Pruský kancelár Otto von Bismarck tvrdo realizoval politiku zjednotenia nemeckých krajín v 60. rokoch 19. storočia. Aj Lamač v Bratislave bola svedkom jeho pochodujúcich nezastaviteľných okupačných vojsk v roku 1866. Napoleon III. videl v zjednotení nemeckých štátov ohrozenie záujmov Francie a v roku1870 sa dopustil osudnej chyby, keď vyhlásil Prušiakom vojnu. Počas niekoľkých šarvátok boli francúzske vojská zatlačené do defenzívy a úplnou katastrofou bola bitka pri Sedane, kde bol Napoleon III. zajatý a víťazní Prušiaci si nadiktovali, čo chceli.
Obsadili Alsasko-Lotrinsko, vyhlásili okupáciu Francie, až kým nebudú splatené nadiktované vojnové reparácie. V Zrkadlovej sieni paláca vo Versailles, ktorý bol akoby symbolom francúzskej štátnosti, vyhlásili Prušiaci počas okázalej slávnosti Nemecké cisárstvo. Francia bola porazená, pokorená a ponížená a Nemecko si tak vytvorilo úhlavného nepriateľa. Samozrejme, bohatstvo plynúce z kolónií v islamských krajinách dávalo Francii šancu na budúcu odvetu, a preto sa rozvážny a múdry kancelár snažil Francúzsko medzinárodne izolovať. Zjednotené nové Taliansko bolo vtedy neochvejným spojencom Nemecka. Berlínska konferencia z rokov 1884 a 1885 formálne rozdelila záujmové sféry európskych mocností v Afrike. Bola víťazstvom kancelára Bismarcka, ktorému sa podarilo diplomatickou cestou rozdeliť záujmové sféry na princípe efektivity tak, aby aj Nemecku a spojeneckému Taliansku čosi pripadlo z lúpežnej africkej hostiny. Ako vyzerala mapa vplyvov koloniálnej a imperiálnej nadvlády v roku 1913 v predvečer vypuknutia 1. svetovej vojny, je možné pozrieť na stránke: https://cs.wikipedia.org
Pre Bismarcka vyvstal jediný a ako sa neskôr ukázalo hlavný problém, a tým boli protichodné záujmy Rakúsko-Uhorska a Ruska na Balkáne. Habsburgská monarchia už od roku 1878 spravovala Bosnu a Hercegovinu, ale považovala to za dočasné riešenie. Počas „správcovstva“ sa opierala o mohamedánsku bývalú elitu a keďže na území Uhorska žila väčšina z Chorvátov, títo prirodzene inklinovali ku svojim katolíckym spolubratom v Hercegovine a aj v Bosne. Voči Srbsku, ktoré sa tiež túžilo spojiť s Bosnou, sa monarchia správala nepriateľsky. Zaviedla jeho ekonomickú blokádu a na Chorvátmi ovládaných územiach podnecovala nepriateľské aktivity proti Srbom. Vzájomné nepriateľstvo južných Slovanov prežíva a rôznymi hlupákmi je neustále živené dodnes, na ich veľkú škodu. Rusko sa naopak pasovalo do roly protektora južných Slovanov a neustále sa usilovalo o získanie prístupu k Dardanelám po súši. Geniálny kancelár v záujme mierovej koexistencie na kontinente uzavrel teda okázalé spojenectvo s Rakúsko-Uhorskom a tajný pakt o neútočení s Ruskom. Tento zdanlivý „pokoj“ trval až do roku 1890, keď mladý, ambiciózny a neskúsený cisár Viliam II. rozvážneho a múdreho kancelára prepustil zo svojich služieb a začal realizovať svoje veľkolepé veľmocenské plány. Hazardérskou zahraničnou politikou doviedol ľudstvo do zavšivavených zákopov 1. svetovej vojny. Ako prvú zrušil tajnú dohodu s Ruskom a zrazu sa aj Ruské cárstvo stalo vydedencom Európy. No a keď Rusi zistili, že Nemecko uzavrelo obchodnú dohodu o dodávke zbraní s Tureckom, nastal okamžite čas rokovať s Francúzmi, ktorí túžili po odplate a pomste Nemecku za potupnú Frankfurtskú zmluvu. Žiadna vzájomná kresťanská láska tieto dve mocnosti nespojila, lež spoločný strach z Nemecka. V roku 1904 