Západný kolonializmus a záchrana Osmanov
Pred a aj počas napoleonských vojen posielali na sever Afriky Francúzi neustále expedičné výpravy s cieľom likvidovať tamojších korzárov. V roku 1830 obsadili mesto Alžír a viacero severoafrických prístavov. Kupci z Marseille prenikli so svojím tovarom na novozískaný trh a v expanzii armády do vnútrozemia videli svoje potenciálne nové odbytištia. Francúzska armáda rozvrátila pozostatok Osmanskej správy a tradičný spoločensko-politický systém vlády na čele s dejom. Proti nim sa vzbúril náčelník Abd al-Qádir. Vyhlásil svätý džihád, oprel sa o miestnych ulámov (učenci, ktorí „správne“ vedeli vyložiť Korán, a teda mali aj „spravodlivo“ súdiť) a o princípy šarie. V roku 1847 bol zajatý a poslaný do vyhnanstva (dožil v Damašku). Povstanie bolo potlačené a Francia ovládla náhorné plošiny až po Saharu. Pôdu, ktorú skonfiškovali, si mohol ktokoľvek kúpiť, a tak z Francie začali prúdiť kolonisti a ľahko získavali veľké majetky.
Počas bitky pri Waterloo odskúšali Briti prvých 800 kusov pušiek s vŕtanou drážkovanou hlavňou. V tom čase ruský vojak, ak chcel byť seržantom, tak svojou predovkou mal trafiť terč o veľkosti dverí zo vzdialenosti 200 metrov. So spomínanou anglickou puškou bolo možné tento cieľ zasiahnuť už zo vzdialenosti 800 metrov. Hromadné zavedenie tejto pušky a vynález konzervovania potravín (rok 1812), popri iných vojensky uplatnených vynálezoch, znásobili silu flotily Veľkej Británie. Ich bezohľadná politika však viedla k vzbure Búrov, ktorí z Kapska začali od roku 1835 hromadne utekať na sever. V roku 1838 vypukla afgánska vojna a v roku 1839 sa Veľká Británia zmocnila Adenu. Tu si zriadili základňu a prekládkový prístav pre svoje parníky plávajúce hlavne do Indie. Parou poháňané krížniky boli vtedy nezastaviteľnou silou, a tak ovládli okolie Perzského zálivu a s miestnymi šejkami uzavreli dohodu, že nebudú útočiť na nich, ale ani na seba navzájom. V Británii tých čias, ale aj inde na západe v tzv. „vyššej spoločnosti“ veľmi vzrástol záujem o orient. Idealizácia orientálneho života bola podporená nielen rozprávkami tisíc a jednej noci, ale aj snahou dekadentných umelcov namaľovať polonahé či priam nahé ženy v lascívnych pózach žijúcich vraj v háremoch alebo prebujnené fantázie spisovateľov blúzniacich o tom istom. Na spoločenské večierky či čaje o piatej poniektorí pomätenci sa orientálne obliekali, dokonca si na hlavy dávali fezy. Nie je fez na hlave ako fez a porovnanie bude zrejmé, keď budem písať o tragédii v bulharskom Bataku. Pre zradných odpadlíkov od kresťanstva bola islamská ideológia vždy príťažlivá. Dnes by sme vonkajšie pozlátko, ktoré zdanlivo bolo zjavné povrchným európskym cestovateľom nazvali multikulturalizmom. Ako sa cituje z knihy „Katastrofa kresťanů, likvidace Arménů, Asyřanů a Řeků v Osmanské říši 1914 - 1923 ISBN 978-80-7465-254-7“ jeden z vtedajších „slniečkárov“ francúzsky spisovateľ Gérard de Narval žijúci v rokoch 1808 až 1855 napísal:
Konstantinopol ... čtyři různé národy, které žijí vedle sebe, aniž by se nenávideli - Turci, Arméni, Řekové a Židé, všichni jsou deti jedné země a snášají se navzájem mnohem lépe než u nás lidé z rúzných krajú ...
Za tieto slová by sa nemusel hanbiť žiaden dnešný slniečkár, synátor to otca lží. O tej vzájomnej „láske“ si stačí pozrieť predchádzajúci diel a spomenúť na osud patriarchu Gregoriosa V., jeho troch spolumučeníkov a tisícok zavraždených fanariotských Grékov priamo v Istanbule.
Záujem o orient podporili aj ohromujúce archeologické objavy. V dobe, keď utopickí socialisti hromadne spochybňovali pravdivosť Biblie, tak práve na základe archeologických nálezov sa postupne začala potvrdzovať pravdivosť historických kníh Starého zákona. Z prachu zabudnutia začali vstávať ruiny Uru, Lagaša, Ninive, Babylonu a iných miest. Vykopávky viedli často vyslanci, konzuli alebo aj obyčajní dobrodruhovia s politickým krytím, ktorí si vybavili povoľovací ferman v Istanbule a podplatili miestneho pašu. Nájdené poklady Orientu končili v sálach Louvru, alebo v londýnskej veži Tower, či British museu a môžeme ich obdivovať dodnes. Aká však bola orientálna skutočnosť tej doby?
