V predchádzajúcich dieloch som viackrát citoval a odvolával sa na znalca islamu pána Billa Warnera. Napísal som, že ním uvádzaný údaj o 250-tisíc zavraždených kresťanov islamistami v druhej polovici 19. storočia je nízky a vôbec nespomína straty civilného obyvateľstva balkánskych Slovanov, ako bola napríklad tragédia v Bataku.
Ako však prišiel k číslu 250-tisíc zavraždených kresťanov? Fakt je, že krvavý sultán Abdulhamid II., aby potlačil nielen nároky balkánskych Slovanov na svojbytnosť, ale aj iných národov ríše, hlavne Arménov, založil špeciálne jednotky hamídije zložené prevažne z Kurdov, ktoré boli vybavené presne ako ruské kozácke jednotky a mali byť v prípade potreby alebo nebodaj vojny nasadené proti kozákom. Keďže boli založené na etnickom klanovom princípe, mali úplnú voľnosť v terorizovaní a okrádaní okolitého, zväčša kresťanského sedliackeho obyvateľstva. Beztrestnosťou pri násilnom zaobchádzaní s kresťanmi si sultán zaväzoval nie príliš lojálnych náčelníkov kurdských klanov. Je mnoho svedectiev západných misionárov, že synonymum pre oddiely hamídije bolo slovo banditi. Dedinčania žili pred nimi v neustálom strachu a vyplácali im „poplatok za ochranu“. V roku1894 sa horali v Sasune vraj „vzbúrili“ voči svojim kurdským agom a odmietli platiť výpalné. Sultán nariadil vzburu Arménov potlačiť. Nasledujúce organizované masakre kresťanov trvali dva roky a nesú meno „hamídijské“, pretože práve tieto jednotky Kurdov povraždili najviac ľudí. Britský vicekonzul sir Cecil M. Hallward na margo týchto udalostí napísal: „Nejednalo sa o vzburu, ale dedinčania použili zbrane v sebaobrane, aby sa bránili /rabujúcim/ Kurdom. Zistil som, že prehlásenie miestneho úradníka o zabití niekoľkých vojakov a žandárov bolo falošné. Ani mutassarif /správca sandžaku/, ani miestny vojenský veliteľ a ani ja sme nikde nezaznamenali, že by sa Arméni dopustili akejkoľvek vzbury proti vláde.“ Francúzsky historik P. Renouvin uvádza na základe overených dokumentov údaj 250-tisíc zavraždených, 50-tisíc vyhnaných zo svojich domovov a 1 milión okradnutých a olúpených Arménov. Nemecký misionár Johan Lepsius ihneď po skončení masakrov predložil dôkazy, že bolo zničených 2500 dedín a miest, 645 chrámov a kláštorov, obyvatelia museli násilne konvertovať na islam a tí, ktorí odmietli, boli na výstrahu po nesmiernom mučení pred očami spoluobčanov zavraždení. Takisto bolo zavraždených asi 200 kňazov. A to bola len predzvesť budúcej genocídy v nešťastných rokoch 1914-1916, ktorú Lepsius poctivo zaznamenal.
Po mladotureckej revolúcii z roku 1908, ktorú som spomínal už skôr, jednotky hamídije neboli rozpustené. Mladoturci a hlavne ich Výbor jednoty a pokroku / Ittihad / po prevzatí moci v ríši ihneď začali realizáciu svojej predstavy mladotureckého štátu. Na zjazde v Solúne bola vztýčená idea „Turecko pre Turkov“ a citujem: „Turci sú názvom pre národ a národ tvorí skupinu, ktorá zdieľa osobitnú kultúru. To znamená, že Turci môžu mať len jeden jazyk a jednu kultúru.“ Postupne sa zrodila aj politická stratégia, ako tento cieľ dosiahnuť. Cieľ sformuloval Dr. Mehmet Nazim: „Hlavným dôvodom nášho rozhorčenia sú ambície rôznych národov. Cítime averziu ku všetkým ich jazykovým, historickým a etnickým ašpiráciám. Všetky tieto skupiny musia zmiznúť. V tejto zemi bude žiť jediný národ osmanský a bude sa používať jediný jazyk turecký. Pre Grékov a Bulharov nebude jednoduché sa s tým zmieriť, ale pre nás je to životná nutnosť.“ Sociólog a mladoturecký ideológ Ziya Gökalp napísal dielo Nový život a v ňom vysvetlil hlavnú ideu prístupu mladoturkov k zahraničiu: „Nový život ukáže, že európske civilizácie stoja na skazených, nemocných, zahnívajúcich základoch. Tieto civilizácie sú predurčené k zániku, zničeniu. Pravá civilizácia je turecká, ktorá začne až s rozvojom Nového života. Turecká rasa nebola na rozdiel od iných rás doteraz rozložená alkoholom a hýrením. Turecká krv sa zocelila a omladila vo víťazných bitkách.“
Takto mladoturci pridali k islamu a despócii - dvom hlavným princípom fungovania ríše – tretí, a to turecký nacionalizmus. Tento vražedný ideový kokteil vládnucej elity sa ihneď uplatnil v apríli 1909 v masakroch, ktoré nesú meno Adanské. Počas nich v Kilíkii bolo zavraždených 25-tisíc Arménov, 4202 chaldejských katolíkov, 850 sýrskych jakobitov a 250 Grékov. Vraždenie kresťanov a rabovanie začali pôvodne mohamedánski susedia, ale neskôr sa do zverstiev aktívne zapojila aj armáda povolaná na „ochranu“ Arménov. Britský konzul Charlese Doughty-Wilie napísal o týchto udalostiach: „V každé kavárně nevěřící prázdne tlachali o jakési bezbožné a hnusné změne. Byl oslavován sultán Abdulhamid a byl to on, kdo zavedl masakry do módy.“ Ruský konzul Vladimír Vladimírovič von Cimerman v hlásení do Petrohradu píše, že more bolo plné mŕtvol, že Američania urobili veľké množstvo fotografií na zdokumentovanie hrôz, že mŕtvoly, ktoré videl na ceste, niesli stopy mučenia, že mali ruky a nohy roztiahnuté do kríža a telo v panve preťaté sekerou. Zavraždenými neboli len Arméni, ale bez ohľadu na národnosť akíkoľvek kresťania. Štátom ustanovená komisia vydala správu, v ktorej sa konštatuje, že v tejto provincii /Adan/ bolo zničených 4823 domov, poľnohospodárskych komplexov, škôl, tovární, chrámov, mlynov, obchodov. Škody komisia odhadla na 5,6 milióna tureckých libier.