uzavreli vojenskú alianciu. Na kompenzáciu tohto zlyhania nemecká diplomacia spolu s Rakúsko-Uhorskom a Talianskom vytvorili tzv. Trojspolok. Aby úspešne mohol cisár Viliam II. realizovať koloniálnu expanziu, potreboval vybudovať moderné vojnové námorníctvo. Briti priam žiarlivo strážili svoje prvenstvo na mori, a tak nečudo, že veľkolepé plány mladého cisára ich znepokojili natoľko, že sa spojili so svojimi stáročnými súpermi - Francúzmi. Britov ešte viac znepokojilo zblíženie Berlína s Tureckom, pretože v tom videli snahu potenciálne ohroziť ich panstvo v Egypte a tiež panstvo Francúzov na severe Afriky.
Do roku 1914 sa v arabských zemiach a v Maghribe spoločnosť rozčlenila nasledovne: najvplyvnejšou skupinou boli Európania z finančných a obchodných kruhov; druhou triedou boli veľkostatkári z radov kolonistov, ktorí boli v ochrane miestnej vlády a mali priamy odbyt svojich produktov do Európy. Títo mali viac-menej rovnaké záujmy ako cudzinci. Domorodí obchodníci a vlastníci pôdy boli zväčša závislí od prvých dvoch spoločenských tried. A ako poslednú A. Houroni vo svojich Dejinách arabského sveta uvádza triedu mestskej chudoby a dedinského obyvateľstva, ktorí nezískali nič z reforiem štátu či legislatívnych zmien. Vzrástol význam pobrežných prístavných miest a začali upadať vnútrozemské mestá. Moderný prístav v Bejrúte nahradil Sidon a Akko. Z Basry v Iraku sa vyvážali datle, sušené figy a obilniny. Na severe Afriky vzrástol význam Tunisu a alžírskych prístavov. Port Said a Aden vyťažili z plavby cez Suezský prieplav. Arabská spoločnosť sa postupne odpútavala od Osmanskej ríše a na jej okraji už strácala vplyv. Osmanom verná Ibn Rašidovská dynastia vládnuca Jemenu nebezpečne ohrozovala Abdulazíza Ibn Sauda. Ten im až v roku 1914 dokázal úspešne vzdorovať. Briti posilnili svoje vzťahy so šejkmi v krajinách Perzského zálivu, a tak eliminovali možnosť tureckého zasahovania do ich záležitostí.
Rok 1908 priniesol niekoľko noviniek, ktoré priblížili ľudstvo k 1. svetovej vojne. O mladotureckej revolúcii som sa zmienil v minulom čísle Pohľadu. Túto revolúciu využilo Bulharsko na vyhlásenie nezávislosti od Turecka. Bulharské knieža z rokov 1887 až 1908 Ferdinand I. Sasko-Coburg-Gothajský sa stal cárom tretieho bulharského štátu. Často sa zdržiaval na našom území, kde mal majetky, a to kaštieľ v Antole a na Muránskej planine kaštieľ Predná Hora, preto sa aj predstavoval ako gróf Muránsky. Pripisuje sa mu modernizácia bulharského štátu, ale aj odcudzenie a priam nepriateľstvo s ostatnými južnými Slovanmi. Ešte v prvej balkánskej vojne spojené grécke, srbské, čiernohorské a bulharské armády napadli Osmanskú ríšu. Po víťazných bojoch proti Turkom sa povadili o korisť, ktorou bola Makedónia a začala sa druhá balkánska vojna. Nemci a Rakúsko-Uhorsko mali záujem na vzájomnom vraždení Slovanov na Balkáne, a tak podnecovali Bulharov do boja s bývalými spojencami. Od toho očakávali oslabenie vplyvu Ruska na Balkáne. Výsledkom bola opäť katastrofa pre Bulharov, a to nielen strata Dobrudže v prospech Rumunska, ale aj iné územné straty, a tak sa podarilo priviesť Bulharsko v podvečer svetovej vojny do spolku s ústrednými mocnosťami s revanšistickými chúťkami voči susedným Srbom a Grékom. V tejto nešťastnej vojne sa uvádzajú straty Bulharov - 93 tisíc - a srbsko-grécko-rumunskí spojenci mali 91 tisíc mŕtvych. Nuž, kde sa dvaja bijú, tretí víťazí.