V každom serióznom historickom diele o tejto dobe narazíme na pojem „tanzímát“ po našom „poriadok“. Mahmud II. videl reálne úpadok osmanskej moci, úžasnú silu západu a hlavne Britského impéria a so svojimi radcami sa snažil o urýchlenú modernizáciu ríše a jej armády po vyvraždení janičiarskej elity. S Britániou ako jediným štátom uzavrel Mahmud II. prvú zmluvu za existencie Osmanskej ríše o hospodárskej pomoci a vzájomnej colnej politike v roku1838. Reformátori pripravili edikt Hatt-i Šerif-i Gülhane, ktorý vyšiel ihneď po Mahmudovej smrti v roku 1839. Ríša sa mala spravovať centralisticky, v súlade s nariadeniami a zákonmi, na ktorých sa spoločne dohodnú najvyšší predstavitelia. Bol to pokus o odstránenie svojvôle, bezmedznej korupcie na všetkých úrovniach ríše a zavedenie právneho štátu. Vychádzalo sa z presvedčenia, že Európa je vzor modernej civilizácie a Turecko je jej partner. Poddaní sa mali venovať hospodárskym aktivitám podľa svojej vôle a schopností a dodržiavať zákony odvodené od spravodlivosti. Štát mal garantovať rovnosť moslimov, kresťanov a Židov a slobodný obchod a voľný pohyb aj cudzím obchodníkom. Edikt bol zaslaný európskym mocnostiam a prijali ho aj vladári Egypta Muhamad Ali a tuniský reformátor Ahmad Bej, samozrejme si ho upravili podľa svojich možností a záujmov.
Edikt vyvolal šok v celej moslimskej spoločnosti. Dovtedy síce kresťania a Židia boli v moslimskom spoločenstve (umma) označení pojmom „dhimmí“ čiže vládnou mocou chránení, ale to znamenalo nerovnoprávne postavenie - napríklad platili vysoké dane, nesmeli slúžiť vo vojsku, museli sa líšiť odevom a strpieť iné príkoria. Nikdy neexistoval ulámá, ktorý by dal kresťanovi v spore s moslimom za pravdu, napríklad Kurdi a aj iní, keď sa im zachcelo zajať otroka či otrokyňu, nikdy neváhali a prepadali beztrestne poľnohospodárske dediny Asýrčanov, Arménov či iných kresťanov. Náboženský život obyvateľstva bol úplne autonómny a pred Vysokou Portou niesol za celé spoločenstvo (millet) zodpovednosť millet baši, alebo aj ethnarcha (vodca národa) alebo patriarcha resp. katholikos príslušnej cirkvi. Vplyv židovského milletu do roku 1911 bol v porovnaní s kresťanskými milletmi úplne bezvýznamný. Ináč prijali edikt veľkomestá a ináč vidiek. Podľa osmanského právnika Ahmeda Cevdeta Pašu sa moslimský odpor ihneď prejavil a z vyššie spomínanej knihy „Katastrofa kresťanov etc.“ citujem zo strany 26 jeho slová:
Mnoho jedinců z lidu islámu si začalo stežovat: „Dnes jsme stratili naše svatá národní práva, za která do krve bojovali naši předkové. Muslimská společnost, jež byla vždy vládnoucí náboženskou komunitou, nyní přišla o svá svatá práva. Pro lid islámu nastal den náŕků a truchlení.“
Reakciou na vidieku boli pogromy na kresťanské minority a kategória dhimmí sa pomaly začala stotožňovať s kategóriou káfir či ďaur, s ktorou pravoverný mohamedán je povinný viesť neustále džihád. Je známe aj turecké príslovie, že nie je možné dostať vlnu zo svine a z ďaura spraviť si priateľa. O znevažovaní kresťanov sú známe aj porekadlá, že jeden Grék oblafne dvoch Židov alebo že dvaja Gréci sa vyrovnajú jednému Arménovi a jeden Armén sa rovná dvom diablom. Zubále dračej nenávisti boli zasiate hlboko v zemi a zloba budúcich genocíd kresťanov sa začala jasne črtať.
