Tak sme sa po mesiaci zišli znovu. Ja, Mirka Dudová, a deti z nášho cirkevného zboru. Spojila nás potreba zažiť spoločenstvo a niečo nové sa naučiť. A neprišli len dievčatá, ale aj dvaja chlapci, ktorí sa na spoločné varenie a pečenie veľmi tešili. Čakal nás náročný deň. Chystali sme sa urobiť punčový koláč, kysnuté rožteky, zapraženú zeleninovú polievku, kuracie soté so zeleninou, ryžu a zemiakové placky. Práce veľa, a času na rozdiel od minulého varenia menej. Začínali sme až o 17-tej, ale keďže ručičiek čo chceli pomáhať bolo dosť a nechýbalo ani odhodlanie a nadšenie, s chuťou sme sa pustili do práce.
Terezka a Martinka si zobrali na starosť pečenie. Najprv si zamiesili cesto na kysnuté rožteky, ktoré ste mali možnosť v nedeľu po kázni ochutnať. Kým cesto kyslo, dievčatá nezaháľali a upiekli tri piškótové cestá. Z tých potom vznikol punčový koláčik podávaný k nedeľnému obedu. Musím aj takto verejne pochváliť predovšetkým Terezku (ktorá s nami varila prvýkrát), ako svedomito sa zhostila svojej úlohy. Raz som ukázala, ako sa robí piškótové cesto a ďalšie už pripravili bez mojej pomoci. Rovnako iba raz im stačilo ukázať, ako si majú vyvaľkať, naplniť a skrúcať rožteky, a ani som sa nenazdala už koláče rozvoniavali celým bytom.
Druhý tím mal za úlohu pripraviť polievku na spoločný rodinný obed. Poviem Vám, načistiť a nastrúhať zeleninu na polievku pre cca 40 ľudí dievčatám zabralo trochu času. Zuzka, Sára a Viki za odbornej asistencie druhej maminky Moniky, však túto náročnú úlohu zvládli úspešne, a len zopár prštekov bolo poškrabaných od strúhadla. Keď už bola polievka v hrnci a nepotrebovala, aby pri nej stále niekto stál, začali dievčatá čistiť zemiaky na placky (haruľu), ktoré boli jednou z príloh ku kuraciemu mäsu. Druhou prílohou bola dusená ryža s kukuricou, na ktorú som už nemala koho zdelegovať, a tak som ju pripravila ja.
Prípravy mäsa sa chopili naši malí- veľkí chlapi. Jurko a Danko vytasili nože, a krájali a krájali. Mäsa bolo veľa, ale aj napriek tomu mali potrebu pridať tam z toho svojho!!! Drobný Jurkov úraz ošetrila Viki a aj tu bolo vidieť spolupatričnosti, súcitu a lásky k blížnemu, k čomu sa ich všetci snažíme viesť.
Drobné úrazy k vareniu akosi patria, aj to sa (žiaľ) musia deti naučiť. Napriek všetkému aj chlapci zvládli svoju úlohu perfektne a v nedeľu sme si pochutili na ich kuracom soté so zeleninou, ktoré si každý mohol dať podľa chuti buď s haruľou, alebo ryžou.
Najvtipnejšie na našom varení je stále čistenie a krájanie cibule, pri ktorej sa všetci striedajú, plačú a smejú sa zároveň. Našli si už dokonca zlepšovák a cibuľu krájajú so štipcom na nose. Práca s nimi ma baví a napĺňa. Čas, ktorý im venujem, nepovažujem za premárnený. Verím, že to, čo do detí vložíme sa nám raz s Božou pomocou vráti. Pre všetky tieto momenty neľutujem, že som prijala takúto výzvu. Čo na tom, že je po varení v byte neporiadok, v dreze kopec riadu, múka na podlahe....všetko sa postupne uprace. Ale ten pocit, keď vidíte spokojné, vysmiate deti, ktoré sa snáď niečo aj naučili, stojí za to.
Verím, že Boh mi dá ešte veľa sily a trpezlivosti, aby som mohla v tejto práci s deťmi pokračovať a už dnes sa spolu tešíme a rozmýšľame, čo si pre Vás pripravíme nabudúce.
A malé povzbudenie na záver: „Venujme pozornosť jeden druhému, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom!“ (Hebrejom, 10,24)
.: Autor: Mirka Dudová