Inou nebezpečnou akciou v roku 1908 bola priama anexia Bosny a Hercegoviny Rakúsko-Uhorskom. Anexia vyvolala v Srbsku a Rusku vlnu nevôle. Srbsko bolo pobúrené a ponížené, pretože v Bosne žilo veľa Srbov a tí sa ocitli v nepriateľskej krajine. Rusi svoje rozhorčenie museli krotiť, pretože im predovšetkým išlo o voľnú plavbu cez Dardanely a Bospor. Toto Srbi považovali za zradu podobnú deleniu Poľska. Anexia prudko zhoršila vzťahy medzi Rakúsko-Uhorskom a Ruskom a načrtla líniu budúcich nepriateľstiev. Srbi žijúci v Bosne sa nemienili donekonečna podriaďovať mohamedánskym vyvolencom a túžili po spojení s materskou krajinou. Vzniklo viacero tajných organizácií odporu napríklad Čierna ruka alebo Mladá Bosna, ktorej členom bol aj Gavrilo Princip, atentátnik na následníka habsburgského trónu. Atentát bol hlavnou zámienkou na vypuknutie celosvetového vražedného šialenstva. Satan, vrah ľudí od počiatku, o ktorom máme práve toto svedectvo nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, už rozdal karty svojim paholkom, ako som vyššie popísal. Milióny ľudí boli odtransportovaní na smrť.
V mladosti som bol v Sarajeve na mieste, kde sa atentát uskutočnil. Páčilo sa mi, s akou pietou a úctou si občania Juhoslávie uctili svojho národného hrdinu. Ako kresťan by som mal byť proti akejkoľvek vražde a vraždeniu, ale boj za národnú slobodu kladie aj pred kresťana otázku vyššieho mravného princípu. V našej niekdajšej vlasti sa uskutočnil atentát na ríšskeho protektora Reinharda Heidricha. Film Vyšší princíp pojednáva práve o osobnom stanovisku - aj za cenu ohrozenia vlastného života - k činu hrdinov Gabčíka, Valčíka, Opálku a iných. Dnes žijeme v dobe všeobecného marazmu a devalvácie mravných hodnôt. Spoločenská diskusia je o tom, kde ktorá vraj celebrita vytrčila bradavku či iných hlúpostiach, a nie o existenčných a mravných ideáloch. V liberálnych novinách propagujú zradu kresťanských hodnôt dokonca študovaní teológovia. Spoločenské vedomie je otravované metódou Overtonových okien nielen v súvislosti s propagáciou genderideológie, ale aj zákernou propagandou vojnových štváčov. O vzájomnom vraždení más vojakov popísali historici množstvo kníh, ale tie nebudú rozhodujúce v ďalšom rozprávaní. Ide mi o popieranú katastrofu kresťanov, ide mi o pripomenutie likvidácie Arménov, Asýrčanov a Grékov v Osmanskej ríši počas rokov 1914 až 1923.
.: Autor: Milan Zajac
