Oslobodenie južných Slovanov
Porážka Ruska v Krymskej vojne a následná Parížska konferencia ponížili a oslabili nevoľnícke Rusko a ukázali jasne na jeho zaostávanie. V Európe prevládol názor, že cárske Rusko sa v krátkom čase rozpadne. Napríklad v rokoch 1845-1854 potlačili v Rusku 348 protifeudálnych vzbúr a do konca desaťročia hrozilo, že nevoľnícka revolta prerastie do občianskej vojny. Výdavky cárstva boli úplne choré a nepamätali na budúcnosť Ruska. Napríklad rozpočet z roku 1857 uvádza položky vojenské výdaje 35,2 %, štátna správa 29 %, ale vzdelanie len 0,8 %. Markíz de Custine vyhlásil: „Ruská civilizácia... sa podobá barbarstvu. Je to dobyvačná spoločnosť, ktorej sila nespočíva v myslení, ale vo vojne, to je v drsnosti a ukrutnostiach.“ Kancelár Bismark sa o niekoľko rokov neskôr vyjadril, že kto bude pánom Prahy, bude pánom Európy: „Čechy v rukou ruských znamenaly by naše ujarmení, Čechy ovládané Nemeckem znamenají věčnou válku s Ruskem bez pardonu a oddechu.“ Väčšinu citátov a faktov o Rusku uvádzam z knihy Dejiny Ruska od autorského kolektívu vedeného Milanom Švankmajerom. Vydalo Nakladateľstvo Lidové noviny, ISBN 80-7106-216-2.
Nový cár Alexander II. získal preťažké dedičstvo zaostalosti a biedy a uvedomil si nevyhnutnosť reforiem. Nevoľníctvo zrušil dekrétom z roku 1861. Nevoľníci si pôdu museli vykupovať. Reorganizácia miestnej správy zlepšila stav vo vzdelávaní. V dobe Krymskej vojny malo Rusko asi 8 000 ľudových škôl, z toho iba 320 bolo za Uralom. Za pár rokov stúpol počet škôl na 22 700. V roku 1864 zreorganizoval súdny systém. Zlyhanie armády mala napraviť všeobecná branná povinnosť a doba vojenskej služby bola skrátená z 25 rokov na 6. Pre potrebu vychovať nový dôstojnícky zbor vzniklo nové moderné vojenské školstvo s učilišťami, gymnáziami a akadémiami. Pre cára však bolo najdôležitejšou úlohou obnovenie imperiálnej prestíže. Keďže na mori bolo Rusko odzbrojené, pokračoval nápor na oslobodenie pravoslávnych kresťanov v Zakaukazsku. Pokračovali boje s islamskými chanátmi. Úrodné kraje južne od rieky Kubáň v Čerkesku pripojili v roku 1864, o rok Taškent, Čečňu a Dagestan pripojili k ríši v roku 1859, Chivu v roku 1873 a Ašchabád v roku1881. Ruskú expanziu na hraniciach Afganistanu a Perzie zastavili Briti.
Počas týchto ťažení mnoho moslimských rodín ušlo do Turecka, kde si svoju frustráciu vybíjali na miestnych kresťanoch, obzvlášť Asýrčanoch a Arménoch. Dokonca v Libanone vypukla občianska vojna, kde umierali hlavne kresťania. V sýrskom Damašku bolo v roku 1860 zmasakrovaných mnoho kresťanov, o čom sú záznamy, ale aj inde, o čom budem písať neskôr z knihy Pavel Mervart a kol., Katastrofa kresťanú, z Edície Pro Orient, ISBN 978-80-7465-254-7. Pre obnovenie imperiálnej moci potreboval cár zrušiť obmedzenia nadiktované Parížskou dohodou, a to mu mohlo dať len spojenectvo s Pruskom a mier s Rakúskom. Kancelár Bismark potreboval mať krytý chrbát pre svoje lumpárčiny v Európe, a tak z jeho podnetu vznikol „spolok troch cisárov“, keď donútil Rakúsko-Uhorsko k „bratskej láske“ s Ruskom. So súhlasom Londýna boli protiruské články Parížskeho mieru zrušené. Tým bolo Slovanom v Rakúsko-Uhorsku jasne naznačené, že od cárskeho Ruska nemôžu nič očakávať a monarchia bude blahovoľne neutrálna v prípade rusko-tureckej vojny, ak Rusko nedopustí vznik veľkého zjednoteného slovanského štátu na Balkáne, Rusko nakúpi od monarchie vojnovú výzbroj a výstroj /pušky, stany, zdravotnícky materiál.../ a ďalej bude Rusko súhlasiť s budúcou vládou monarchie v Bosne a Hercegovine. Karty vojnových štváčov boli rozdané, chýbala zámienka.
