Genocída Arménov 2

Viacero čitateľov Pohľadu sa ma pýtalo, prečo už nepíšem pokračovanie seriálu, ktorý nebol ešte ukončený. Nuž odpoveď je jednoduchá. Bol som pracovne aj rodinne značne vyťažený, takže som potreboval viac psychických síl, aby som podal len to podstatné a neutopil čitateľa v hrozných detailoch, s ktorými som sa musel oboznámiť pri spracúvaní tejto príšernej kapitoly kresťanských dejín. Bol som tiež zvedavý na osobné svedectvo milej sestry MUDr. Editky Kroľovej o jej ceste do Arménska, ktoré bolo písané s ľahkosťou a v nikom z nás iste nenechalo pocit hrôzy, desu a neprespatých nocí, s ktorými som, žiaľ, musel zápasiť, keď som študoval detaily z knihy „Katastrofa kresťanů“, ktorú som už niekoľkokrát spomenul a z ktorej sú všetky citácie po česky a v priamej reči. Hádky politikov o tom, či bola genocída Arménov, zakrývajú príšerný fakt, že išlo predovšetkým o snahu totálne zlikvidovať kresťanov všetkých možných vyznaní v Osmanskej ríši v mene islamu, ale hlavne kamuflovať samotný charakter tejto ideológie.

Sultán ako kalif vyhlásil totiž džihád neveriacim a po jeho vyhlásení šejch ul-islám Mustafa Hayri Effendi pred špičkami mladotureckých politikov vyhlásil:

„Bandy utláčatelů zvaných Trojdohoda nejen okrádaly muslimské obyvatele Indie, Střední Asie a většinu oblastí Afriky o jejich politickou nezávislost, státy, a dokonce o svobodu, ale také nás za více než půlstoletí okradli o nejvzácnejší části Osmanské říše, a zcela nedávno, takřka včera během Balkánských válek, které Trojdohoda vyprovokovala povzbudzováním a podporou našich sousedů, probíhala morální a materialní likvidace stovek tisíc muslimů.“

Aby som ukázal, čo tieto slová neskôr v praxi znamenali, uvádzam záznam spomienky biskupa Grigoris Balakiana, ktoré mu povedal žandársky veliteľ so svedomím  zaťaženým niekoľko desaťtisícov zavraždených Arménov. Biskup sa ho opýtal, či z toho obrovského množstva zavraždených neľutuje aspoň jednu skupinku 6400 nevinných žien a detí zmasakrovaných obzvlášť brutálnym spôsobom, na čo mu veliteľ odpovedal:

„Vůbec ne. Konal jsem svou posvátnou a bohabojnou povinnost před Bohem, mým prorokem, mým chalifiou. Byl vyhlášen džihád. Šejk ul-islám vydal fatwu na likvidaci Arménů jako vlastizrádců a náš chalífa tuto fatwu podepsal a přikázal její splnení. Jako dústojník jsem plnil rozkaz svého vládce. Zabíjení lidí během války přece není považováno za zločin.“

Nepripomína vám to čosi, čo poznáme z dôb po 2. svetovej vojne a čo bolo počuť počas procesov s nemeckými nacistami?

Americký lekár dr. Hoover vydal svoje osobné skúsenosti a v jednom svojom liste o ceste železnicou do Istanbulu píše:

“/...mohamedánství v jeho existenčním boji s kresťanstvím/ Snažilo se totiž zničit celý národ, který se kvůli kresťanskému vzdelání stával pro stagnující muslimskou civilizaci stále větším nebezpečím. Říkejme tomu třeba politická nutnost.“

Nemecký honorárny konzul M. Kuckhoff vo svojej správe zo 16. júna 1915 píše:

„Prijatá opatření nevyžadují nic menšího než likvidaci či násilnou islamizaci všech lidí. Vláda posílá fanatické a nekompromisní muslimy, muže i ženy do všech arménských domácností za účelem konverze k islámu.“

Konzulov nadriadený - nemecký veľvyslanec v Konštantinopole von Wangenheim komentoval vražedné udalosti nasledovne:

„Jedinou šancí na záchranu je pro Armény konverze k islámu. Nezasáhnu v jejich prospěch, naším cílem je vyhrát válku“.

Zároveň tento veľvyslanec zakázal miešať sa do vnútorných vecí Turecka všetkým, ktorí by chceli alebo mohli pomôcť úbohým prenasledovaným.

