Pseudovedecké „hádky“ vždy politicky zafarbené, či bola genocída Arménov alebo nie, sú len pláštikom lží zakrývajúcim príšerný fakt, že sa jednalo predovšetkým o snahu totálne zlikvidovať kresťanov všetkých možných vyznaní v Osmanskej ríši v mene islamu. Náboženský cieľ je prekrytý zjavnými politickými kalkuláciami a popieranie faktov, dokonca písomne dostatočne zdokumentovaných, len ukazuje na pokrytectvo imperiálnych štátov a lživý charakter ich vedúcich síl.
Z významných štátov neuznali genocídu Arménov všetky moslimské krajiny, USA a Británia z politických dôvodov popierajú genocídu vzhľadom na spojenectvo s Tureckom a dokonca aj Izrael nezaujíma k tejto otázke žiadne stanovisko, aby si nepohnevali ešte viac Turecko. Francúzsko uznalo genocídu Arménov zákonom 24.1.2012, nemecký Spolkový snem zasadal k danej veci 2.6.2016 a Česko v roku 2017.
Samozrejme, systematické vyvražďovanie Arménov je opísané, a tak zachované v tisíckach dokumentov. K cenným materiálom, ktorých hodnotu nie je možné spochybniť, patria správy nemeckého pastora J. Lepsia vychádzajúce z vlastných skúseností a pozorovania. Anglická „Modrá kniha“ od L. Brycea a A. Toynrbeeho zachovala 149 správ očitých svedkov, ktoré boli roztriedené podľa regiónov. Nemci boli spojencami Turecka, dodávali zbrane jeho armáde, šéfovali železnici a po vojne u nich našli útočisko najvyššie postavení zločinci zodpovední za genocídu Arménov. Nemecké konzulárne správy s desivou presnosťou zaznamenali všetko, čo sa okolo nich dialo, oznamovali to svojej vláde, ale tá mala hlavne záujem vyhrať vojnu a dajaký pár povraždených kresťanov moslimami ich nezaujímal, veď samotný cisár Wilhelm II. sa v roku 1896 dal v Bagdade titulovať patrónom moslimov. Preto Nemci, hoci mohli, proti systematickému vraždeniu kresťanov nezasiahli. Takisto správy konzulov USA, ktoré zachovávali na počiatku vojny neutralitu, obsahujú informácie v ich desivej skutočnej podobe. Konzul Davis z mesta Kharp ohlásil vyvraždenie celých konvojov, ktoré mali ísť cez túto oblasť. On sám vraj videl na svojich okružných cestách tisícky povraždených starcov, žien a detí.
Samostatný štát Arménsko, v ktorom žijú asi 3 milióny obyvateľov, si uctieva obete tejto strašnej masakry a arménska asi 7 miliónová diaspóra neustále pripomína tento desivý akt odohrávajúci sa počas všeobecného vojenského besnenia. Arméni hovoria o 1,5 až 2 miliónoch obetí, Turci naopak o pár stotisíc na oboch stranách. Podstatne menej sa hovorí o etnickom vyčistení Malej Ázie od Grékov a o vyvraždení prevažnej väčšiny asýrsko-chaldejskej kresťanskej populácie v Osmanskej ríši, ktorej úbohé zvyšky v súčasnosti neskutočne trpia od doby prepadnutia Iraku Američanmi.
Enver paša oficiálne v roku 1913 založil „Špeciálnu organizáciu“, ktorá podliehala jeho ministerstvu vojny. Mala za úlohu likvidovať vnútorných a vonkajších nepriateľov ríše. Na medzinárodnej úrovni provokovala povstania moslimov proti Britom a Rusom a na špinavú prácu si najímala Čerkesov, Kurdov a bývalých väzňov. Na konci roku 1914 mala táto organizácia charakter tajnej služby a jej počet presiahol 10 tisíc členov. Vládnuca mladoturecká strana si vytvorila druhú „Špeciálnu organizáciu“, do čela ktorej postavila Bahetina Sakira a tá mala 3 hlavné ciele: unifikácia Turecka, panturkizmus /t.j. od rieky Lena po Stredozemné more všetko poturčiť/ a jednotné islamské náboženstvo obyvateľstva. Turecko vstúpilo do 1. svetovej vojny na strane Nemecka a Rakúska dňa 2. novembra 1914. Sultán ako kalif vyhlásil totálny džihád neveriacim. V decembri vláda založila jednotky cete, ktoré mali byť riadené "Špeciálnou organizáciou" a Enver paša bez poriadnej logistickej prípravy usporiadal inváziu na Kaukaz. Bol by tam snáď aj zahynul, keď Rusi v januári v bitke pri Sarikamisi porazili dezorganizovaných Turkov, ale z najhoršieho ho vysekali arménske jednotky, o čom sa písalo v nemeckých novinách Osmanischer Lloyd.
Neskôr sa začalo hovoriť o zrade Arménov, lebo v radoch ruskej armády bojovali aj légie v počte zhruba 4000 Arménov. Aby zakryl vlastnú neschopnosť a nikto ho nevolal na zodpovednosť za prehru s Rusmi, vo februári 1915 vyšiel od Envera rozkaz o odzbrojení Arménov vo vojsku a ich zaradení do pracovných táborov. Tu o hlade a smäde v otrockých podmienkach budovali mosty, železnice, cesty a neskôr po skončení prác boli povraždení. Takto prišli Arméni o väčšinu mužskej populácie. Už v marci 1915 bola zavedená tvrdá cenzúra na všetky informácie z frontu aj na akúkoľvek činnosť oboch Špeciálnych organizácií a začala systematická propaganda o zločinoch Arménov a ich páchaní rôznych zverstiev. Z budúcich obetí sa stávali monštrá. 24.4.1915 bolo zatknutých 2345 najvýznamnejších predstaviteľov arménskej inteligencie v Istanbule a neskôr boli mnohí z nich obesení. 600 bolo bez akéhokoľvek rozsudku deportované do Malej Ázie. Satanov vražedný stroj sa rozbehol na plné obrátky. Ženy, deti, starci boli zaradení do transportov a vyhnaní zo svojich domovov. Do vagónov nakladali 90 ľudí a tento istý počet o štvrťstoročie neskôr použili iní satanovi paholci na transportovanie Židov. Majetok Arménov pripadol moslimom podieľajúcim sa na ich nešťastí. Vláda z neho chcela financovať náklady na vojnu. Nepripomína vám to niečo, čo poznáme z rozprávania našich rodičov a starých rodičov? Fakt, že cisárske Nemecko má podiel spoluviny na tejto tragédii je málo známy, a tak ak Pán Boh dá, nabudúce o tom napíšem.
.: Autor: Milan Zajac