Tanzimát síce na papieri zrovnoprávnil obyvateľov Osmanskej ríše, ale do života prenikal veľmi ťažko. V Turecku vždy platilo, že väčší aga v sandžaku ako paša v Istanbule a kresťania vždy boli vystavení svojvôli miestnych potentátov. Neúroda, sklamanie z nedôsledných reforiem, neodstránenie dane z hlavy /džizja/, ale naopak nárast nových daňových povinností viedli k nespokojnosti sedliakov v Bosne a ich vzbure v roku 1875. Ruskí slavjanofili vyzbierali značnú sumu a vyslali dobrovoľnícku armádu pod vedením generála Čerňajeva do Belehradu a Srbsko vyhlásilo 6. 6. 1876 Turecku vojnu. Turecká armáda si hravo poradila so zle pripravenými Srbmi a Černajevova armáda koncom leta opustila Srbsko. Vojenské šťastie viac prialo Čiernohorcom.
V apríli toho roku sa však vzbúrili aj Bulhari a pod červenou vlajkou „Sloboda alebo smrť“ sa pustili do nerovného a zle pripraveného boja za slobodu. Väčšinou sa boje odohrávali na Starej Planine a v Rodopách, ale aprílové povstanie v Bulharsku bolo krvavo potlačené. Hrdina bulharského ľudu Christo Botev zahynul v boji. Vláda vyzbrojila mohamedánske obyvateľstvo takzvaných pomákov, povolala Čerkesov a oddiely bašibozukov /čosi ako naše ľudové milície/. Na povstalcov nasadila armádu s delami a kruto začala účtovať s povstalcami. Výsledkom boli stovky vypálených dedín a asi 30 000 zabitých Bulharov. Svetovou verejnosťou najviac otriasla tragédia z Bataku. Mestečko Batak bolo obklopené pomáckymi dedinami. Pomákmi sa nazývajú Bulhari, ktorí zradili kresťanstvo a prestúpili na islam. Obyvatelia Bataku boli drsní horali, ťažko pracujúci s drevom a chýrni rezbári. Podľa Wikipedie bolo v roku 1871 v Bataku registrovaných 283 drevorezbárov. Fanatickí pomácki susedia neustále spôsobovali Batačanom problémy, ale títo chodili vždy ozbrojení a vedeli sa nepriateľským susedom ubrániť. Po vypuknutí Aprílového povstania, do ktorého sa Batačania zapojili, prepadol 1. mája dedinu oddiel asi 8 000 bašibozukov, vedený Achmet agom, rozmnožený o oddiely miestnych pomákov zo susedných dedín očakávajúcich bohatý lup. Vojsko prelomilo obranu. Maličkej časti obyvateľov sa včas podarilo ujsť, ale väčšina - asi 5 000 ľudí- ostala. Obyvatelia boli vyzvaní, aby sa vzdali a prestúpili na islam, že sa im nič nestane. Na znak konverzie si mali nasadiť ponúknutý fez. Ani jeden Krista nezaprel a všetci zahynuli. Ľudí systematicky chytali a vraždili v ich domoch, ktoré zaradom podpaľovali. Niekoľko stoviek ľudí zaživa upálili v miestnej škole. Viac ako 2 000 ľudí sa bránilo v Chráme svätej nedele ohradenom asi 1,5 m vysokým múrom. Boli tam tri dni a tri noci bez jedla a pitia. Bašibozukovia neustále strieľali cez škáry a otvory. Cez okná nahádzali do chrámu snopy slamy, včelie úle, naliali tam olej a horiace fakle. Batak bol vypálený od základov a obyvatelia vyvraždení. Po roku od tragédie navštívilo Batak množstvo diplomatov a novinárov a boli zdesení z množstva nepochovaných mŕtvol. Správy zahraničných žurnalistov a diplomatov o tragédii v Bataku vyvolali zmenu v povedomí mocností a urýchlili oslobodenie Bulharska.
V Rusku sa strhla lavína protestov v prospech balkánskych Slovanov. Cár varoval Turecko, aby neprepínalo ruskú trpezlivosť. Vojnová mašinéria sa rozbehla naplno a vláda tajne organizovala veľké demonštrácie a protesty za vyhlásenie vojny Turecku. Koncom roka bola mobilizovaná „Južná armáda“ a minister zahraničia Gorčakov donútil Rumunsko k súhlasu s prechodom ruských vojsk cez Rumunsko. Vojnu Turecku cár vyhlásil 22. apríla 1877 z Kišineva. Prvý útočný prúd prechádzal cez Kaukaz a trvalo mu dosť dlho, kým mohol zásadným spôsobom ovplyvniť vojenské udalosti. Napriek tomu dosiahol významné úspechy, keď obsadil Batumi, Kars a pevnosť Bajazed. Arménske obyvateľstvo ich vítalo a žehnalo im krížmi, ale Turci, Čerkesi a Kurdi utekali zo svojich domovov pred ruskou armádou. Ruskí vojaci pomáhali Arménom opravovať kostoly a chránili ich pred kurdskými či inými mohamedánskymi banditami a únoscami. Rusofília bola zjavná medzi Arménmi na oboch stranách hranice.