Nečudo, že vojnová propaganda v Ríši, ale aj v našej Habsburgskej monarchii zľahčovala správy o genocíde kresťanov u „nášho“ spojenca. Všetko, čo by potenciálne mohlo posilniť cárske Rusko, bolo treba znevážiť a tých úbohých 4 000 Arménov bojujúcich pod ruskou vlajkou bolo ničotnou silou, keď si uvedomíme, že len našich legionárov bolo v Rusku desaťnásobne viac a bojovali nesmierne srdnato a odhodlane, ako je to zaznamenané o bojoch na Bachmači a Zborove. Obe centrálne mocnosti veľmi dobre vedeli, čo s úbohými kresťanmi pácha ich „spojenec“, ale na to, aby verejnosť o ničom nevedela, bola nasadená v novembri 1915 cenzúra. O arménskej otázke bolo najlepšie mlčať. Dokonca poľný maršal Goltz vo februári 1914 predložil návrh presídliť Arménov do Mezopotámie a ako vysvitlo pri previerke jeho korešpondencie v novembri 1918, dokonca schválil deportáciu arménskeho národa. Keď nemecký pastor Johanes Lepsius, najhodnovernejší svedok týchto masakrov, intervenoval u ministra vnútra Talát pašu, tak dostal odpoveď, že Osmani vykonávajú len ich nemecký plán. Aj rakúsko-uhorský konzul Ernst von Kwiatkowski napísal v diplomatickej zvodke z 22. augusta 1915:

 „Z nemeckého bezpečnostného zdroje jsem se dověděl, že první podnet k zneškodnění Arménů přišel z německé strany.“

Keď si uvedomíme prepojenosť a záujmy oboch mocností, ani sa nemusíme čudovať. Vojna, to sú podľa môjho názoru satanove hody, keď vrah ľudí od počiatku masovo žne ovocie svojej zloby. Ako vraha ľudí od počiatku - satana charakterizuje náš Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus. Takže nemeckí satanovi paholci pomáhali nielen tým, že dodávali zbrane a strelivo pre armádu a polovojenské turecké milície. Nemci boli aj pridelencami a poradcami v bojujúcich jednotkách, dokonca správa železnice v Turecku bola úplne v rukách Nemcov, pracovalo tam aj mnoho zamestnancov z Rakúsko-Uhorska a bez ich pričinenia by neboli možné transporty budúcich obetí. A to, čo nemecká soldateska v malom odpozorovala počas masového vraždenia Arménov, mohli vo veľkom využiť počas 2. svetovej vojny. Veď je známe, že Hitler v predvečer prepadnutia Poľska vyhlásil: „No, kto už dnes hovorí o genocíde Arménov?"

Koncentračné tábory neboli výmyslom Osmanov. Počas druhej búrskej vojny Briti internovali búrske civilné obyvateľstvo, hlavne rodiny bojovníkov, a v týchto táboroch zomrelo na infekčné choroby okolo 30-tisíc ľudí. Takže keď sa nepodarilo arménsku rodinu islamizovať, tak ich buď ihneď zabili, alebo zaradili do kolóny a túto hnali na miesto koncentrácie. Z miest koncentrácie potom boli organizované transporty na miesta likvidácie. Finále malo byť v Deir ez Zore, o ktorom sme v nedávnych dobách počuli v súvislosti s Islamským štátom. Odhaduje sa, že v miestach koncentrácie zomieralo hladom a chorobami asi 1 % ľudí denne. V mestách Unye, Fatsa, Ordu, Trabzon vymysleli „zlepšovák“. Poviazaných Arménov naložili na lode a pohádzali ich do Čierneho mora. Množstvo žien a detí bolo utopených v Eufrate. Britský plukovník Wallace Lyon rozlišoval dva druhy masakrov: červený - rýchly a krvavý a druhý typ bol tzv. biely - mal podobu dlhého pochodu, až kým obete nezomreli hladom, smädom, úpalom na horúcom slnku, chorobami a vyčerpaním. Tento druhý údel čakal hlavne ženy a deti. Očitý svedok, ktorý tieto strasti pretrpel, neskôr vypovedal:

 „Každý se znepokojeně ptal, proč nás posílají do Deir ez Zoru. Všichni Armeni, kterí se vydali na tuto cestu byli povražděni místními Araby a Kurdy. Navíc jsme se dovídali, že máme jít po levém břehu, což byl vlastně rozsudek smrti, protože jsou tam pouště bez vody a lidé umírají horkem, hladem a žízní.“

Tajné židovské organizácie poslali svojich zvedov do miest finálnej likvidácie. Zo svedectva Eitana Belkinad citujem:

„V noci jsme slyšeli hořký a srdcervúci ženský nářek“ /z arménskeho tábora, čo bol asi kilometer od miesta, kde svedok býval/. Na otázku, co se deje, domácí řikali, že odebírají matkám deti, aby je mohli poslat do škol. Jenže ráno, když jsem projíždel mostem přes Eufrat, užasl jsem při pohledu na rudou vodu od krve a tisíce bezhlavých detských těl plujících po hladine."

Eitan Belkind bol svedkom upaľovania tisícok ľudí zaživa, svedčil o povraždení ľudí dymom v jaskyniach, kde pri úteku hľadali ochranu a iných zverstvách. Pre Arménov je Deir ez- Zor to isté, čo pre Židov Osvienčim-Birkenau. Je svedectvom vražednej nenávisti islamistov voči kresťanom. Nečudo, že miestny pamätník genocídy nedávno islamskí fanatici z Islamského štátu poškodili. O hrdinoch, ktorí sa nenechali podrezať ako ovce, ale statočne, hoci beznádejne, sa vzbúrili, napíšem nabudúce, ak Pán dá.

.: Autor: Milan Zajac