Európske mocnosti pozorne sledovali vývoj v ríši a každá hájila „svoju“ minoritu, s ktorou mali aj obchodné a kultúrne spojenie. Napríklad ruský cár sa vyhlasoval za ochrancu všetkých pravoslávnych, neapolské kráľovstvo a pápež františkánov, Francia uprednostňovala uniatov, obzvlášť libanonských maronitov. Prusko potrebovalo doriešiť svoje pangermanistické problémy a Angličanom nezáležalo na nikom, len žiarlivo striehli, aby nikto nemohol ohroziť ich koloniálny „bussines“, hlavne nie Rusi. Za tejto situácie v roku 1846 v jeruzalemskom Chráme Božieho hrobu vypukol počas liturgie svätého ohňa veľký výbuch násilia medzi francúzskymi a ruskými pútnikmi, po ktorom zostalo niekoľko desiatok mŕtvych. Sultán Abduldulmecid I. odovzdal správu kresťanských chrámov do rúk Francúzov, čím do nepríčetnosti rozzúril cára Mikuláša I., pretože dovtedy to bola funkcia pravoslávnych. Sultán sľuboval nápravu, vodil cára za nos, pričom intenzívne reorganizoval štát a vyzbrojoval armádu. Do toho prišiel revolučný rok 1848, ktorý ako dobre vieme výrazne poznačili nielen v našej krajine víťazné kopytá kozáckych koní. Knieža Metternich opustil revolučnú Viedeň v marci 1848, ale zásady Svätej aliancie voči Porte sa dodržali až do Krymskej vojny, ktorá bola v rokoch 1853-1856. Keď po niekoľkých pogromoch na balkánskych Slovanov a nesplnených sľuboch sultána o nápravu vo veciach Jeruzalema došla cárovi trpezlivosť, zavolal si anglického veľvyslanca na poradu a navrhol rozparcelovanie Osmanskej ríše. Angličania cárske návrhy odmietli a rozhodli sa za každú cenu Osmanskú ríšu ochrániť. Následne cár poslal knieža Menšikova do Istanbulu. Po neúspešných rokovaniach prehovorili zbrane. Ruské vojská vstúpili do Valašska a Moldavska a zaútočili na podunajskú pevnosť Silistru v dnešnom Bulharsku. Zničenie osmanskej flotily v Sinope na severe Anatolie, odkiaľ pochádzal slávny grécky filozof Diogenes, bolo signálom pre Francúzske a anglické flotily, aby urýchlene priplávali Osmanom na pomoc. Na jednej strane teda stáli ruské cárske vojsko podporené bulharskými a gréckymi dobrovoľníkmi v sile cca 700 000 mužov a Osmanov zachraňovali vojská Veľkej Británie, druhého cisárstva Francúzskeho a Sardinské kráľovstvo spolu cca 1mil. vojakov. Najbližší radcovia varovali cára, že sa púšťa do nebezpečného dobrodružstva a jeden vysokopostavený dôstojník z Kaukazu cárovi napísal: „Prechovávam jedinú nádej v Boha a vo Vás, Vaše Veličenstvo, že takú zjavnú roztržku medzi nami a západnými námornými veľmocami nedopustíte. Môže nám to spôsobiť úžasnú škodu, jej následky si ani nevieme domyslieť“. Žiaľ mal pravdu. Katastrofálne bolo aj zásobovanie surovinami, palivami, potravinami, výzbrojou a výstrojou. Na začiatku vojnového ťaženia sa hlavný admirál ruského loďstva veľkoknieža Nikolajevič posťažoval, že jeho flotila nemá dostatok kamenného uhlia. Ruskí vojaci umierali od hladu a chorôb. Viac ich zomrelo v Kišiňovskom lazarete ako pri hrdinskej obrane Sevastopolu. Cár Mikuláš I. zomrel v roku 1855 a vojna skončila vo februári 1856 a nasledovala Parížska mierová zmluva.
Priebeh vojny je dostatočne informačne popísaný vo wikipedii pod pojmom Krymská vojna, preto sa o tom nerozpisujem. Keď po prehratom konflikte vojenskí analytici pátrali po hlavných príčinách ruského fiaska, veľký podiel pripísali slabej výzbroji cárskej armády. Na jeden pluk pripadalo iba 72 vojakov, ktorí boli vyzbrojení krátkou drážkovanou puškou. Ostatní vojaci boli ozbrojení neúčinnými puškami, ktoré sa neosvedčili už v predchádzajúcej vojne. Boli také nepresné, že z 200 rán iba 20 trafilo pri testoch dvojmetrový terč. Za panovania Mikuláša I. zaostalo aj delostrelectvo. Počas krymskej vojny cár priznal i to, že jeho armáda trpí na veľký nedostatok pušného prachu. S takou výzbrojou a málo výkonným priemyslom sa vojna na brehoch Čierneho mora vyhrať nedala. Po skončení bojov na oboch stranách zrátali straty na životoch. Rusi a Bulhari prišli asi o 522 tisíc vojakov, spojenci o 183 tisíc. Po uzavretí mieru sa Rusko a Turecko zaviazali, že budú rešpektovať neutralitu Čierneho mora. Kresťanská časť Turecka sa po vojne dostala pod dohľad európskych mocností. Po krymskom fiasku sa prevaha Ruska v Európe skončila, prešla do rúk Napoleona III. Ako sa západ „staral“ o úbohých kresťanov za Abdulmecida II., napíšem, ak Pán Boh dá, nabudúce.
.: Autor: Milan Zajac