Druhý útočný prúd zamínoval ústie Dunaja, aby nemohol byť prepadnutý od mora a zničil turecké lode na Dunaji. Po pontonovom moste sa presunuli na druhú stranu Dunaja a v troch útočných formáciách začali oslobodzovať Bulharsko. Prvá formácia s pomocou miestnych obyvateľov 25. júna 1877 po krátkom boji obsadila Veliko Tarnovo, kedysi dávno hlavné mesto Bulharského cárstva. Druhá formácia začala 4. júla útok na Nikopol a zmocnila sa 7 000 zajatcov a značnej materiálnej koristi. Tretia formácia smerovala na Staru Zagoru. Sem Turci aj za pomoci britských lodí premiestnili elitné jednotky z Čiernej Hory v počte asi 40 000 vojakov. Turci vypálili Kazanlak, Starú aj Novú Zagoru a okolité dediny. Pobili asi 14 500 ľudí. Vojnové zločiny sa páchali aj v prítomnosti anglických inštruktorov. Ako napísal istý major St. Clair, ruskí zajatci boli ihneď na mieste zabíjaní. V južnom Bulharsku bolo zavraždených okolo 18 000 osôb, zničených 40 860 domov, 925 kostolov a 120 škôl. Boje o priesmyk Šipka a o mesto Plevno obliehané ruskou armádou boli vo vojne rozhodujúce. Na pomoc s obliehaním Plevna Rusom pomáhali aj rumunské vojská. Po kapitulácii Plevna vstúpilo do vojny navyše aj Srbsko a obsadilo Pirot a perlu Starej Planiny – mesto Niš. Tu je dodnes ako architektonická zvláštnosť ukazovaná veža “Čelekula“, do múrov ktorej zamurovali 5 000 hláv popravených srbských vzbúrencov. Keď som praxoval v Ei Niš, videl som vežu a mala už len okolo 900 lebiek, ale nedá sa na ňu pozerať bez vnútorného pohnutia nad krutosťou, akú je človek človeku schopný urobiť.
Kapituláciou Plevna sa otvorila cesta na Istanbul, ale západné mocnosti tomu zabránili. Britská flotila v Marmarskom mori pohrozila intervenciou a aj Rakúsko-Uhorsko prejavilo nespokojnosť s vývojom, preto bolo uzavreté prímerie a tzv. Sanstefanský mier. Srbsko a Čierna Hora protestovali, cítili sa zradení a hodení do rakúskeho pažeráka. Rumuni boli oklamaní tiež a vyhrážali sa Rusom vojnou, pretože stratili Besarábiu. Celkove nikto nebol s týmto mierom spokojný, a keďže kancelár Bismark bol chorý, dohodli sa zúčastnené strany, že o mierových podmienkach sa definitívne rozhodne v Berlíne na kongrese. Žiaľ, Rusko zastupoval už senilný bárin Gorčakov, a tak aj dopadlo jednanie. Úbohých Arménov zastupoval konštantínopolský patriarcha Mkrtič I Chrimjan. Prvýkrát bola verejne prezentovaná otázka neustáleho prenasledovania Arménov vo vilájetoch Erzum, Bitlis, Diyarbakir, Charput, Sivas,Van /tam všade žili aj Kurdi/. Sanstefanská zmluva síce zaväzovala Portu chrániť Arménov pred Čerkesmi a Kurdmi, ale po Berlíne boli zárukou ochrany Arménov Briti a Rakúšania, čo bolo nerealizovateľné. Zástupcovia balkánskych štátov smeli síce prísť, ale zostali za dverami. Z kongresu vyšli víťazne Briti, keď získali Cyprus. Rakúsko rovnako bez jediného výstrelu získalo možnosť stavať železnice pre Čiernu Horu a získali tiež Bosnu a Hercegovinu. Srbsko začalo so zákulisnými intrigami proti Veľkému Bulharsku. Najhoršie dopadli Srbsko, Rusko, ale hlavne Arméni. Briti, Nemci, Rakúšania a Francúzi záchranou Osmanskej ríše rozhodli o ich osude.
Ruská verejnosť bola sklamaná, reakcia na kongres bola odmietavá. Nikto netušil, že úbohí Arméni nastúpili na cestu vedúcu k ich úplnej fyzickej likvidácii. Ak Pán Boh dá, o tom snáď napíšem nabudúce.
.: Autor: Milan Zajac
