skúsenosti potom sultán využil na likvidáciu janičiarov. Dekrétom Mahmuda II. zo 17. júna 1826 začalo okamžité zatýkanie týchto kedysi neporaziteľných, neľútostných a fanatických bojovníkov. V Istanbule bolo pozatýkaných asi 6000 janičiarov a s delovou guľou na nohách boli poslaní pozerať na rybičky v prístave. Podobný údel pripravil sultán nenávideným janičiarom aj v iných mestách, takže sa odhaduje, že teroru podľahlo asi 20 tisíc privilegovaných janičiarov.
Ďalším cieľom centralizačných snáh sultána Mahmuda II. bolo odstránenie feudálnych separatistov. V tomto smere bol osmanský sultán do veľkej miery úspešný. Mahmud II. sa sústredil najprv na centralizáciu v Anatólii. Roku 1817 sa celá Anatólia ocitla pod ústrednou mocou sultána Mahmuda II. Likvidácia balkánskych miestodržiteľov prebehla v rokoch 1814 – 1820. Poslednou baštou balkánskeho feudálneho separatizmu bola doména Aliho Pašu z Janiny (1741 – 1822). Bola zlikvidovaná ťažením v apríli 1820 až januári 1822 pod velením Halet Efendiho. Ali Paša a jeho synovia boli zosadení zo svojich funkcií, vyhlásení za povstalcov a bola proti ním vypravená pozemná a námorná expedícia. Starý „Lev z Janiny“, ktorý udržiaval styky s vplyvnými gréckymi emigrantmi, neúspešne vyzval Grékov, aby sa pripojili k jeho odporu proti Turkom. Ťaženie osmanskej armády prebiehalo s nebývalou rýchlosťou, už v auguste 1820 bolo obliehané sídlo pašu v Janine. Ali Paša sa viac ako rok bránil na citadele, neskôr sa uchýlil do malej opevnenej ostrovnej vily na jazere Janina. Vzdal sa po prísľube, že ho sultán omilostí. Miestny veliteľ však dal janinského pašu 24. januára 1822 zabiť. Jeho hlava bola na výstrahu vystavená pred palácom Topkapi v Carihrade. Umelecky tieto udalosti spracoval Mór Jókai v dielach z roku 1854, keď napísal knihu „Janicsárok végnapjai“ čiže Posledné dni janičiarov a v tom istom roku knihu Lev z Janiny.
Mahmudova armáda tak oslávila triumf nad mužom, ktorý dokázal vzdorovať piatim sultánom. V roku 1813 rozdrvili tri turecké armády deväť rokov trvajúce povstanie v srbskom kniežatstve a donútili Karadjordje Petrovića (1760 – 1817), ktorý bol roku 1804 zvolený za prvého srbského vládcu, ujsť do Uhier. Represie janičiarov v Srbsku však boli tak kruté a neznesiteľné, že v roku 1815 vyvolali druhé srbské povstanie pod vedením vojvodu Miloša Obrenovića (1780 – 1860). Srbi sa márne domáhali vypočutia na viedenskom kongrese. Sultán Mahmud II. nakoniec roku 1815 uznal Miloša Obrenovića za vrchné knieža (1815 – 1839, 1858 – 1860) a priznal Srbsku čiastočnú vnútornú autonómiu s tým, že mestá a pevnosti zostanú v tureckých rukách. Miloš Obrenović potom systematicky rozširoval srbskú autonómiu, svoje osobné postavenie a zaviedol celkom despotický režim. Keď sa Karadjordje vrátil v roku 1817 z emigrácie, knieža Miloš ho dal popraviť a jeho hlavu poslal sultánovi Mahmudovi II. do Carihradu. To sa stalo zárodkom nenávisti medzi dynastiou Obrenovičovcov a Karadjordjevičovcov po celé 19. storočie. V tom istom roku bol Miloš Obrenović vyhlásený za dedičné knieža. Ale v Európe zavládli po Waterloo nové poriadky a do vnútorných vecí Osmanskej ríše opäť začali zasahovať Briti, Prusi, Rakúšania a hlavne Rusi. Začal oslobodzovací proces balkánskych kresťanských národov a o tom, ak Boh dá budem písať nabudúce.
.: Autor: Milan Zajac