Balkánske vojny som spomínal z pohľadu Bulharov. V týchto vojnách prevládali pozičné boje, obliehania a kruté delostrelecké súboje na nechránených vojakov a civilistov. Hlavne prvá balkánska vojna sa „vyznamenala“ nesmiernou krutosťou a úplným pohŕdaním civilným obyvateľstvom. Brutalita bojov a etnické čistky donútili mnoho civilistov opustiť domov a dať sa na útek. Víťazné štáty si privlastnili na úkor Osmanskej ríše územia so zmiešaným obyvateľstvom a praktizovali tu politiku etnických čistiek. Nenávisť voči bývalým utlačovateľom bola obrovská a na novodobytých územiach sa uskutočňovala násilnícka a diskriminačná politika voči tureckej menšine a moslimom všeobecne. Osmanská vláda sa síce opakovane sťažovala, Gréci však odmietali zodpovednosť za tieto násilnosti, ale nenávisť voči bývalým utlačovateľom bola obrovská. Z území zabraných Grékmi ušlo do Turecka asi 122- tisíc moslimov a do Grécka ušlo 163 975 osmanských Grékov. Podľa dochovaných archívnych prameňov do Turecka dorazilo 510- tisíc mohamedánskych obyvateľov nielen z Balkánu, ale aj z Grécka, Kréty, Cypru. Grécka a aj turecká vláda sa snažili za každú cenu zbaviť národnostných menšín. Je zaujímavé, že Turci mali záujem o mohamedánskych utečencov, ale grécka vláda o presídlenie maloázijských Grékov nemala. Medzi Bulharskom a Tureckom bola uzavretá medzivládna dohoda o vzájomnej výmene obyvateľstva na báze dobrovoľnosti v roku 1913. Obdobná zmluva sa síce pripravovala aj medzi Gréckom a Tureckom, ale k jej podpísaniu už nedošlo, pretože vypukla 1. svetová vojna a Turecko už 3. augusta vyhlásilo mobilizáciu.
Veľa Arménov bolo povolaných mobilizáciou do vojenskej služby, ale viacero partizánskych jednotiek prešlo na stranu Ruska a v zakaukazskej armáde operovalo asi 4000 arménskych dobrovoľníkov. Situáciu Arménov výrazne zhoršilo vyhlásenie cára Mikuláša II. k osmanským Arménom, aby povstali a pripojili sa k ruským Arménom. Osmanská ofenzíva proti Rusku na Kaukaze rýchlo stroskotala a v bitke pri Šarikamiše bola turecká III. armáda rozdrvená. Straty sa odhadujú na cca 85- tisíc vojakov, polovica padla v bojoch a druhá zamrzla alebo zomrela na choroby, hlavne týfus. Enver paša ospravedlňoval neúspech ofenzívy kolaboráciou Rusov s Arménmi. Mladoturci dospeli k názoru, že tvorcovia hamidijských masakrov počas vlády krvavého sultána Abdulhamida II. sa dopustili chyby, keď nevyhladili celú populáciu Arménov. Dr. Mehmet Názim vyhlásil, že „práca musí byť dokončená“ a podľa neho je absolútne nutné zlikvidovať Arménov ako celok, aby neostal na Zemi ani jediný. Z bývalých kriminálnikov vytvorili špeciálne jednotky s názvom cete, a tak okrem brutálnych milícií bašibozuk, kurdských banditov hamidija mala vláda k dispozícii ďalší vražedný orgán výkonnej moci. Samotná genocída Arménov sa udiala v niekoľkých etapách:
1. zatknutie a častokrát verejné popravy inteligencie a národnej elity,
2. likvidácia dospelých mužov,
3. vyhnanie ostatných obyvateľov z ich domovov,
4. roztriedenie podľa určenia na poturčenie vhodných detí alebo transport,
5. deportácie v konvojoch smrti.
Genocída prebehla zhruba v dvoch etapách, a to v dobe od apríla 1915 do decembra 1915, keď boli vyvraždení muži a deportovaný zostatok obyvateľstva z ich domovov. V druhej etape bolo deportované arménske obyvateľstvo likvidované v tranzitných a likvidačných koncentračných táboroch. O niektorých pozoruhodných epizódach tejto príšernej kapitoly arménskych dejín a o strastiach Asýrčanov napíšem nabudúce, ak Pán Boh dá.
.: Autor: Milan Zajac
